Vladimír Židlický vystavuje v Danubiane

, 12.01.2020 12:00
Zidlicky, Zvlastne spojenie
Vladimír Židlický: Zvláštne spojenie Autor: ,

Nahé ľudské telo, príroda, krajina. To sú hlavní hrdinovia Židlického fotografií - obrazov. Retrospektíva Vladimíra Židlického, ktorá je súčasťou Mesiaca fotografie a v Danubiane potrvá do 19. januára.

Čo tu robíte, vyzvedali pri káve dve krásky na veľkej medzinárodnej výstave fotografií v Paríži. Som fotograf a vystavujú tu aj moje fotografie, odpovedal im Vladimír Židlický. V nasledujúcom rozhovore vysvitlo, že obe sú modelky. A vypýtali si od neho adresu. Na jeho veľké prekvapenie mu Austrálčanka a Nemka onedlho zazvonili pri dverách ateliéru v Brne. Rozpaky zahnal nápadom. Keď už prišli, bude sa fotografovať.

Rozmerné farebné snímky, ktoré vznikli počas nečakanej návštevy, tvoria súčasť rozsiahlej retrospektívy výrazného predstaviteľa európskej umeleckej scény. Neobyčajne magické fotografie obsadili najväčšie priestory Danubiany. Laik sotva prenikne do tajomstiev Židlického tvorivého majstrovstva. V každom prípade však každé z vystavených diel ho zavedie do nepoznaného sveta plného zázrakov a vyvolá v ňom nečakanú explóziu asociácií.

„Svet je jedno veľké divadlo, v ktorom každý z nás hrá nejakú rolu – raz sme skvelí, raz sme trápni. Figúry mojich obrazov sú preto často označené ako premiéra, dramatické scéna či javisko,“ znie motto veľkého experimentátora, ktorý sa nápadito pohráva s dedičstvom klasických umeleckých disciplín.

Priťahuje aj znepokojuje

VladimírŽidlický:
		Vlasy
Vladimír
		Židlický: Spomienka na rok
		1916
+5Retrospektvína výstava
		Vladimíra Židlického
		v...

Medzi starými fotografiami objavil hrou osudu ešte ako chlapec staré letecké fotografie z prvej svetovej vojny. Originály zaznamenávajúce dianie na talianskom fronte, na ktoré po desaťročiach opäť náhodou natrafil, reinterpretoval. Dvojplošníky sa vznášajú raz nad zasneženými vrcholmi hôr, inokedy tesne nad hladinou rozbúreného mora. Tak vznikol súbor Spomienka na rok 1916, ktorý expozíciu otvára. Vytvoril ho na pamiatku svojho starého otca. Ten sa totiž ako dvadsaťosemročný záložný dôstojník stal jednou z miliónov obetí v druhej dekáde 20. storočia.

Nahé ľudské telo, príroda, krajina. To sú hlavní hrdinovia Židlického fotografií – obrazov. Vystačí s málom, ale dokáže cez nich vyrozprávať najrozmanitejšie príbehy pulzujúce krásou, vzrušením, napätím i znepokojujúcim tajomstvom. Stávajú sa z nich reflexie o stave sveta, metafory o ľudskej existencii či magické scény odohrávajúce sa na javisku života.

S chuťou reinterpretuje aj obrazy maliarskych velikánov – Géricaultova slávna Plť Medúzy sa zmenila na obrovskú masu odpadu, na ktorej hľadá záchranu skupina tých, čo prežili katastrofu. Do vystaveného výberu vybral Vladimír Židlický aj svoj hold Gustavovi Klimtovi či Giorgionemu.

Desaťročia nepotreboval farby, ale keď začal pracovať s farebnou fotografiou, doslova ho pohltila. Vydal sa na prieskum ďalších výrazových prostriedkov, ktorými významne rozšíril svoje tvorivé možnosti. „Tvorba je spôsob existencie,“ pripomína.

Náhodné stretnutie s fotoaparátom

„Voľakedy na jar roku 1969 som si niekde požičal fotoaparát (ako dnes vidím pred sebou vtedy populárnu dvojokú zrkadlovku Rexaret), aby som vyfotografoval svoje dievča. A vtedy sa to stalo. Bol som zasiahnutý médiom fotografie, okamžite presvedčený, zajatý a pohltený. Neplánoval som toto stretnutie, len som šiel náhodou okolo a táto symbióza trvá dodnes,“ prezrádza Vladimír Židlický v krátkom rozhovore, otvárajúcom jeho reprezentatívnu monografiu. Spočiatku totiž uvažoval o kariére výtvarníka, snažil sa ovládnuť a pochopiť maľbu a grafiku.

„Maľoval a kreslil som vždy a všade, vo všetkých voľných chvíľach, ale aj počas vyučovania. Učitelia si na to nakoniec nejako zvykli a nechali ma,“ spomína. Neplánované stretnutie s fotoaparátom zmenilo jeho plány. A vyštudoval fotografiu na pražskej FAMU. Cítil však, že len fotografovať je preňho málo. Fotografia nevyjadrovala podľa neho úplnú pravdu. Potreboval do fotografií zasahovať, čo pravdepodobne vychádzalo z jeho maliarskej minulosti.

„Negatívy prekrývam, maľujem do nich štetcom, zanechávam ryté stopy, realizujem ich do inverzie, používam opakovaný osvit a akékoľvek ďalšie často dosť extrémne postupy,“ poodhaľuje technické finesy, ktorými premieňa fotografické záznamy na jedinečné obrazy. Podľa neho totiž fotografia predsa nemôže byť hotová bez autorových ďalších zásahov. Považuje ich za vlastný spôsob komunikácie s obrazom aj postavou.

Fascinujú ho však aj techniky z „praveku“ fotografie. „Na pozadí digitálnych možností 21. storočia sa Židlický obracia ku klasickým ferrotýpiám, teda k technike, ktorá sa v českých krajoch tešila rozmachu v závere predminulého storočia,“ pripomína kurátor výstavy Josef Moucha.

Vstupovať do hlbín obrazov

Zo ženských aktov vytvára kompozície tancujúcich víl, ktoré obmieňa v najrozmanitejších variáciách. V nahom tele odkrýva kvintesenciu femme fatale. Neraz mu stačí detail – ruka ako symbol dotyku. Alebo tvár, v ktorej objavuje mystérium ženskej bytosti. Nielen nahé telo, očarúva ho aj krajina a príroda. Ich krása, sila aj nebezpečenstvá v nich zašifrované. Pred každou fotografiou – obrazom možno dlho stáť a vstupovať do príbehov v nich ukrytých. Niektoré sú čitateľnejšie, iné treba pozorne odhaľovať.

Netreba prenikať do tajov technických fines, ktorými autor dosahuje nevšedný výsledok ohromujúci silou svojej výpovede. Stačí sa jednoducho pozerať, zrakom vyprovokovaná myseľ si už nájde cestu do hlbín obrazov.

„Vladimír Židlický po dlhých desaťročiach nadvlády priameho prevodu negatívu na pozitív rozvinul rozmanité metódy úniku z popisnosti, obvyklé v žánroch aktu i krajinárstva. Bez toho, aby sa vzdával ozvien svojch abstrahujúcich maliarskych východísk, ťaží od sedemdesiatych rokov aj z naturalistickosti média fotografie. Jeho signované diela sa presadzujú vlastnosťami stvárnení, rovnako ako naliehavosťou námetu. Preto jeho práce neprepadávajú do dekoratívnych polôh a pozorovateľa skôr znepokojujú,“ dodáva kurátor výstavy.

Retrospektíva Vladimíra Židlického, ktorá je súčasťou Mesiaca fotografie a v Danubiane potrvá do 19. januára, pozýva do sveta mystérií a krásy. Je z kategórie tých, ktoré treba vidieť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Vladimír Židlický #fotografia #Danubiana
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku