Živá linka v kresbe; energické ťahy štetca; človek, na prvom mieste iba človek – ľudská figúra, ako motív tvorby. Figurman je projekt dvoch maliarov z odlišných kútov Európy a pritom čertovsky blízkych. Ako môžu mať toľko spoločného? Veď sa nikdy predtým nevideli, ich ateliéry sú vzdialené prinajmenšom 1 200 kilometrov.
Mareka Ormandíka netreba predstavovať, jeden z najvýraznejších slovenských výtvarníkov súčasnosti žije a tvorí v Bratislave. Igor Tišin je Bielorus, ktorý už vyše dvadsať rokov prebýva v Bruseli a kedy-tedy pracuje aj vo svojom druhom ateliéri v Petrohrade.
Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. Tak sa to zvykne hovoriť. A platí to, nepochybne, aj na výstave Figurman. Zavše je však až zarážajúce ako obrazy, ktoré vznikali osve, k sebe ladia a dopĺňajú sa. V istých momentoch sa dokonca i znalý divák dostáva do neistoty. A to najmä pri kresbách, pýta sa: Je to Ormandík, alebo Tišin?
Foto: Jakub Prokeš
Z krpatého kníhkupectva do obrovskej galérie
Výstavu Figurman teraz možno vidieť vo veľkorysých priestoroch jednej z najmladších a najmodernejších slovenských galérií v ZOYA MUSEUM kúsok od Modry, prvotná myšlienka na ňu však vznikla stovky kilometrov na východ, v maličkom bieloruskom obchodíku v Minsku. "Pred rokmi som tam mal výstavu. Spolu s jej kurátorom Petrom Milčákom sme sa túlali mestom a v jednom miniatúrnom nezávislom kníhkupectve sme narazili na monografiu Igora Tišina,“ hovorí maliar Marek Ormandík.
Tvorba bieloruského umelca žijúceho v Belgicku Ormandíka ihneď oslovila. "Bolo to až mystické, akoby sme sa poznali roky. Tišin má o zhruba desať rokov viac ako ja, nikdy predtým som o ňom nepočul, nevidel ho. Nepoznal som ani jeho obrazy a predsa sme mali nesmierne veľa spoločného,“ spomína slovenský výtvarník.
Obidvoch fascinujú rovnaké témy. Obaja sú výborní kresliari. Maľujú expresívne, emotívne a vážne témy dokážu odľahčiť štipkou zveličenia, nezriedka i humoru. Okamžite si to všimol aj kurátor Peter Milčák. Pohotovo, ešte v Minsku pri listovaní Tišinovou monografiou, Ormandíkovi navrhol, že im zorganizuje spoločnú výstavu. Aj preto, aby sa stretli.
Foto: JAKUB PROKEŠ a archív M. O.
"Výstava Figurman je pokračovaním príbehu či skôr príbehov, ktoré plynuli paralelne, a nezávisle, bez vedomia o tom druhom, aby sa v istom okamihu k sebe priblížili, zrazili sa, chvíľku spoločne plynuli ako jeden prúd, aby sa potom celkom prirodzene opäť rozpojili,“ píše v katalógu výstavy P. Milčák.
Kto je kto?
Všetci hovoria, že som najkrajšia; Francis Bacon; Vo svete niet rovnováhy, Znepokojená; Spánok pod dohľadom Sartra, Vlkolak – názvy kresieb a ďalších veľkoformátových obrazov Igora Tišina na papieri. Mohli by sme povedať, že pre niekoho, i napriek veľkosti, nežné a intímne, hoci v kontraste s tým azda až surovo len tak čiernymi klincami pribité priamo na stenu. Bez rámu, skla, pasparty…
Foto: JAKUB PROKEŠ a archív M. O.
V citlivom rytme sa striedajú s Ormandíkovými nezvyčajne blankytnými akrylmi z nového cyklu Zápcha do neba. Slovenský umelec sa pri ich tvorbe inšpiroval freskami neskorobarokového talianskeho maliara Giovanniho Battistu Tiepola. Alegórie jedného z najväčších maliarov 18. storočia však, ako ináč, "ormandíkovsky“ posunul. Anjelov a hrdinov, vojvodcov a kráľov, cnostných a dobrých, vznášajúcich sa po smrti do neba, všetkých tých pekných a vznešených nahradil neidentifikovateľnými figúrami. Ich spoločenský štatút je nepodstatný. Veď do neba chce každý stoj čo stoj. Účel svätí prostriedky. A tak sa to na týchto alegóriách na alegórie hmýri ľudskými dušami i franforcami z nich. Nijaké noblesné nanebovzatie, dôstojné stúpanie k Najvyššiemu. Len tlačenica, zápcha. Nedočkavé duše sa ako zákerní dementori nástojčivo tlačia hore do neba v ustavične sa zrýchľujúcom víre. Hoci, ako to už u Ormandíka býva, nie je jasné, kto sa do raja dostane. A či vytúženým cieľom napokon nie je odpadová výlevka.
Foto: JAKUB PROKEŠ a archív M. O.
Večné stopy ideológií
Za pozornosť určite stojí aj Kríza v raji od Igora Tišina, cyklus fotografií z doby krátko po rozpade Sovietskeho zväzu. Ich postsocialistickú poetiku významovo menia a posúvajú Tišinove štetce a farby: S hrdzavým strojom na neobrábanom poli sa hrajú ako s marionetou nahrubo domaľované čierne ruky, izbu opusteného domu zdobí biela akoby detská kvetinka, na starom žiguláku odparkovanom na zasneženom dvore rozšafne sedí domaľovaná figúra nahej ženy… Ormandík kontruje triptychom HitLenin alebo V. I. Hitler, trojicou trojmetrových takmer výhradne červeno-čiernych akrylov na plátne. "Tí dvaja pajáci, takmer nerozpoznateľní jeden od druhého, na nich spolu tancujú a objímajú sa, na ďalšom obraze splynuli do jednej dvojhlavej figúry, na inom zase jeden nad druhým pietne trúchli,“ vysvetľuje maliar. Trefná ukážka toho, ako blízko môžu mať k sebe dve neľudské ideológie, ktoré o sebe navzájom tvrdili, že sa nenávidia a tú druhú treba zničiť.
Bonbónikom na záver je premiéra najväčšieho obrazu, aký kedy Marek Ormandík namaľoval. Spotreboval naň celú rolu maliarskeho plátna, na šírku má obraz desať a na výšku dva metre. „Tento obraz som maľoval postupne na zemi, na pokračovanie, vždy som si rozmotal zo dva metre, pomaľoval ich, počkal, až farba zaschne a tak ďalej. Celé plátno som takto opakovane domaľovával a premaľovával niekoľko ráz. Výsledok bol prekvapením aj pre mňa, pretože celý obraz som uvidel prvý raz až tu v galérii. Samozrejme, z tohto dôvodu som tu urobil aj posledné ťahy štetcom a mastným pastelom.“ Maliar tvrdí, že tento obraz teraz považuje za jeden zo svojich najlepších. Volá sa Tanec smrti a je pokračovaním veľkorozmerného obrazu Pobrežie Cháronov, ktorý od jari visí v stálej expozícii galérie Danubiana v Čunove. Na novšej verzii obrazu, vychádzajúceho z motívu strápených a na smrť unavených utečencov, plížiacich sa z mora k vytúženému pobrežiu, ostali z postáv iba mátohy, tiene a posledné zvyšky energie.
