Nemajú konkrétne črty, a predsa sú nám povedomé. Vyjadrujú emócie, príbehy, sú aj našimi spomienkami. Nie sú pôvabné, a predsa sa nám páčia. Prihovárajú sa energiou, radosťou, ktorú autor z maľovania má. Kráčame s ním, stretáme spolupútnikov a vstupujeme s nimi do dialógu. Chápeme ich stavy, nálady, hriechy aj ambície. Pohľad na ne a úvaha o nich je istá očista od nánosu falošnej krásy, ktorá dnes dominuje.
Okolo nás sú skôr tváričky, úhľadní ľudia, ktorí svoj zjav menia pomocou kozmetiky, kaderníka, šminiek, aj podľa úloh, aké hrajú v živote. Je to v poriadku, je to kultúra – ale čo je pod maskou? Alebo sú masky to, čo maľuje Ormandík? Sme spoločnosť príšer?
Foto: Archív Mareka Ormandíka
Na vernisáži výstavy Ksicht, ktorá potrvá do 1. marca (kurátor Miroslav Haľák) sme umelcovi položili niekoľko otázok. Zaujímalo nás, či poodhalí tajomstvo zrodu tejto kolekcie „ksichtov“: máme si ich obľúbiť, máme sa ich báť, máme sa len zamyslieť? Je to rodinný album, pocta mnohorakosti prírody, memento či máme obdivovať bravúrnosť maliara?
Opýtali sme sa umelca, či vidí za týmito tvárami konkrétnych ľudí. „Nie. Nie sú to portréty konkrétnych ľudí. Možno ani nekonkrétnych. Sú to obrazy emócií.“ V reakciách na túto výstavu sa väčšinou konštatuje, že to je „obraz našej spoločnosti“, že tie „ksichty“ sú rôzni súčasní zloduchovia. Je naozaj vidieť na tvárach ľudí charakter? Vidí ho maliar? „Vidím ho tam úplne jasne. Pomerne často sa však mýlim.“
Fanúšikovia Marka Ormandíka už jeho ľudkov z obrazov poznajú, videli ich v rôznych situáciách, výjavoch. Tieto diela môžu niekomu pripomínať aj príbeh obrazu Doriana Graya, ktorý starol a bol čoraz škaredší zároveň s tým, ako sa charakterovo spúšťal jeho model, ktorý sa upísal zlu, aby zostal večne krásny. Tieto podobenstvá sú veľmi sugestívne.
Aj tieto obrazy vyvolávajú nepokoj, akoby za „ksichtami“ boli príbehy o zlyhaniach a diabolských nástrahách, ktoré život ľuďom prináša. Ide len o predvolebné varovania alebo sa naozaj blíži kolaps? Či práve znovuzrodenie? „A to ja práve vôbec neviem,“ nechce byť umelec prorokom. Divák si s dojmami už musí poradiť sám.
Výstavu sprevádza motto, že ide o pravú tvár našej spoločnosti. Zdá sa však, že sú to iba mužské hlavy. Ženy sú ušetrené? Maliar nám (možno aj operatívne galantne) pritakáva: „Je to zrejme preto, že do každej sa sám trochu projektujem. Takže okrem toho, že táto séria hláv nastavuje zrkadlo spoločnosti, je aj súborom mojich autoportrétov.“
Na vernisáži predstavil Marek Ormandík aj novú monografiu z vydavateľstva Slovart (Miroslav Haľák, Zuzana Kizáková a kolektív). Je to zaujímavá kniha s množstvom vzrušujúcich reprodukcií i zaujímavých textov. Čím sa líši od ostatných kníh o tvorbe tohto výtvarníka? „Komplexnosťou. Táto publikácia mapuje celú moju doterajšiu tvorbu.“ A opäť dokazuje, že Ormandíkovi to kreslí aj myslí.
