Otcovia baroka objavili ľudské emócie. Vo Viedni môžete do 16. januára vidieť Caravaggia i Berniniho

Michelangela Buonarrotiho slovenskej verejnosti netreba zvlášť predstavovať. Lenže Taliani majú ešte jedného geniálneho umelca Michelangela - Merisiho. Svet ho pozná pod menom, ktoré si zvolil podľa svojho rodného mestečka neďaleko Milána – Caravaggio.

29.12.2019 08:00
Caravaggio Jan Krstitel  okolo r. 1602... Foto:
Caravaggio: Ján Krstiteľ, okolo r. 1602. Kapitolské múzeá Rím.
debata

Umelecko-historické múzeum (KHM) vo Viedni pripravilo ďalšiu zo série excelentných výstav, na ktorej predstavuje osem desiatok diel, po tucte Caravaggiových obrazov a sôch Giana Lorenza Berniniho, ako aj ďalších predstaviteľov talianskeho výtvarného umenia najmä z prvej polovice l7. storočia – Ludvica a Annibale Caracciovcov z Bologne, Nicolasa Poussina, Pietra da Cortony, Francesca Mochiho, Françoisa du Quesnoy, pochádzajúceho z Bruselu, či Orazia Gentileschiho a jeho dcéry Artemisie, najväčšej barokovej maliarky. Jej obraz Mária Magdaléna v extáze vôbec prvýkrát prezentujú na verejnosti. Ich diela sa objavujú v emocionálne ladených sekciách, ktoré usporiadatelia expozície nazvali Zázraky a úžas, Horor a hrôza, Utrpenie a súcit, Vízia, Život, Láska… To umožnilo dať dokopy prvýkrát v histórii tematicky podobné diela autorov rozličného veku, ktorých ovplyvnila tvorba Caravaggia a Berniniho.

Artemisia Gentileschi, Mária Magdaléna v... Foto: KHM Viedeň
Artemisia Gentileschi, Maria Magdalena v extaze 20. az 30. roky 17. storotcia sukromna zbierka foto KHM Vieden. Artemisia Gentileschi, Mária Magdaléna v extáze, 20. až 30. roky 17. storočia. Súkromná zbierka.

Preciťovanie na plátne

Buonarroti síce dosiahol vrchol renesancie, no súčasne pootvoril dvere k novému smeru – baroku, keď na sklonku 16. storočia po Florencii prevzal štafetu európskeho kultúrneho centra Rím. Caravaggio vychádzal z umeleckého dedičstva Michelangela, ale predstavil i čosi dovtedy nevídané, priam revolučné, hoci toto slovo v spojení s barokom vyznieva paradoxne.

Kým renesanční autori rozvíjali antické ideály ľudskej či božskej krásy v čistých, žiarivých farbách a s pôvabnými krajinkami v pozadí, Caravaggio kládol dôraz na samotného človeka, na jeho telesnosť i vnútorný svet. Na tie časy používal absolútne originálnu hru zemitých, veľmi tmavých tieňov a intenzívneho svetla. Túto magickú atmosféru – chiaroscuro, teda šerosvit – docieľoval aj pomocou drsnej podkladovej farby získanej zmiešaním sopečného popola či riečneho piesku s kriedou a tmelom. Maľoval rýchlo, bez použitia náčrtov na papieri, no napriek tomu sú jeho proporcie polonahých tiel, svalov a detailov pokožky dokonalé.

Výraznou väčšinou tém jeho obrazov sú biblické príbehy. Lenže svojich „hrdinov“ si nevyberá z dajakej fantazijnej fototéky, ale na uliciach, medzi obyčajnými ľuďmi. Áno, aj prostitútky mu pózovali ako madony a typy pre svätých mužov hľadal medzi mládencami, ktorým nerobilo problém za malý finančný príspevok sa obnažovať jeho ateliéri. A tak nemali nad hlavami glorioly, naopak, zobrazoval ich prosto, v bežných šatách a životných situáciách alebo, naopak, pri fyzickom a duševnom vypätí, od chlapca, ktorý preciťuje bolesť z uhryznutia jaštericou, až po Františka z Assisi prežívajúceho náboženskú eufóriu.

Caravaggio: Ružencová Madona, okolo r. 1602.... Foto: KHM Viedeň
Caravaggio, Ruzencova Madona, okolo r. 1602 KHM Vieden foto KHM Caravaggio: Ružencová Madona, okolo r. 1602. KHM Viedeň.

Hoci Caravaggio svoje postavy neidealizoval, pri výbere mladých modelov mu nechýbal zmysel pre krásno. Napríklad jeho Ján Krstiteľ vyzerá síce sympaticky, ale určite nie ako svätec, skôr ako nezbedník z chudobnej štvrte. Tým priekopník baroka porušoval protireformačný predpis Tridentského koncilu z roku 1563, ktorý zakazoval pod hrozbou exkomunikácie dávať postavám svätcov vzhľad žijúcich osôb.

Krása vdýchnutá do kameňa

Caravaggia priťahovalo skúmanie hraničných citových stavov, ako bol strach, hnev, bolesť, radosť. Fascinovalo ho aj zobrazovanie smrti, niekedy i s patričným prýštením krvi, keď išlo o dajakú biblickú alebo antickú drámu. Berniniho ako „otca barokového sochárstva“ tiež zaujímajú poryvy mysle aj telesné premeny, napríklad, keď sa z peknej ženy Medúzy stáva netvor či svätá Tereza podlieha pred anjelom extáze.

V KHM vystavujú je aj jeho pôsobivú sochu umierajúceho Šebastiána, ktorého vykresal do mramoru už ako 19-ročný. Patróna atlétov, lukostrelcov, ale aj chorých detí a homosexuálov umelci zobrazujú ako fyzicky najkrajšieho mučeníka (u Ježiša Krista si trúfajú zdôrazňovať skôr duševné prednosti). Bol totiž mladý a vojak, takže iste telesne zdatný. Mimochodom, chronicky známu scénu, keď ho pohania priviazali ku stromu a zasypali spŕškou šípov, vďaka svätej Irene prežil. Až neskôr ho dal rímsky cisár ako kresťana zbičovať na smrť.

Umelecký odkaz dvoch najvýraznejších predstaviteľov talianskeho raného baroka sa prvý raz na spoločnej výstave ocitol práve vo Viedni. Caravaggio (1571–1610), o 27 rokov starší, mal nepochybne vplyv na tvorbu Berniniho (1598 – 1680), ktorý nebol iba sochárom a architektom, ale aj maliarom (a šperkárom), no v láske sa veľmi nemali. Bernini sa o svojom skúsenejšom kolegovi vyjadril v liste iba raz, i to nie práve lichotivo. Musíme si však uvedomiť, že napriek príslušnosti k tomu istému umeleckému smeru a súbežnému pôsobeniu v Ríme mali diametrálne odlišné povahy.

Caravaggio: David s hlavou Goliáša, okolo r.... Foto: Pravda, Martin Krno, KHM Viedeň
Caravaggio David s hlavou Goliasa okolo r. 1600 Muzealny spolok KHM foto KHM Caravaggio: David s hlavou Goliáša, okolo r. 1600. Muzeálny spolok KHM.

Nenapraviteľný rebel

Caravaggiov otec Fermo Merisi síce pracoval v Miláne ako stavebný majster pre významnú šľachtickú rodinu, ale zomrel na mor, keď mal jeho syn iba sedem rokov. Starší brat si všimol Michelangelove vlohy a presadil ho do učenia v dielni renomovaného umelca Simoneho Peterzana, kde sa prvý raz sa dostal do styku i s dielom Leonarda da Vinciho.

Roku 1591 sa presťahoval do Ríma, postupne pôsobil vo viacerých ateliéroch. Vtedy vznikali jeho prvé veľké diela vrátane obrazu Stigmatizácia svätého Františka, ktorý kunsthistorici považujú za začiatok výtvarného baroka. Jeho mecenášom sa stal kardinál Francesco Mariu del Monte, v jeho paláci na Piazza Navona býval a tvoril. Viaceré obrazy madon, pre ktoré mu stáli ako modelky prosté dievčatá z námestia, vyvolávali nielen nadšené reakcie, ale aj pohoršenie.

Rastúca sláva umelca však narážala na jeho divokú a tvrdohlavú povahu. V roku 1604 musel kvôli obžalobe za výtržnosti opustiť Večné mesto a usadiť sa v Janove. Po návrate do Ríma však pokračoval v nočných potulkách spojených s pitím a bitkami. Pri jednej z nich došlo k usmrteniu strážnika, za čo Caravaggia uväznili. Pri úteku zo žalára, ku ktorému dopomohli priatelia, sa zase zaplietol do ruvačky, pričom bol jeden človek smrteľne zranený.

Na maliara vydali zatykač a za neprítomnosti ho odsúdili na smrť. Bez finančných prostriedkov a s podlomeným zdravím sa schovával v Neapole, na Malte a Sicílii. Všade počuli o jeho majstrovstve, objedávali si uňho obrazy a on neúnavne maľoval pre bohatých obchodníkov, šľachticov a cirkevné inštitúcie, dokonca ho pasovali za maltézskeho rytiera. No po čase umelca vždy dobehli informácie z Pápežského štátu, že je na čiernom zozname zločincov.

Koncom leta 1609 Caravaggio pricestoval do Neapola, kde za ním po roku dorazil posol s pápežským omilostením, a tak sa dostal povolenie na návrat do Ríma a súčasne na ulici ešte jednu bitku. Po tom, čo priplával do juhotoskánskeho prístavu Porto Ercole, veliteľ miestnej pevnosti ho dal, zrejme omylom, zatknúť. Po prepustení na slobodu vysilený a zranený zúfalo hľadal novú loď, ktorou by pokračoval v ceste. V horúčave na pláži asi chytil úpal, ktorému podľahol. Nemal ešte ani 39 rokov. Pochovali ho na cintoríne pri Kostole svätého Šebastiána. Teraz tam stojí malé mauzóleum, kde uchovávajú údajne jeho päť kostí.

Lorenzo Bernini: Svätý Šebastián, 1617. Museo... Foto: Martin Krno, Pravda
Bernini, Svaty Sebastian Lorenzo Bernini: Svätý Šebastián, 1617. Museo Nacional Thyssen-Bornemisza Madrid.

Umelecké knieža baroka

Diela sochára a architekta Giana Lorenza Berniniho boli síce kultivovanejšie, ale na vtedajšiu dobu nie menej avantgardné. V každom prípade viedol usporiadanejší život ako Cavaraggio. Narodil sa síce v Neapoli (jeho otec, sochár Pietro Bernini pochádzal z Florencie), no jeho tvorba sa viac-menej viaže iba s Rímom. Tam má vlastne jedinečnú permanentnú výstavu sôch, fontán, priečelí viacerých kostolov.

Spočiatku pracoval ako reštaurátor u kardinála Scipione Caffarelli-Borghesa, ktorý bol známy ako mecenáš a horlivý obdivovateľ starovekých gréckych a rímskych sôch. Jeho cenná zbierka sa stala základom súčasnej rovnomennej galérie. Vo svojich dvadsiatich troch rokoch sa stal prezidentom rímskej Akadémie a čoskoro nato rytierom Pápežského rádu. Berniniho vymenovali za hlavného architekta vtedy ešte nedostavanej Baziliky svätého Petra. Postaral sa o novátorské poňatie jej interiéru, sám tam umiestnil viaceré vlastné plastiky, náhrobné pomníky a obrovský baldachýn. Napokon aj slávna kolonáda na vatikánskom centrálnom námestí sa stala jeho projektom. Osem pápežov ho uznávalo a vzdávalo mu hold, niektorí ho považovali za osobného priateľa.

Jeho veľký obdivovateľ Maffeo Barberini v roku 1623 zasadol na pápežský stolec ako Urban VIII. Po svojom nástupe mu povedal: „Veľké je vaše šťastie, rytier, že vidíte pápeža kardinála Barberiniho, ale my máme väčšie šťastie, že rytier Bernini žije za nášho pontifikátu.“

V roku 1665 sa vydal na cestu do Paríža na osobné pozvanie kráľa Ľudovíta XIV. Napokon sa prestavba Louvru na najväčšiu palácovú rezidenciu sveta nezrealizovala podľa Berniniho detailne vypracovaného plánu, no počas päťmesačného pobytu v meste nad Seinou sa zapojil do návrhov na rekonštrukciu viacerých palácov a chrámov. Z tohto obdobia pochádza aj jeho Jazdecká socha mladého Ľudovíta XIV. umiestnená na nádvorí Louvru.

Bernini zomrel ako 80-ročný 28. novembra 1680, oplakával ho celý Rím. Jeho ostatky odpočívajú pod jednoduchým náhrobkom v Bazilike Santa Maria Maggiore.

Výstava trvá do 16. januára

Svoje exponáty pre výstavu vo Viedni zapožičalo viacero súkromníkov i najvýznamnejších galérií sveta – z Paríža, Petrohradu, New Yorku, Madridu, Berlína, Londýna a, samozrejme, z Ríma, Bologne, Florencie… Aj Getty Museum v Los Angeles. Bolo by iróniou, keby odtiaľ poslali práve Berniniho mramorové poprsie pápeža Pavla V., ktoré by teraz v KHM mohli obdivovať návštevníci zo Slovenska. Po tom, čo sme sa za pontifikátu ministra kultúry Marka Maďariča tohto diela tak laxne vzdali a nechali ho vyviezť za Atlantický oceán.

Nuž, tak vyzerá prístup niektorých Slovákov k nehnuteľnému i hnuteľnému kultúrnemu majetku, ale aj k historickým faktom. Vo veľkofilme Báthory vystupuje ako milenec grófky Alžbety maliar Caravaggio, hoci nikdy nebol severne od Álp, nieto v Čachticiach či na dajakom zámku v Transylvánii, pritom by mu bol asi viac ako krvilačná šľachtičná sympatický palatín Juraj Turzo. Na rozdiel od Berniniho Caravaggio po svojej čudnej smrti začal upadať do zabudnutia. Až na konci 19. storočia sa umelecká verejnosť opäť stretávala s jeho menom. Po druhej svetovej vojne sa zorganizpovali niekoľké veľké výstavy jeho diel až s nevídaným ohlasom. Taliansky historik umenia Roberto Longhi vtedy napísal: „Hovorí sa o Michelangelovi z Caravaggia… Zabudlo sa ale, že bez neho by nebolo Riberu, Vermeera alebo Rembrandta. A Delacroix, Courbet a Manet by boli maľovali inak.“

To, že títo všetci preslávení umelci nadviazali na tradície jeho tvorby, sa návštevník KHM môže presvedčiť vo vedľajších sálach múzea. Výstava v rakúskej metropole potrvá do 16. januára, potom bude od 14. februára k dispozícii až v amsterdamskom Rijksmuseum.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Bernini #kauza Bernini #Caravaggio #barokové maliarstvo #Umelecko-historické múzeum Viedeň