Komiks je dobrodružstvo na pokračovanie

12.12.2019 09:00
Organizátori výstavy – Miloš Kopták, Mária...
Organizátori výstavy – Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská. Autor:

Piateho decembra otvorili v galérii TOTO! na Moskovskej 29 v Bratislave výstavu Príbehy v bublinách. Návštevníci si budú môcť pozrieť slovenské komiksy z rokov 1970 až 1990.

Hoci sa zdá, že na Slovensku nemá komiks veľkú tradíciu, opak je pravdou. Niektorí autori sa v komiksovej tvorbe aj preslávili, napríklad Jozef Schek Babušek, ktorého práce budú aj na tejto výstave. Okrem neho uvidia návštevníci aj tvorbu Vladimíra Feďa Fialu, Petra Chudého, Juraja Maxona, Pavla Moravčíka, Fera Mráza a Mariána Oravca. Organizátori výstavy – Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská – nám projekt priblížili.

Ako vám prišlo na um vystaviť slovenské komiksy? Mali ste alebo máte nejaké obľúbené?

Miloš Kopták: Raz nám Eva Trojanová, vynikajúca slovenská kunsthistorička, povedala, že je dobré, keď niekto robí topografiu – ukazuje, čo všetko vzniklo v jednej časti umenia. Má to byť to, čo vysoko hodnotia teoretici (a trh), ale aj to skromnejšie. V našej galérii vystavujeme iba ilustrácie. Komiks k nim jednoducho patrí: jeho autori predsa pracujú s takým istým príbehom, ako keby ilustrovali román alebo poviedku, len riadky sú kratšie a miesta, ktoré musia zaplniť obrázkom, je viac. V hlave stále máme Rychlé šípy od Marka Čermáka, Cesty slepých vtákov od Jozefa Scheka Babušeka, ale aj Mouse od Arta Spieglemana… zoznam je dlhý.

Autori vraj boli prekvapení, že ich o tieto práce žiadate a chcete ich vystaviť. Ako presne reagovali?

Miloš Kopták: Opakovane sme počuli vetu: „Musel som robiť rýchlo. Keby som mal viac času…" Akoby sa autori vyviňovali, že komiksy nie sú také dokonalé, ako by mali byť v ich predstavách. My sme sa tomu smiali – pretože vieme, že robiť komiks je šialená drina, najmä časopisecký. Týždeň čo týždeň niečo vymyslieť tak, aby mal čitateľ chuť si kúpiť ďalší diel, na to treba invenciu, rozkreslenú ruku, nápad… Ale viac času mu nepomôže, rýchlosť ku komiksu jednoducho patrí. A vieme aj to, že je to špecifický žáner, jeho kresliari pracujú s množstvom vzorcov, učia sa, aby príbeh „držal“, preberajú štylizácie jeden od druhého.

Podľa čoho ste vyberali jednotlivé exponáty? Aká je koncepcia výstavy? Je to prevažne humor?

Mária Rojko: Keď sme spomenuli slovo komiks, ľudia okamžite reagovali: Roháč a Jožinko alebo Bill a Mary. Ale stripy a vtipy neboli to, čo sme chceli ukázať. My sme išli po silných príbehoch, kde boli hrdinovia v akcii, v pohybe. Kde museli niečo vybojovať (nielen silou, ale aj bystrosťou), kde za niečím vznešeným kráčali. Kde niečo cenné hľadali… Takže kľúčovým slovom pre výstavu bolo jednoducho dobrodružstvo.

Na čom sa diváci zabavia? Čo by si mali na výstave všimnúť? Ktoré exponáty sú najvzácnejšie?

Ida Želinská: Návštevník galérie sa môže pozrieť na to, ako vlastne autori komiks koncipovali. Ako skladali príbehy – čo vytiahli a čo zdôraznili. Myslíme si, že je dobré pozerať sa na tie diela tak ako na každé iné v našej galérii. Postaviť sa pred komiks, spýtať sa: „Baví ma to?“ a potom sa pozerať ďalej. Vzácnosť exponátov je subjektívna. Programátor by povedal, že top je Babušekov komiks Po stopách času, ten, čo miluje rýchle autá, sa nájde vo Formule 1 Petra Chudého, tí, čo radi čítajú rodokapsy, budú stáť pred Tarzanom Feďa Fialu… Vzácne je to, čo nás baví.

Feďo Fiala: Chyba Mata Parsona.
Feďo Fiala: Chyba Mata Parsona.

Z akej oblasti bola komiksová tvorba z tých rokov u nás? Ktoré časopisy ju pestovali? Ktorí výtvarníci sa k nej dostávali?

Ida Želinská: Komiksu nebolo až tak málo, ako sa to zvykne niekedy prezentovať. Naozaj, keď si otvoríme noviny a časopisy od 60. po 90. roky, nájdeme komiksy a minisérie takmer všade: od Športu až po Svet socializmu. Aj to, čo sa tvorilo, bolo rozmanité. Veľa bolo „chleboviek“ – opakujúce sa formáty znamenali istý zárobok pre autora na dlhý čas. Ale veľa (a práve tie sme chceli vystaviť) bolo kreslených s vášňou. Ten, kto kreslil komiks, musel byť rýchly, orientovať sa v príbehu, mať vykreslenú ruku, aby nevznikli kostrbaté veci (všimnite si napríklad, že hrdinu komiksu si musíte zapamätať na prvý pohľad – a potom ho spoznať v každom okienku). Najjednoduchšie to možno popísal Peter Chudý, keď nám hovoril o tom, ako prišiel do redakcie Elektrónu ponúknuť svoje veci – a dostal rovno zadanie nakresliť komiks. Na skúšku. Uspel – a kreslil ho roky. Zadanie je často, ako veľa vecí v umení, vecou náhody, správneho okamihu.

Mali ste presné kritériá pri koncipovaní výstavy? Prečo sa tam nedostala žiadna žena?

Miloš Kopták: Sme súkromná galéria. Nedisponujeme depozitmi plnými ilustrácií – tie majú štátne galérie. My skladáme výstavy jednu od druhej, mesiace či roky nosíme nápad v hlave, hľadáme autorov alebo ich dedičov, doslova pátrame po ilustráciách a často ich nájdeme na úplne nepredpokladaných miestach. Takže je to aj otázka dostupnosti. Toho, či dokážeme autora alebo jeho dedičov presvedčiť, aby diela vytiahli. Veľmi sme chceli vystaviť obrázky Boženy Hajdučíkovej Plocháňovej. Nepodarilo sa. Rovnako sme (zatiaľ) nenašli komiksy Nade Rappensbergerovej. To, že tentoraz je výstava záležitosť mužov, neznamená, že autorky komiksu v nejakej forme neuvidíte na stenách našej galérie o pár mesiacov.

Aké miesto patrí komiksom v umení? Má vaša výstava ambíciu tento žáner povýšiť?

Miloš Kopták: Takto sa na to nepozeráme. My sme si vedomí toho, že toto je jedna z našich veselých výstav. Chceme, aby to u nás návštevníka bavilo, aby si spomenul na 70. až 90. roky, keď utekal do stánku a začínal čítať nové číslo Elektrónu alebo Kamaráta od poslednej strany, dychtiac po tom, dozvedieť sa, ako sa dobrodružstvo jeho hrdinov skončí. Funguje to inak: napríklad tak, ako to robil Roy Lichtenstein, ktorého diela z komiksu vychádzajú. Niečo k nim pridá, niečo zmení, inšpirujú ho – ale jeho diela nie sú komiksom – sú nespochybniteľným umením. Nemáme ambíciu presviedčať kunsthistorikov, aby tieto diela vyhlásili za národné. Tým by sme predsa komiks poškodili. Vzali by sme mu ľahkosť, čitateľnosť, blízkosť k tomu, kto sa naň pozerá.

Prečo majú komiksy radi čitatelia? Sú ľahko stráviteľné?

Ida Želinská: Majú ich radi, lebo sú dobré. Dobre sa čítajú, pocit z nich je až fyzický. Ich hrdinov si môžete doslova adoptovať, stanú sa súčasťou vášho života, čakáte – týždeň za týždňom – čo zasa zažijú, či vyhrajú, či im niekto neublíži…

Pavol Moravčík: Kamko a Kamka
Pavol Moravčík: Kamko a Kamka

Ako sa slovenský komiks vyvíja dnes? Venujú sa mu ešte niektorí z vystavujúcich tvorcov?

Mária Rojko: Slovenský komiks má fázy, v ktorých je ho vidieť viac a v ktorých menej. My cítime, že vznikajú nové formáty najmä autorského komiksu, nové spôsoby technického spracovania vo virtuálnom priestore, že sa dostáva – tematicky aj kvalitou spracovania – na medzinárodnú platformu. Naši autori sa skôr venujú iným druhom umenia, komiks bol jednou z fáz ich tvorivého života. To, čo teraz vystavujeme, patrilo k papierovému obdobiu. Hovoríme: spomeňme si a inšpirujme sa.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Príbehy v bublinách
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku