Orest Dubay bol príjemný, elegantný muž, ktorý mi pripadal ako klavirista. Hral na čierno-bielej klávesnici, ako aj iní grafici, jeho diela sa však odlišovali. Na jeho obrazoch bol vždy čitateľný príbeh, ale zároveň malo dielo špeciálnu výtvarnú hodnotu – bol to vlastne op-art. Akcentovaním niektorých liniek, tvarov, prácou s perspektívou, vrstvením, opakovaním „klamal“ zrak a rozohral intelekt. Poskytoval niečo navyše.
Orest Dubay bol príjemný, vtipný človek, ktorý patril do sympatickej skupiny Klub grafikov. Boli tam aj Albín Brunovský, Miroslav Cipár, Ľubomír Kellenberger, Viera Bombová, Jozef Baláž, Miloš Urbásek, Viera Gergeľová, Ján Lebiš, Emil Sedlák. Samé esá. Raz som s ním robila rozhovor a ponúkol ma čajom. Dal mi vybrať z mnohých druhov, ktoré mal v nádobkách na veľkej poličke. Mal ich stovky a meditovanie nad šálkou vystihovalo jeho naturel.
Rodinné spomienky
Od narodenia Oresta Dubaya už teda uplynulo sto rokov. Mnohé sa zmenilo – ako do nového sveta pasuje dielo Oresta Dubaya, ako si naň spomínajú v rodine, ako sa uplatňuje jeho odkaz?
„Chýba nám, ale máme ho stále okolo seba cez jeho diela – grafiky, obrazy, drevorezy, artprotisy, sošky,“ rozpráva jeho nevesta Marta Dubayová. „U nás to vyzerá ako v galérii. Nadanie zdedili jeho synovia, mladší Orest sa umeniu venuje aj profesionálne. Má svoj umelecký štýl, osobitý – hoci vplyv na jeho tvorbu mal, samozrejme, aj otec. Starší syn pracoval ako architekt, najmä riešil zdravotnícke zariadenia, dnes sa venuje maľbe – pre potešenie svoje i blízkych. Nadaný je vnuk Orest, ktorý sa stal ítečkárom, pretože, podľa jeho slov, je v rodine už dosť umelcov. Veľmi nadaná je aj vnučka Gabika, ktorá je kostýmová výtvarníčka, maľuje a prezentuje sa na výstavách v Rakúsku.“
Foto: archív rodiny
Orest Dubavy pochádza z Veľkej Poľany, kde sa narodil 15. augusta 1919 (zomrel 5. októbra 2005). Je teda prirodzené, že v auguste minulého roka ho pri príležitosti 100. výročia narodenia oslávili najmä v rodných končinách, kde má aj svoju galériu.
Výstava jeho rozmanitej umeleckej tvorby bola v Galérii Oresta Dubaya vo Vihorlatskom múzeu v Humennom, ktorému ešte za svojho života daroval prevažnú časť umeleckých diel. Zvolil si toto miesto preto, že bolo najbližšie jeho rodnej dedine Veľkej Poľane. Tá zanikla kvôli vodnej nádrži Starina, ktorá poskytuje pitnú vodu celému okoliu.
Marta Dubayová rozpráva, ako pred niekoľkými rokmi obyvatelia najbližšej obce Stakčín zistili, že obyvatelia Veľkej Poľany nesplnili príkaz zasypať všetky studne: „Našli jednu a rozhodli sa túto studňu zrekonštruovať a nazvať ju po Orestovi Dubayovi, pretože súvisela s farou, na ktorej sa narodil Orest Dubay a na ktorej pôsobil jeho otec ako gréckokatolícky farár.
Na tomto mieste je aj zrekonštruovaný vojenský cintorín a ruiny bývalého gréckokatolíckeho kostola, v ktorom kázal Orestov otec Dezider. Pri návšteve tejto studne môj zať s prekvapením zistil, že pod grafikou použitou na informačných tabuliach tejto studne od detstva spával. To bol aj impulz pre nás, aby sme oživili spomienky na svokra v širšej verejnosti a pripomenuli ho cez jeho grafiky, ktoré boli svojho času takmer v každej domácnosti. Boli pekné a pritom cenovo prístupné. Očakávame, že mnohí návštevníci nájdu na výstave práve tú dedovu grafiku „pod ktorou v detstve spávali".
Takže na výstave v Galérii Zichy sú práve tieto milé diela. Marta Dubayová oceňuje, že grafiky sa tlačia vo viacerých exemplároch, a tak mali v rodinnej zbierke dostatok exemplárov, aby mohli vytvoriť samostatnú výstavu len z nich. Pri výbere zistili, že by grafickou tvorbou dokázali naplniť aj väčší priestor a dávajú si to ako cieľ do budúcnosti. Našli vraj také skvosty, ktoré aj im vyrazili dych, a veria, že návštevníci budú rovnako očarení.
Bohaté dielo
"Počas dedovej ťažkej choroby sme spolu vypočítavali diela, ktoré za svojho života vytvoril,“ rozpráva Marta Dubayová. "Asi najviac si vážil grafiky. Ich vytvorenie nevyžadovalo len umeleckú inšpiráciu a invenciu, ale aj manuálnu zručnosť. A odvahu skúšať stále niečo nové.
V Harmónii je ešte stroj, ktorým grafiky tlačil a vymýšľal rôzne kombinácie tlače vrátane farebných mutácií. Ale jeho dielo je rozmanité – okrem grafiky tvoril olejové maľby, keramiku, drevené artefakty, textílie – jedna veľká by mala byť na Bratislavskom hrade – umelecké diela na dekoráciu verejných priestorov, napríklad vitráž v bardejovskej nemocnici. Výpočet to bol úctyhodný a dedo ho uzavrel spokojným konštatovaním – dosť som toho urobil.“
A to sa ešte nehovorilo o jeho pedagogickej činnosti. V roku 1948 pôsobil Orest Dubay na Pedagogickej fakulte v Bratislave, v rokoch 1949 – 1984 na VŠVU ako výtvarný pedagóg, neskôr sa habilitoval na docenta a v roku 1967 bol vymenovaný za profesora. Vychoval mnohých výborných umelcov, bol pre nich nielen učiteľ, ale aj priateľ.
Duby mu nasadili veveričky
Posledné roky svojho života žil výtvarník s manželkou na chate v Harmónii. „Nie je to klasická chata, akú má väčšina vlastníkov. Tejto dominujú veľké dubiská, orechy, ktoré nasadili veveričky. Pred chatou bol kamenistý trávnik. Dedo ani nemusel chodiť do lesa, lebo ten bol všade na pozemku. Prírodu miloval nadovšetko."
Foto: archív rodiny
Samozrejme, veď to cítiť aj z jeho prác. Pri pohľade na ne často pozeráme akoby spod stromov. Častou témou jeho obrazov sú vetvy, konáre, obloha, mesiac, slnko, halúzky, jednoduchý kvet, vtáčik. Ale pozeráme sa s ním aj do diaľky, na vrchy, do krajiny a všetko je v jednoduchých líniách. Hovorieval, že v jednoduchosti je krása. Okolo chaty bývali aj ďalší výtvarníci, s ktorými sa priatelil „Získal si v tomto prostredí nových kamarátov – keramikára Bizmayera, výtvarníka Cpina, profesora Tichého zo strojníckej fakulty. Výrazom tejto vďaky susedom a priateľom bola aj inštalácia výstavy jeho diel v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre koncom augusta minulého roku. Centrom výstavy bola olejomaľba Modry, ktorú venoval múzeu,“ spresňuje Marta Dubayová.
Patrí celému Slovensku
Žil teda najmä v Bratislave a v Harmónii, ale Dubayova tvorba sa týka celého Slovenska. Osobitý vzťah mal s Banskou Štiavnicou a mal rád aj Počúvadlo, kde si vybudoval jednu z prvých chát na priľahlej lúke. Stretávala sa tam každé leto celá rodina. Štiavnická príroda sa objavila na mnohých obrazoch nielen otca Oresta, ale aj jeho syna Oresta a nevesty Ruth, ktorá je tiež akademická maliarka. Jeho diela sú v rôznych galériách nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Foto: archív rodiny
„Najviac – akýsi prierez jeho tvorby, je v Humennom. V Modre je jeho olejová maľba tohto mestečka. Výstavu mal minulý rok aj v Šarišskom múzeu v Prešove. Boli to diela z ich vlastníctva. Pred časom prezentovali jeho diela zo svojich zbierok aj v Spišskej Novej Vsi. Zaujímavá zbierka diel Oresta Dubaya je v galérii Jurki-Hayton v Bratislave.“
Dielo Oresta Dubaya uvidia záujemcovia aj v ďalších mestách Slovenska. V Múzeu rusínskej kultúry v Prešove pripravujú napríklad súbornú výstavu tvorby celej rodiny Dubayovcov. Uvidia aj portrét matky Oresta Dubaya, ktorá sa objavuje na mnohých maľbách. Mala na svojich sedem detí silný vplyv. Viedla ich k tomu, aby si dávali vysoké ciele, boli slušní, pracovití. Úspešní sú teda aj súrodenci Oresta Dubaya (všetci majú vysokoškolské vzdelanie), a tak každý z nich by mal byť na tejto výstave predstavený.
„Pretože aj podpora tejto rodiny bola pre umelca dôležitá a smerodajná," dodáva Marta Dubayová. A pokračuje: „Orest Dubay maľoval aj svoju rodinu a blízkych ľudí. Jeden portrét jeho vnučky sa mi zdal príliš idealizovaný, prikrášlený. S potmehúdskym úsmevom mi povedal: Ale ja ju tak vidím! Neskôr som v jeho pozostalosti našla fotografiu vnučky spolu s pohľadnicou Madony, na ktorú sa skutočnú vnučka podobala.
To bolo typické, hľadal vo všetkom to pekné, rozdával dobro, tešil sa so svojou rodinou a zo svojej práce. Dedo hral na husliach – miloval vážnu hudbu. Nezriedka ho sprevádzal jeho starší syn hrou na klavíri alebo jeho manželka, ktorá hrala na akordeóne. Na stole bol vždy šach, niektoré partie sa dohrávali dlhšie – podľa intenzity návštev.“
Orest Dubay zomrel po ťažkej chorobe 2. októbra 2005 v starostlivej opatere milujúcej manželky Hany, rodenej Vyšnej. Na jeho náhrobnom kameni – na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave – je aplikované jeho grafické dielo Modlitba. "Okrem pekného spoločného života mali manželia Dubayovci podobný osud. Obidvoch postihla strata rodného domu – Orestov dom vo Veľkej Poľane zrovnali so zemou kvôli zabezpečeniu vodnej nádrže Starina a rodný dom jeho manželky v Sokolčiach musel ustúpiť výstavbe Liptovskej Mary. Zo Sokolča zostal len cintorín – tam sme odniesli aj časť ostatkov oboch manželov.“
Ľudský život sa musí skončiť, ale dielo môže nielen žiť, ale môže pôsobiť na nové generácie. Grafika Oresta Dubaya je nielen milou spomienkou, ale prekvapí tým, že vlastne bola avantgardnejšia, ako než sa v čase vzniku javila. A to pre umelca znamená víťazstvo.
