Vincent Hložník v knihách: Listovanie v obrazoch

, 19.01.2020 11:00
Vincent Hložník: Obetný stôl ženy, 1990
Vincent Hložník: Obetný stôl ženy (Trápenie), 1990, olej, kartón Autor:

Slovenské publikum dorastá na Vincenta Hložníka. Podujatia, pripomínajúce storočnicu (nar. 22.októbra 1919 vo Svederníku), k tomu iste prispeli.

Veľa sa písalo o výstavách, o jeho osobnosti, pribudli aj nové knihy – Ľudovít Petránsky napísal Vincent Hložník – Svedectvo ľudskej existencie a Príbeh jednej zbierky je od Milana Baláža.

Kniha Milana Baláža Vincent Hložník - Príbeh...
Kniha Milana Baláža Vincent Hložník - Príbeh jednej zbierky.
Ľudovít Petránsky: Vincent Hložník - Svedectvo...
Ľudovít Petránsky: Vincent Hložník - Svedectvo ľudskej existencie

Ako sa rodí kniha o výtvarnom umení

Tvorba knihy o výtvarnom umení má svoje špecifiká, okrem slova sú v nej aj reprodukcie diel a tie sa riadia určitým zámerom. V knihe Ľudovíta Petránskeho Svedectvo ľudskej existencie je napríklad hneď na prvých stranách akvarel Svederník zo štyridsiatych rokov minulého storočia. Mäkký, clivý obrázok naznačuje, s kým máme v osobe Vincenta Hložníka dočinenia. Citlivý umelec, ktorý je spätý s prírodou, obdivuje krajinnú scenériu, ale stále v nej cíti aj drámu človeka. Autor knihy Ľudovít Petránsky toto tvrdenie nastoľuje aj vizuálne v úvodnej kapitole Vstup do budúcnosti. Publikuje k nej linorez Panoptiká a litografiu Aréna, ktoré vyjadrujú, čo cítila Hložníkova duša v rokoch 1965 – 1970. Názvy ďalších kapitol naznačujú, kadiaľ sa rozprávanie o maliarovi uberá: Myšlienka výstav, Prístupy k dielu, Debut a stopy pražských štúdií, Maliar radosti, Hložník a jeho generácia, atď.

S takouto knihou si môže človek doniesť domov kus kostola, celú výstavu, zaliezť si s maliarom niekam do ticha, všetko si poprezerať do najmenších detailov. Prečítať si podrobnosti o tom, ako dielo vznikalo, v ktorom roku to bolo. Tak sú napríklad v tejto Petránskeho knihe publikované návrhy na vitráže v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Zborove nad Bystricou, ktoré boli hitom jubilejného roka. Tieto návrhy boli vystavené v Kostole Klarisky v Bratislave pod názvom, ktorý nesie aj kniha – Svedectvo ľudskej existencie. Zaujímalo ma, ako radí Ľudovít Petránsky obrázky vo výtvarnej publikácii, ktorým dáva prednosť, ak sa mu ich núka veľa.

Vincent Hložník: Zloba, 1983, olej, plátno
Vincent Hložník: Zloba, 1983, olej, plátno Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv

"V prípade tejto publikácie ide o prezentáciu diel z viacerých zbierok. Snažil som sa rešpektovať chronológiu umelcovho vývinu, význam jednotlivých výtvarných druhov a disciplín. Prirodzene, tento výber sprevádzali hlavné ikonografické okruhy, kde sú akcentované najmä cyklické okruhy (napr. Biblické témy, Zápas dobra so zlom). Táto koncepcia bola od začiatku určená, ale cizeloval som ju až do odovzdania publikácie do tlače. Impulzom pre napísanie práce boli výstavy v Galérii Schurger v Tvrdošíne a v Klariskách v Bratislave,“ hovorí autor. On uvádzal, na spomínanej výstave v tvrdošínskej galérii, ďalšiu knihu o diele Vincenta Hložníka Príbeh jednej zbierky, ktorú napísal zberateľ Milan Baláž.

Zberateľstvo ako zmysel pre hodnoty života

Ak naše výtvarné publikum nie je dostatočne zemancipované v prijímaní náročnejšieho moderného umenia, platí to dupľom o zberateľskej činnosti. Táto disciplína sa u nás v minulosti nemala kedy rozvinúť a stať sa prirodzenou súčasťou kultúrneho života. Ľudia väčšinou nemajú na to (ak aj prídu k peniazom), kúpiť si originál, ani to nechápu ako dobrú investíciu. Zberatelia sú vyspelejšia kategória, čo znamená, že vedia robiť radosť sebe, vytvárajú zázemie pre umelcov a môžu priniesť aj nové pohľady. Ako môže napríklad kniha Príbeh jednej zbierky rozšíriť informáciu o diele Vincenta Hložníka? "Z tohto zorného uhla už niekoľko rokov venujem pozornosť aj úsiliu Milana Baláža,“ hovorí Ľudovít Petránsky. "Patrí medzi tých, ktorí sa systematicky zaoberajú problematikou modernej slovenskej maľby a sústreďuje sa na jej význačných predstaviteľov. Milan Baláž už od mladosti viedol dialóg s Hložníkovým dielom. Pozorným štúdiom vývoja a formovania umelcovej práce dokázal koncipovať pozoruhodnú – a rozsiahlu – zbierku. Tá prezentuje všetky obdobia (roky 1943 až 1997) jeho diela a hlavné výtvarné druhy.

Vincent Hložník: Sveredník, 40. roky 20....
Vincent Hložník: Sveredník, 40. roky 20. storočia, akvarel, papier Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv

Dominantnou oblasťou je maľba, ale veľmi výstižne ju sprevádza grafika, ilustrácia. Takto sa zbierka stala nielen osobným „pokladom“, ale aj kvalitným zázemím pre prácu historikov umenia. Publikácia, ktorú sa Milan Baláž rozhodol vydať, má pevné zázemie v jeho hodnotnej kolekcii, koncepciu určovala empatia, ale aj rozhľadenosť zberateľa. Z týchto dôvodov som presvedčený, že kniha splní svoje poslanie aj v širšom spoločenskom kontexte,“ hovorí Ľudovít Petránsky a dodáva, že je veľa príkladov vynikajúceho literárneho spracovania takýchto osudov. Často prinášajú poznanie, ktoré ani teoretik neodhalil. "Práce tohto druhu nie sú a nemôžu suplovať umenovedné analýzy. Ale pre umenovedcov sú osožné.“

Vincent Hložník: Jednooká Laura, 1948, olej,...
Vincent Hložník: Jednooká Laura, 1948, olej, lepenka Autor: Reprodukcie diel uverejňujeme s láskavým súhlasom majiteľov a dedičov autorských práv

V posledných desaťročiach sa zberateľstvo rozmohlo aj u nás. "Poznám niekoľko zberateľov so skutočným, úprimným záujmom o obrazy, sochy či grafiky. Vyslovene sa tešia z možnosti každodenného dotyku s dielom, ktoré obdivujú. Ale stretol som aj iných, čo hľadajú jeho zmysel v ekonomickej úspešnosti,“ hovorí Ľudovít Petránsky. Podľa neho aj táto Balážova publikácia ukazuje, že zmysel pre hodnotu obrazu často odráža aj zmysel pre hodnoty života. "V súčasnosti ma mrzí len veľmi malý záujem o slovenskú grafiku. A tá patrí medzi najuznávanejšie vo svete,“ dodáva Petránsky. No, pokiaľ ide o Hložníka, jeho diela sú v dobrých rukách. Svedčia o tom staršie i nové knihy o umelcovi.

Spomienky na Vincenta Hložníka

Milan Lasica: Objavil som ho cez Srdce

Ako malý chlapec som dostal pod vianočný stromček knihu Edmonda de Amicis Srdce. Kniha bola pútavá, ale najviac ma očarili ilustrácie. Až po rokoch, ako dospelý, som sa dozvedel, že boli od Vincenta Hložníka. To je nezabudnuteľný pozdrav od majstra.

Marek Ormandík: Mali by sme už konečne začuť jeho zvony

Benka, Fulla, Hložník, Brunovský – to boli v mojom detstve najväčší slovenskí umelci. Vnímal som ich ako veľkých maliarov a zároveň ilustrátorov detských kníh. Táto dvojdomosť mi bola veľmi sympatická.

Tešil som sa, že takí slávni, ozajstní maliari sú v mojich rozprávkových knihách. Mal som Vincentovho Gullivera, Palčeka s obrom, Robinsona… Hrboľatá linka, starosvetské akvarelové kolorovanie a skvele nakreslené postavy. Veľa postáv. Veľa postáv mužov, žien a zvierat vznášajúcich sa v povetrí. Mal som ich rád a vlastne ich mám rád doteraz. A potom som zaregistroval čiernobieleho Hložníka. Lepty, drevorezy, perokresby. Ťažké témy – Apokalypsa, Božská komédia – tie ma, stredoškoláka s romantickou dušou, hlboko zasiahli. A v nich úžasná, trochu staromilská kresba zamotaných figúr. Ľudia s veľavravnými gestami rúk, presiaknutí tragédiou a obklopení mršinami koní. Krása. Najviac ma pobláznili Vincentove maľby. Maľby smútku a bolesti.

A to nielen zemité pochody utečencov zo štyridsiatych rokov, ale najmä neskoršia, divoko farebná tvorba sedemdesiatych, osemdesiatych či deväťdesiatych rokov. Tej sa doteraz nedostalo toľko uznania, čo si zaslúži. Sú to nádherné, moderné, kompaktné výpovede o tomto svete, plné eruptívnej sily a kriku ranených. Sú to varovné zvony, ktoré by sme už konečne mohli začuť. Vincent Hložník je členom svätej trojice mojich najobľúbenejších slovenských, už nežijúcich maliarov. Spolu s Kolomanom Sokolom a Júliusom Jakobym. Obdivujem jeho nikdy nekončiacu chuť tvoriť. Obdivujem jeho výnimočne kvalitné, rozsiahle dielo picassovských rozmerov. Obdivujem ho. Pri myšlienkach na Hložníka ma mrzí iba jedna vec, že som ho osobne nepoznal.

Naďa Rappensbergerová Jankovičová: Spomienky v tieni katedrály

Na pána profesora Vincenta Hložníka myslievam vždy s vďakou a úctou. Mal obrovskú charizmu a jeho diela mali veľké humanitné posolstvo. Roky som bola na jeho škole – voľná grafika a knižná ilustrácia – jedinou ženou medzi kolegami. Doteraz nechápem, kam sa stratili. Nežijú. Je mi za nimi všetkými tak strašne smutno! O tom je môj cyklus litografií V tieni katedrály.

Mária Kráľovičová: Otvárala som mu výstavy

Vinco vstúpil do môjho života v tej istej chvíli, ako básnik a môj budúci manžel, Miro Procházka. Hložník ilustroval Mirovi hneď prvú knihu básní Vejárom tvojich mihalníc, ktorá ma – podobne ako stovky iných dievčat – okúzlila. Keď sme začali spolu bývať, všade rozvešal jeho gvaše, oleje, perokresby a dokonca k nám Hložníka priviedol. Oni dvaja boli viac než len považskí začiatočníci a kamaráti. Od čias stretnutia v Žiline sa navzájom inšpirovali a spolupracovali.

Môj muž Miro mu usporiadal súbornú výstavu. Bolo to hneď po skončení vojny, veď vernisáž 65 obrazov sa udiala už 17. apríla 1945. A veru, na mladého tvorcu to boli nesmierne smutné obrazy! Nielen ten, čo Miro nazval Storočie malomocných, ale aj ďalšie – séria Utečencov, Bezútešní, Don Quichote či Zúfalstvo. Hložník preniesol vojnové jazvy na plátno. Miro vravel, že ešte aj tí jeho klauni, pieroti a šašovia vyjadrujú rezignovaný výsmech. Taký tichý, na dne ktorého je slza.

Naše životy sa spočiatku viac než prelínali. Chodievali sme k nemu do ateliéru, kde náš syn dostal vždy farbičky, aby nevyrušoval, kým sme debatovali. Preto na otázku, čím by chcel byť, od útleho veku odpovedal: Hložníkom. Miro Vinca zvečnil v knihe Bratislava očami maliarov, ja som mu otvárala výstavy, ale hlavne – Vinco ilustroval môjmu mužovi každú jednu knihu veršov, ktorú vydal. Naše deti vyrástli na Vincových kresbách. Tie z rozprávok Oscara Wilda boli najobľúbenejšie. A tú zo Slávika a ruže dcéra dokonca vláčila, ako kus domova, po svete, keď žila za veľkou mlákou. Nepreháňam, keď poviem, že takmer celý život žijem s obrazmi Vincenta Hložníka, ktoré ma denne oslovujú a robia môj život krajším.

Vladimír Gažovič: Vďaka, pán profesor

Túžba byť umelcom skrsla vo mne už v detstve, keď som videl v Piešťanoch, ako Oto Bachorík kreslí kostol. Zapáčilo sa mi to, začal som kresliť, išiel som na „šupku“ a po nej som chcel pokračovať na VŠVU. Lákala ma maľba, ale bolo obsadené. Rozhodol som sa teda pre ateliér Vincenta Hložníka. Stretnutie s ním ako pedagógom ma utvrdilo v tom, že som sa rozhodol správne. Jeho prístup bol príkladný. Dva razy do týždňa (pondelok a štvrtok) korigoval zadané úlohy. Hoci bol prísny, priateľsky vedel poradiť a usmerniť. Každý z nás mal iné myslenie, iné kresliarske danosti a postupy. Jeho rady boli trefné a pozitívne cielené. Bol, a to nie len pre mňa, vzorom vzdelanosti, človečenstva i viery.

Vyžaroval charizmu a my sme ju rešpektovali a obdivovali. A ja som mal aj šťastie. Tesne pred záverom štúdia si ma Vincent Hložník pozval do ateliéru, aby mi položil otázku, kam sa chcem v živote posunúť. Bol som rozpačitý, nemal som ani smer, ani cieľ. Opýtal sa ma: „Nechcete zostať na škole a robiť mi asistenta?“ Ponuka to bola ohromujúca. Súhlasil som a stal som sa prvým a jediným asistentom Vincenta Hložníka.

Postupne jeho grafická škola zaujímala popredné miesto nielen v Európe, ale aj vo svete. Vďaka, pán profesor!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vincent Hložník #slovenské maliarstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku