Námety zo života žien sú v jej stvárnení prekvapujúce. Na prvý pohľad pôsobia obrazy či kresby krásne, majú veselé farby, lahodné tvary, mohlo by sa zdať, že ide naozaj o ďalšiu variáciu na večnú tému „ave Eva“.
Foto: Juraj Bartoš
Na prvý pohľad to je idylický svet, v ktorom sa ľudia tešia z lásky, z kvetov, z vlastných pôvabov. Vyzerajú spokojní. Keď sa však dielam Lucie Dovičákovej prizrieme lepšie, zbadáme, že nie všetko je s kostolným poriadkom. Oddané devy v náručí svojich partnerov pôsobia napríklad ako onuce. Muži nosia ženy na rukách, držia ich v náručí, sú im oporou, ale za akú cenu? Žena akoby celkom stratila vôľu, ba dokonca aj telo. Rozteká sa ako hodiny Salvadora Dalího.
Aj na plagáte k výstave sa ocitol rozdvojený obraz, v ktorom si kráska vykračuje po rozkvitnutej lúke, bosé nohy v tráve, rázna chôdza, vitalita, ženskosť. Horný trup a hlava sú však zakryté vetrom dvihnutou sukňou. Tvorí ju kvet červeného antúria.
Tieto červené kvety vyzerajú agresívne, trčí z nich akýsi žltý meč. Maliarka využila túto prirodzenú vlastnosť rastliny, aby vyjadrila to neviditeľné zo ženy. V idylickej veselej kompozícii pôsobí antúrium bojovo, ale aj zraniteľne. Má až živočíšne znaky, a tak naznačuje aj nevyhnutný zánik. Skrátka, Dovičáková vie namiešať nielen farby, ale aj myšlienky. Obrazmi vyjadruje nielen príbehy, ale aj svoje názory. Je to možno až akýsi denník, glosovanie udalostí.
Foto: archív Lucie Dovičákovej
Divák cíti z jej prejavu úprimnosť a pravdivosť, verí jej, snaží sa preniknúť do jej tajomstiev, ktoré bravúrne naznačuje. Obrazy vyvolávajú rôzne emócie, ale divák sa aj pobaví. Krásna divožienka nič nevidí, lebo na oči sa jej zosunul venček z hlavy. Na očiach má kvety, je doslova zaslepená krásou. Je to šťastie? Či tragédia? Dovičáková pracuje s rôznymi metaforami, ale často vymyslí kompozíciu hodnú autora kreslených vtipov a karikatúr.
Táto kombinácia pôsobí originálne a výrečne reflektuje dobu. Návštevník výstavy má pocit sviežosti a živého kontaktu, veď na obrazoch často nachádza aj autorku. Maliarka nám v dávnejšom rozhovore sama priblížila, odkedy takto tvorí:
„Myslím, že odkedy som si začala uvedomovať smrteľnosť, a to, že rastiem a mením sa. Letné prázdniny som trávievala u babky na dedine. Často hovorievala, že čoskoro umrie – veľmi som sa o ňu bála. Babkine ruky i telo boli veľmi členité a zvláštne. Fascinovali ma jej vrásky, póry, opálený krk, ruky a belosť tela. Moje telo bolo úplne iné a stále som premýšľala, ako budem vyzerať, keď budem veľká. Celé sa to znásobilo, samozrejme, v puberte. Moje telo nikdy nebolo také, aké som si ho priala mať. Často som si ho prezerala a nenávidela ho, inokedy som ho zasa obdivovala. Ako maliarka som sa však k téme vlastného tela dopracovávala veľmi dlho – vlastne až po skončení štúdia som si uvedomila, že práve táto téma ma zaujíma najviac. Počas školy som mala pocit, že ako výtvarníčka by som sa mala vyjadrovať k dôležitejším témam, ale už vtedy sa u mňa táto tendencia objavovala často.“
Výtvarníčka Lucia Dovičáková sa narodila 15. júna 1981 v Košiciach. Vyštudovala strednú školu strojnícku a v roku 2006 skončila Fakultu umení Technickej univerzity v Košiciach (Ateliér súčasného obrazu). Výstava Ave Eva potrvá do 29. februára. Kurátorkou je Beáta Jablonská.
