„Jeho diela by zaplnili aj veľký letecký hangár. Vystaviť sme mohli len fragment, ale veľmi výrazný,“ pridáva kurátorka Katarína Bajcurová.
„To nie sú portréty, sú to len hlavy,“ tvrdí o maľbách pripomínajúcich rituálne masky, ktoré pútajú hneď pri vstupe do átria galérie. Nejde mu o verné zachytenie tvárí obľúbených hrdinov, ale jeho obrazy možno považovať aj za rébusy. Kto z návštevníkov objaví v jednoduchých, no znepokojivých líniách zašifrovanú tvár známeho hudobníka, filozofa či maliara.
Maľuje s chuťou a radosťou. Príjemné pocity vyvoláva aj v divákoch. Dokazujú to poznámky v knihe návštev aj v angličtine, taliančine, gréčtine, vo francúzštine či v ruštine. Napríklad „sexy výstava je veľkým objavom“, „hypnotizujúce a krásne“, ale aj „konečne obraz psychiky istej komunity“.
Foto: SNG
Symboly svetlých zajtrajškov na hojdačke
Kladivo s dvoma kosákmi, tvoriace kríž na vŕšku. Francúzsky kľúč v zaťatej pästi. Kytica klasov previazaná lístkom ďateliny. Mrkva. Chlieb na hojdačke. Podobne ako symbol obživy rozhojdal v osemdesiatych rokoch symboly spoločnosti, hlásajúcej svetlé zajtrajšky aj v čase, keď už bolo jasné, že sa nad ňou sťahujú mraky. Vznešenosť a banalita v jednom. Navyše veľké plátna hojne korenil smiechom a vtipom. Prvá kapitola expozície s názvom Divoké osemdesiate pripomína obdobie jeho nástupu na slovenskú výtvarnú scénu.
Na štipendijnom pobyte v Zürichu mu padla začiatkom deväťdesiatych rokov „vedecká kresba“. Keďže si rád vyskúša všetko, pustil sa aj týmto chodníkom. Jeho kresby z tých čias akoby odkazovali na obrázky zo starých atlasov, venovaných faune, flóre i ľudskému telu. V kapitole Alegórie márnosti však tri plastiky so spoločným názvom Tanec smrti už nenájdete. List papiera na zemi oznamuje, že kvôli vandalom. To, čo bolo na troch podstavcoch, jednoducho „dostalo nohy“.
Foto: SNG
„Bola to tak trochu finta,“ pokračuje v rozprávaní pre Pravdu Laco Teren. S ambíciou radikála si vymyslel koncept obrazu, ktorého by sa jeho ruka vôbec nedotkla. „Podľa môjho návodu by mohol univerzálny obraz vytvoriť každý – v New Yorku, na Novom Zélande alebo na Marse. Poslal by som mu podklady, čím by autor zmizol,“ vysvetľuje zákulisie vzniku cyklu Milostné listy. Lenže airbrush je náročná technika, takže realizáciu nápadu zveril tým, čo vedia so sprejovou technikou dokonale narábať.
Pohľad zvonka dáva voľnosť
„Predstava, že Michelangelo ťuká dlátkom svojho Dávida, je falošná. Vždy to tak bolo a vždy bude, že autorovi myšlienky realizuje diela niekto iný. Majster remeselník. V modernom umení bol výnimkou len Brancusi, ktorému nič, čo urobil niekto iný, nebolo dosť dobré,“ konštatuje maliar, ktorý s chuťou zablúdil aj do sveta sochárov. Jeho plastiky z kameňa, bronzu, dreva či mramoru vytvorili iní, ale nápad a podklady boli jeho.
„Prečo to robím takto? Môžem sa pozerať, vychutnať si technológie a pohľad zvonku mi dáva výhodu voľnosti,“ vysvetľuje. Na tej práci sa mu páči aj nedokonalosť, odmietal poznámky, ako „je to čudne odliate“ alebo „bronz nie je úplne vyleštený“. „Nie som sochár, nie som uzavretý pravidlami,“ pridáva.
Hneď aj pripomína, že obrazy na veľkých vázach maľoval sám. „V modranskej Majolike robia krásne veci, preto som tam šiel,“ pokračuje. Zaujala ho dlhá cesta od prípravy hliny cez vytočenie črepu, prvý výpal, glazovanie – až potom sa dostal k maľovaniu, po ktorom nasledovalo druhé vypaľovanie keramiky v peci.
Foto: SNG
Najľahšie sa maľujú uhorky
„Ľudia sa ma pýtajú, prečo maľujem uhorky a vajcia. Lebo sa maľujú najľahšie,“ vtipkuje Laco Teren. V jeho zátišiach sa rozmanité plody záhonov a sadov menia na bytosti, čo rozvíjajú fiktívne rozhovory.
„Odysea je nádherný príbeh, pretože sa s ním môže stotožniť každý. Kyklopovia sú okolo nás a Skylla a Charybda môže byť pre niekoho aj cesta v MHD,“ hovorí Laco Teren. S úsmevom reaguje na kurátorkino prirovnanie k mytologickému hrdinovi, ktorého počas návratu z dobytej Tróje lákali do osídiel kňažky či netvory a pasce mu kládli aj vlastné pochybnosti. Sám sa považuje skôr za antimodernistu, keďže kráča cestou, ktorá nie je „in“.
„Imagináciu pokladá za najväčší dar, ktorý človek dostal, a podsúva ju cez svoje obrazy k divákom, ktorí ešte dokážu vidieť a premýšľať v obrazoch,“ dodáva Katarína Bajcurová. Autor aj kurátorka v nedeľu naposledy prevedú návštevníkov retrospektívou Nič nás nezastaví! Súčasťou finisáže bude aj uvedenie Terenovej Písanky. Dvojicu hudobníkov Vladislav Slnko Šarišský a Roman Havran vraj inšpirovali aj vystavené obrazy. „Vo farbe sú tóny a tóny majú svoje farby,“ končí Laco Teren.
