Tá výstava, ktorá potrvá až do 23. februára 2020, bola otvorená už 22. novembra 2019. Hoci jej hostiteľom je GMB, o jej koncepciu a realizáciu sa postaral veľký milovník a zberateľ výtvarného umenia – niekdajší náš svetoznámy tenista Jan Kukal. Návštevníkom výstavy pri otvorení prezradil, že na nápad usporiadať ju ho priviedlo niekoľko zápisov v pamätnej knihe výstavy Josefa Ladu, ktorú usporiadal v roku 2018 (takisto v Mirbachovom paláci) a v ktorej návštevníci písali o Ladovi ako o českom Kompánkovi.
Foto: TASR / RADOVAN STOKLASA
„Niektoré podobnosti by sa skutočne našli,“ povedal. "Okrem mimoriadneho talentu to bola zima, ktorá bola pre oboch najkrajším ročným obdobím. Obaja tiež celý život spomínali na šťastné detstvo, Lada v malebných Hrusiciach neďaleko Prahy, Kompánek v rodnom Rajci.“
Foto: GMB.SK
Nuž a je tu ešte jedna podobnosť. Jan Kukal ma pozval na obidve výstavy, aby som povedal pár slov na úvod. O Ladovi ako spoluautor knihy Ladove Vianoce. A o Kompánkovi ako o svojom priateľovi. Hoci priateľovi o osem rokov staršom, ale vždy pripravenom podať dôkaz kamarátstva aj mne mladšiemu, aj keby šlo o život. (Napríklad v roku 1963, keď sme sa potrebovali dostať z Oravy do Bratislavy s čerstvo narodeným synom a Vlado Kompánek sa ponúkol, že nás prepraví. S nadšením sme ten kamarátsky návrh prijali a až keď sme už sedeli v jeho celkom novom aute, sme zistili, že celkom nový je aj jeho vodičský preukaz – bola to jeho úplne prvá jazda.)
Myslel som si – toho 22. novembra, keď som kráčal pred pár týždňami do Mirbachu, že to bude naozaj len pár slov, a tak som sa ani veľmi nepripravoval. No keď som na vernisáži zrazu dostal hlavné slovo, porozprával som mladým ľuďom, aké to bolo v sedemdesiatych rokoch, keď bol Kompánek zo Zväzu výtvarníkov vylúčeným a zakázaným sochárom.
Vladimír Kompánek mohol svojimi typicky slovenskými a zároveň univerzálne modernými vyrezávanými stĺpmi či bránami skrášliť ešte nejeden verejný priestor (komu by neuviazol v pamäti ten nádherný stĺp na lúke pod krematóriom, škoda, že tam už nie je). V čase, keď bol zakázaný, však také príležitosti nedostával – a on sa s tým obmedzením vyrovnal tvorivo. Nemôžem robiť sochy? Budem maľovať. A namiesto veľkých sôch budem robiť malé. Sochy – hračky. A keďže bol Vladimír Kompánek aj básnik, vymyslel tým hračkám aj peknú prezývku: Nazýval ich aj "sochy do dlane“.
Chýr o tom, ako tvorivo vyriešil svoj sochársky problém, doletel aj do Ostravy. V tých časoch nielen v disente, ale všeobecne vládla veľká solidarita medzi českými a slovenskými priaznivcami umenia, ktorí si navzájom pomáhali. Využívali neinformovanosť slovenských normalizátorov o českých vylúčencoch a českých o slovenských, a prechádzali im cez rozum. A tak sa v Ostrave, v hlave výtvarného publicistu Iva Janouška, zrodil nápad usporiadať sériu výstav zakázaným slovenským výtvarníkom. Prvou z nich bola výstava Vladimíra Kompánka.
Miesto výstavy? Nenápadný Kulturní dům Ostrava-Hrabůvka. Deň vernisáže? 1. jún 1976. Boli to mimikry – 1. jún bol Deň detí, nuž nikto nemusel vidieť nič podozrivé v tom, že detský sviatok spestrí aj výstava hračiek akéhosi slovenského výtvarníka. Veď, koniec koncov, bude to aj pozornosť voči deťom slovenských baníkov.
A vzťah k deťom mal mať aj otvárač výstavy. Mal to byť autor rozprávkových kníh pre deti – mal som to byť ja.
Na vystúpenie, o ktoré ma Vlado Kompánek požiadal, som si však zvolil inú stratégiu. Pred príhovorom k deťom som dal prednosť prejavu pre dospelých. Hlavným zámerom môjho prejavu bolo vyzdvihnúť Kompánkove sochy do dlane ako vedomú vzburu proti vtedajšiemu sochárskeho monumentalizmu.
Pár dní po tom, čo sme sa vrátili z Ostravy do Bratislavy, zazvonil telefón a prihovoril sa mi ženský hlas, či môžem zajtra prísť, chce so mnou hovoriť minister kultúry. "Akú výstavu si to otváral v Ostrave?“ spustil Miroslav Válek, len čo som si na druhý deň ráno sadol v jeho kancelárii.
Čakal som to a mal som pripravenú odpoveď: "Rovnakú ako ty v roku 1957 v Žiline.“ (Válek vtedy otváral prvú výstavu Galandovcov.) "Potom je to v poriadku,“ povedal, "len som to mal vedieť dopredu. Ide po tebe česká Štátna bezpečnosť, volal mi Havlín, a nevedel som, čo mu mám povedať.“
(Josef Havlín bol v sedemdesiatych rokoch tajomníkom Ústredného výboru KSČ v Prahe a mal na starosti kultúru.)
"Keby si to vedel, bránil by si mi tam ísť,“ zasmial som sa. "To máš asi pravdu,“ zasmial sa aj Válek. "Môžeš ku mne priviesť Kompánka?“ "Môžem sa o to pokúsiť, neviem, či príde.“
Kompánek súhlasil – zakrátko som bol svedkom toho, že tí dvaja, hoci sa roky nevideli, debatujú ako starí kamaráti, mňa si vôbec nevšímali.
Výsledok? Válek odkúpil od Kompánka celú debnu tých sôch do dlane, dal na ne vyrobiť kazety – a stali sa jeho osobným darom pri stretnutiach s ministrami kultúry z iných krajín. Jedna zo sošiek – bola to taká dlhá, vlniaca sa líška – sa ocitla vo vitríne, stojacej na chodbe, ktorá smerovala k Válkovej kancelárii. Od tej chvíle si ju musel všimnúť každý, kto kráčal po tej chodbe – a ak to bol Kompánkov nepriateľ, pri pohľade na tú líšku už na chodbe pochopil, že urobí lepšie, keď sa nepokúsi intrigovať u ministra proti Kompánkovi.
Pletieme si občas seriózny dejepis s povrchným nálepkovaním – nálepku dostal aj Miroslav Válek. Sú ňou slová "dobrý básnik, ale zlý minister“. Čítali sme už túto nálepku tisíc ráz, zvykli sme si na ňu – ale nie je pravdivá. Aj u Válka nájdeme slabšiu báseň. A aj v jeho kultúrnej politike pozitívne kroky. Určite patrí medzi ne aj pokračovanie príbehu Vladimíra Kompánka.
Už v roku 1977 som mal príležitosť otvárať Kompánkovu výstavu v priestoroch Matice slovenskej v Martine. V roku 1978 ďalšiu Kompánkovu výstavu v bratislavskom Múzeu hodín. A onedlho aj jeho výstavu v bratislavskom Dome umenia, tú už dokonca pod záštitou Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Foto: GMB.SK
Aj keď na to nemám poruke nijaký dôkaz, som presvedčený, že ani jedna z týchto výstav sa nezaobišla bez predbežného súhlasu ministra kultúry.
A to bola Gorbačovova perestrojka ešte vo hviezdach a žiť v sovietskom impériu nebola nijaká idyla. Keď som si v roku 1979 vybral Kompánka za ilustrátora svojej básnickej zbierky Poznámky na epos, knihu – aj kvôli ilustráciám, aj kvôli básni o Kompánkovi – "pozastavili“.
Vtedajší funkcionári radi používali slovesá s predponou "po“. Keď sa im nepodarilo niečo vyriešiť, vystatovali sa aspoň, že to "poriešili“. A keď niečo zastavili, tvárili sa, že to iba "pozastavujú“. Predvolali si ma tentoraz ešte trochu vyššie – na ÚV KSS. Keď som sa posadil, sadol si oproti mne tajomník ÚV KSS s mojou knihou v ruke a otvoril ju tam, kde bola báseň Vladimír Kompánek páli svoje sošky.
Vladimír Kompánek páli svoje sošky
Vladimír Kompánek sedí pri kozube a kúri
drevenými hudcami a kancami,
drevenými vevericami a ženami,
aj drevenými turoňmi –
turoň, to je
polotur-poločlovek,
od pása nahor zviera,
od pása nadol ešte čosi horšie…
"Prečo to robíš? Veď sú všetci
tí pandrláci dobrí!“ "Všetci nie! Robím to
ako v pekle – pálim horších!“
Zdravím, ťa, Satanáš, rob teda svoju užitočnú
prácu! Na svete
pália lepších.
Aj keď som sa na tú svoju báseň díval z druhej strany stola, mohol som si všimnúť, že jej posledné dva riadky sú podčiarknuté. "O kom je to ,na svete pália lepších?“ dostal som otázku, ktorej podtext mi hneď bol jasný. Odkedy sa upálil Jan Palach, bola vtedajším funkcionárom každá metafora ohňa podozrivá. Odpovedal som: "Napríklad o Jánovi Husovi.“ "A prečo to tam nie je napísané? Stačilo pridať riadok, a nemuseli ste mať ťažkosti,“ vysvetľoval mi, akej chyby som sa dopustil, tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár. Gustáv Husák však neklamal, keď hovoril, že nedopustí, aby sa za normalizácie zopakovali hrôzy päťdesiatych rokov. V Čechách sa mu to celkom nepodarilo, na Slovensku áno. Ani Ľudovít Pezlár, ktorý rád o sebe vyhlasoval, že je dogmatik, vo svojej dogmatickej politike nezašiel nikdy tak ďaleko, aby niekoho zničil. Zbierka Poznámky na epos dostala napokon milosť – naozaj bola iba "pozastavená“ a po polročnom vyšetrovaní ju v tichosti uvoľnili do predaja. Niekoľko mesiacov platil príkaz, že sa o nej nesmie písať, no aj na to sa po čase zabudlo.
***
Vďaka tomu, že prerážal Kompánek, podarilo sa dostať von z normalizačného geta aj ďalším Galandovcom. Ako sa menila doba, ich výstavy sa množili, a to nielen doma, ale aj v zahraničí, začali vychádzať o nich aj knihy, v roku 1988 vyšla krásna kniha Vladimír Kompánek – napísal a zostavil ju Viliam Plevza.
Mýlil by sa však, kto by si myslel, že Vladimír Kompánek z vďaky za tento priaznivý vývoj sklonil hlavu, alebo že si ju dokonca posypal popolom. Naopak. On si nielen vo svojej tvorbe, ale aj vo svojich občianskych postojoch stále držal svoj celoživotný smer, ku ktorému patril nielen umelecký, ale aj politický vzdor.
Keď sme v auguste 1989 urobili spisovateľskú podpisovku proti chystanému procesu s Bratislavskou päťkou a keď sa o nej až z Hlasu Ameriky dozvedel Vlado Kompánek, hneď pribehol ku mne s výčitkou: "Prečo bola len spisovateľská? Prečo ste vynechali výtvarníkov?“ A uspokojil sa až potom, keď sme sa spolu vybrali zozbierať aj výtvarnícke podpisy.
19. novembra 1989 ráno vznikol v ateliéri Miroslava Cipára protest proti brutálnemu zásahu na pražskej Národní třídě. Bol to ten "dokument nežnej revolúcie č. 1“, ktorý inicioval vznik občianskeho hnutia, pretože ho popoludní v Umeleckej besede už podpisovali stovky ľudí. No ráno bolo tých prvých podpisov iba jedenásť – a nechýbal medzi nimi ani podpis Vladimíra Kompánka. A takisto nechýbal Vladimír Kompánek na tribúne nežnej revolúcie a jeho prejav o našom staroslávnom Devíne, ktorý nám oplietli ostnatým drôtom, patril k tým najemotívnejším. No to najkrajšie, čo nám zanechal Vladimír Kompánek – ktorý nás opustil 20. januára 2011 – je jeho dielo.
"Väčšina týchto obrazov a sošiek vznikla v nepriaznivých časoch,“ – povedal som na záver svojho prejavu 22. novembra 2019 v Mirbachu, – "a teda sú nielen dôkazom Kompánkovej geniality, ale aj dôkazom, že ak nie sú zlé časy až také zlé, že geniálny umelec príde o hlavu, jeho tvorivosť je nezničiteľná. Keby to bolo inak, tieto steny a vitríny by boli prázdne.“
Na záver – tak ako som to urobil v Mirbachu – dám aj tu ešte slovo samotnému Vladimírovi Kompánkovi. Kompánkovi – básnikovi:
V šťastných chvíľach som zas tam
(hoci sedím v Devíne alebo pod viechou),
medzi našimi, v tej dlhej zablatenej doline,
pri vystávaní žien,
ktoré sú také podobné drobným chalupám,
alebo tie chalupy drobným ženičkám,
že ani neviem, či to rozprávajú ústa,
alebo sa otvárajú okná.
