Hanákovo hľadanie človeka

Tváre, ktoré rozprávajú príbehy. Oči ako kľúčové dierky, cez ktoré možno nazrieť do cudzích životov.

05.12.2019 16:00
26-Hladanie cloveka mensia Foto:
Francúzsko, 2016
debata

Schátrané okolie a zanedbané odevy napovedajú, že ide o perifériu a jej bizarných obyvateľov. Ľudí z okraja spoločnosti, ktorí majú tisíc dôvodov sťažovať sa na osud. Ale neponosujú sa.

Aspoň na fotografiách Dušana Hanáka, ktorému je svet vylúčených komunít blízky. "Korešponduje to s tým, že aj v mojom živote sa vyskytli situácie, keď som sa ocitol na kraji. Takí ľudia sú skutočne neopakovateľné bytosti,“ hovorí výnimočný filmár.

zväčšiť Rumunská žobráčka, Taliansko 2010 Foto: Dušan Hanák
26-Hladanie cloveka mensia1 Rumunská žobráčka, Taliansko 2010

Režisér a fotograf myslí v obrazoch, v ktorých zachytáva osobité situácie. Neobyčajne sugestívne videnie sveta preniesol aj do svojich fotografií. Výber z tých, ktoré vznikli v priebehu posledných jedenástich rokov, vychádza teraz v reprezentatívnej publikácii Hľadanie človeka v globalizovanom svete. Zavedie diváka na zdevastované predmestia afrických, ázijských, juhoamerických i európskych miest, na ktorých prežívajú svoju každodennosť chudobní aj osamelí, starnúci outsideri i zvedavé deti.

Diskrétny pozorovateľ

Vedľa párika objímajúcich sa zaľúbencov sedí na lavičke stará žena, ktorá zviera v náručí sochu Krista. Pred vetchou dodávkou stojí na prašnej ceste chlapík s portrétom Che Guevaru na tričku. Usmievavá černoška, ktorú ťahá drobec za ruku. Pohľadom dokumentaristu hľadí Dušan Hanák na svet a zvečňuje ľudí i situácie, ktoré by si iní sotva všimli. Mohli by im pripadať ako priveľmi obyčajné, až nudné. Lenže zdanie klame. Stačí sa zahľadieť a divák objaví hlbšie vrstvy obrazu, rozprávajúce príbeh človeka a krajiny, v ktorej žije.

Vie, že svet nemá odvrátenú tvár, ale len nevidenú stránku. Jeho pohľad na ľudí, žijúcich mimo spoločenských pravidiel, fascinuje autentickosťou a nekonvenčnosťou. Rozpráva nielen o biede a nedostatku, traumách a rezignácii, pochybnostiach a trpkej všednosti, ale aj o nádeji, drobných radostiach presvetľujúcich neradostnú existenciu. Nielen o samote, ale aj o materinskej či otcovskej láske. Ako napríklad na nesmierne sugestívnej fotografii Otec, ktorú si pred desiatimi rokmi priviezol z Indie. Zachytil na nej bosonohého muža, ktorý spí na handre rozloženej na betóne. Na jeho tele leží spiace dieťa. S harmóniou výjavu kontrastujú ošarpané "kulisy“, v ktorých sa príbeh otca a syna odohráva.

Hrdinovia Hanákových fotografií žijú vlastným štýlom života. Spolu s fotografom sa divák ocitá v pozícii diskrétneho pozorovateľa, ktorý nazerá do privatissima neznámych ľudí. Čím viac sa do ich obrazových príbehov zahĺbi, tým viac sa o nich dozvedá. Aj bez komentárov. Akékoľvek slová by boli nadbytočné.

Svet zosurovel

Ľudia bez domova sú všade na svete rovnakí. Líšia sa len oblečením. V horúcom Neapoli stačia chlapíkovi kraťasy s tričkom, v zimnej Bratislave spia zababušení bezdomovci na lavičkách. Žobrák v Hamburgu pololežiac žmúri nezúčastnene na okoloidúcich, či mu hodia do plastovho pohára drobné. Poliak usadený na schodoch klopí zrak, v rukách drží papier, na ktorom prosí o pomoc slovami: Som bez práce, mám štyri deti, žena zomrela.

Fotografovaniu sa scenárista a režisér, autor oceňovaných filmov Obrazy starého sveta, 322, Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ či Papierové hlavy venuje už dlhé roky. Keď začal vystavovať, dozvedela sa o tejto polohe jeho tvorby aj širšia verejnosť. Našťastie.

"Svet zosurovel, je v ňom veľa vystupňovaného egoizmu, túžby po moci a čoraz viac znevýhodnených. Je v našich silách, aby bol ľudskejší a spravodlivejší?“ Slovami Dušaná Hanáka končí úvodnú štúdiu historička a teoretička umenia Katarína Rusnáková. Odpoveď na sugestívnu otázku musí hľadať nad stránkami podmanivej knihy Hľadanie človeka v globalizovanom svete každý sám v sebe.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #Dušan Hanák #fotografia