Ľudí bez domova, ktorí žili v dnes už neexistujúcej divokej osade Dymová hora, zviditeľňuje český umelec Epos 257 na výstave v bratislavskej Starej radnici.
Kronika ľudského nešťastia
„Poznal som ich život asi v priebehu piatich rokov a s niektorými som stále v kontakte, niektorí už zomreli,“ hovorí umelec, ktorý skrýva svoju identitu pod pseudonymom. Vieme len, že Epos 257 absolvoval pražskú strednú umeleckopriemyselnú školu a venoval sa grafitom. Má za sebou viacero výstav a Dymovú horu preniesol do Bratislavy z Prahy.
„Veľká časť ľudí, ktorí žili v Prahe, pochádza zo Slovenska. Sú akoby pozostatkom našej spoločnej československej histórie, väčšinou staršieho alebo stredného veku a na ulici takzvane dožívajú. V novom spoločenskom poriadku pre nich nezostalo miesto, navyše sú cudzinci a o to viac sú prehliadaní a vykorenení,“ vysvetľuje autor výstavy Epos. Aj z Dymovej hory ľudí vytlačili developeri. A keď sa už piatykrát sťahujete, strácate nádej, že si raz vybudujete svoj domov, hoci aj v chatrči.
.....
VIDEO: Výstava českého umelca Epos 257: Dymová hora – Bývanie je (nám) drahé v Múzeu mesta Bratislavy, Starej radnici. Najskôr o výstave hovorí český umelec Epos 257, potom Sergej Kára – splnomocnenec bratislavského primátora pre ľudí bez domova a sociálne bývanie.
Ako prezradil pre Pravdu, sám si asi na jeden mesiac vyskúšal život celkom bez peňazí a samého ho prekvapilo, že o jedlo na svete vôbec nie je núdza – v kontajneroch ho nájdete dosť, aj na dva týždne do zásoby, a pritom je nepokazené, ešte zabalené z obchodu. Niekedy v tom čase sa zoznámil s komunitou bezdomovcov z Dymovej hory, čo je miesto okolo zaniknutej nákladnej železničnej stanice, a začal ich život zaznamenávať. „Neskôr som jednu inštaláciu prerobil na kontajner na bývanie pre dvojicu z Dymovej hory, obaja boli z východného Slovenska,“ dodáva Epos. Samotná inštalácia Dymová hora predstavuje len určitý výsek zo života bezdomovcov, dokumentuje ho však bohato, nájdete na nej videá, fotografie aj písané kroniky príbehov jednotlivých ľudí z Dymovej hory, aj zvukové záznamy rozhovorov s nimi.
Prežiť zimu vďaka moču
Ak máte pred očami muzeálnu vitrínu s nástrojmi pravekých ľudí, v niečom ju trocha pripomína centrálna vitrína na výstave Dymová hora. Obsahuje totiž predmety, ktoré tvoria súčasť každodenného života niektorých skupín bezdomovcov – zberový papier, medené drôty, ktorých spracovanie pred odovzdaním do zberne zachytáva úvodné video, až človeku zíde na um, že ľudí bez domova nemožno vidieť ako „odpad“ spoločnosti, ale ako tých, ktorí sa o odpad vedia postarať.
Vo vitríne je aj mäkučký plyšák na pritúlenie či plastová fľaša s močom, ktorú v mrazoch ukrývajú pod spacákom, aby nemuseli vyliezť do zimy, a zároveň slúži ako termofor. Podobne to robia aj horolezci, keď lezú na horu svojich snov. Dostať sa na Dymovú horu netúži nik. Mnohých tam však vyhnala zlá rodinná či zdravotná situácia, aj dlhy a exekúcie. Väčšina ľudí ani netuší, aký malý krôčik delí človeka od dlhov k životu na ulici.
Obyvatelia Slovenska pritom dlhujú bankám spolu 32 miliónov eur, lebo bez dlhov si strechu nad hlavou zabezpečiť nedokážu – napríklad väčšina Bratislavčanov by si musela odložiť čistý príjem za dva a pol mesiaca, keď si chce kúpiť len jediný štvorcový meter v novom byte! O tom hovorí zas druhá časť výstavy Bývanie je (nám) drahé, kde sa návštevník na žltom koberci doslova postaví pred problémy s bývaním. Dozviete sa tam napríklad, že osamelému rodičovi s jedným dieťaťom, ktorý pracuje v supermarkete, ostane po zaplatení komerčného nájomného pre oboch 8 € na deň.
Určite stojí za návštevu aj niektoré zo sprievodných podujatí, ktoré pripravilo Múzeum mesta Bratislavy. Bude to komentovaná prehliadka s autorom (18. 2.), Ako pomenovať potrebu bývať (3. 3.), Načo nám je nájomné bývanie (10. 3.), debata o bezdomovcoch v uliciach Viedne, Prahy, Budapešti a Bratislavy (17. 3.). V apríli budú o živote v meste hovoriť samotní ľudia bez domova (7. 4.) a do programu sa v posledný deň výstavy zapojí aj Divadlo bez domova (26. 4.).
