Výtvarník Matej Krén: Nechápem, prečo mi tlieska verejnosť aj kritika

, 28.02.2020 09:00
Matej Krén
Matej Krén a jeho Amnezitár v Galérii mesta Bratislavy. Výstava potrvá do konca mája. Autor: , ,

"Vlastné veľkoformátové reprodukcie svojich prác som si kupoval na internete, aby som sa dostal k páchateľovi," hovorí so smiechom Matej Krén. Diela výtvarníka, ktorý vystavuje najnovšiu tvorbu v Galérii mesta Bratislavy, si totiž ľudia radi "požičiavajú" bez jeho súhlasu.

Na jednej z komentovaných prehliadok padla otázka, či si „zberatelia suvenírov“ neodnesú občas knihu na pamiatku?

To je menšinový folklór. Ťahanie kníh trochu porušuje statiku objektu a niekedy treba skutočne drsné násilie ich vyrvať. Ale mne to neprekáža. Zaujímavejším paradoxom je opotrebovanie kníh, ktorý som objavil pri rekonštrukcii Idiomu v mestskej knižnici v Prahe. Keďže po povodniach bolo zaliate celé spodné poschodie, vlhko stavbu narušilo a museli sme ju rozobrať.

Čo ste objavili?

Do vnútra sochy možno nahliadnuť. V bode, kde návštevníci do „veže“ nakúkajú a dotýkajú sa objektu šatami, boli rohy kníh takto zbrúsené (ukazuje niekoľko centimetrov – pozn. red.). Viete si predstaviť, koľko tam bolo ľudí, keď toto urobili? Nie počty, ale práve to je najlepšia časomiera návštevnosti (smiech). Občas musím chodiť Idiom skontrolovať, až som sa desil, keď som videl autobusy plné ľudí, ktorí ho chodia obdivovať.

Matej Krén vo svojej Pasáži Mnemocinema.
Matej Krén vo svojej Pasáži Mnemocinema. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Idiom stojí v Prahe od roku 1998, Pasáž je v Galérii mesta Bratislavy od roku 2004. Myslíte pri tvorbe na to, že by vaše diela mohli existovať „večnosť“?

Vízie môžete mať, aké len chcete, ale okolnosti sú všelijaké. Napríklad už štvrtý rok mám v Slovenskom národnom divadle inštaláciu Impluvium. Vyzerá, že tam je na večnosť, ale nie – len na dobu určitú.

Musíte byť aj architekt, inžinier či remeselník, aby sa vaše inštalácie z tisícok kníh nezosypali?

Spolupracujem s viacerými asistentmi, na úvodnom paneli sú všetci vymenovaní. Mnohí sú inžinieri, ľudia intelektuálne nadaní. A čo sa týka architektúry, je to návrat k renesancii. Špecializácia – ja budem držať tehlu, ty ťukať kladivkom, je chybná. Dovoľujem si vstúpiť do takej aj onakej oblasti, pretože ma zaujíma syntéza a nie jednotlivé podprofesie. Keď chcem niečo urobiť, býva to zväčša kombinácia remesiel a rôznych úkonov, ktoré nemusím ovládať, takže si musím dať poradiť. Niekedy je to cesta tŕnistá. Treba vyriešiť aj iné parametre – kde tisícky kníh zohnať, kde skladovať, ako ich na miesto dopraviť. Sú to takisto fatálne otázky ako stavanie. Všetko musím vyriešiť a to ma baví. Stávam sa renesančným človekom, ktorý musí ovládať mobil, jazyky, riadiť autá, mať známych atď.

Okrem kníh pracujete tentoraz aj s veľkými LCD monitormi s ich vizualizáciou. Oslovili vás nové technológie?

Môj záujem o knihy neutícha. Zaujíma ma premena sveta na text, keď sa fyzické „zmrskne“ na sústavu nehmotných, výsostne abstraktných znakov, ktoré dokážu spätne meniť osudy ľudí, národov, dokonca celých civilizácií. Je to úžasná moc. Knihy sú obrovským skladiskom ľudskej pamäti, ale aj jej krehkým papierovým podobenstvom. V súčasnosti však do toho prenikajú aj iné pohľady na samotnú knihu, aj ona je už „nesená“ iným médiom. Aj to je dôvod, prečo som spravil reinterpretáciu Pasáže pomocou LCD monitorov. Kniha je stále prítomná, ale javí sa zvláštnym spôsobom.

Moderné technológie teda neodmietate.

Svet papiera a istého spôsobu uvažovania, komunikovania a vzdelávania vytvára určitú predstavu o priestore, čase i vzťahoch, čo je kľúčová vec. Nie je nič zlé, keď sa pred našimi očami mení. Bude to iné, len nikto nevie aké. Jedno médium sa zmocňuje druhého, pohráva sa s ním úplne inak ako to pôvodné. Ale stále žije a reaguje. Vznikajú napríklad knihy, ktoré reflektujú digitálne médiá, snažia sa s nimi buď ironicky, alebo vážne pracovať. Možno nastane situácia, že papier nezanikne a paralelne bude prebiehať nový digitálny svet. Čo by bolo vlastne veľmi fajn.

Súčasnosť ste však komentovali slovami – najprv mobil, až potom človek. Neznepokojuje vás táto zmena predsa len aspoň trocha?

Svet sa mení veľmi rýchlo a povrchne. Je zahltený obrazmi a textami a my nevieme, čo s nimi. Medializácia všetkého alebo absolútna premena skutočného sveta na akúsi chiméru, ktorou možno ľuďom všeličo podsúvať a manipulovať s nimi… Moja výstava nemá odpovedať, skôr kladie otázky. Môj úmysel bol komunikovať – postaviť človeka tvárou v tvár stenám z obrazoviek alebo kníh, ktoré zanikajú. Nie vysvetľovať, ale vystaviť človeka pred otázniky.

Podaktorým nerobí problém vaše projekty odkopírovať. Nie ste rád, že inšpirujete iných?

Na dvoch miestach už nepatrične „opajcovali“ moju Pasáž a vydávajú to za svoje dielo. Nie je to ani tak porušenie autorských práv, ale v prvom rade nefér konanie. Nedávno som našiel knihu z jedného odborného vydavateľstva, na obálke ktorej je moja práca. Ani len sa ma neopýtali, či ju môžu použiť.

Veď by vás mohlo tešiť, že vaše dielo je na titulke knihy…

Veď ma to aj teší, napokon moje diela sa ocitli aj na obálkach mnohých zahraničných publikácií. Zakaždým však dodržali profesionálne pravidlá. Ale v tomto prípade je tá obálka navyše aj hnusná! Toto by sa diať nemalo. Vnútri knihy je použitá ešte aj iná fotografia. Konkrétne taká, že keď ju chcem niekde publikovať, aj ja musím požiadať fotografa o jeho súhlas. Ale toto vydavateľstvo nemuselo vôbec nič. Natvrdo to reprodukovali a ešte aj nesprávne uviedli, kde bolo dielo inštalované. No, správanie skutočne ako v Augiášovom chlieve. Navyše teraz GDPR nastavili prísne pravidlá. Kde to žijú?

Čo vám kradnú doma, viete. Ale máte prehľad, ako je to s vašimi dielami v zahraničí?

Vlastné veľkoformátové reprodukcie svojich prác som si kupoval na internete, aby som sa dostal k páchateľovi (smiech). Je to šialené a bizarné. Na youtube som objavil krásne nahraté video, na ktorom jedna pani z Petrohradu učila ľudí, ako stavať v byte moju sochu Idiom. Rozanalyzovala ju a vyučovala, ako robiť moju prácu (smiech).

Matej Krén: Semiolift
Matej Krén: Semiolift Autor: Peter Homola

V časti projektu Semiolift vediete dialóg s otcovými gobelínmi. Rozprávali ste sa o umení aj v jeho ateliéri?

Prežil som v ňom celé detstvo. Mal som asi päť rokov, keď ma začal učiť. Bol veľmi prísny, just sme začali – tu obkreslíme Leonarda, tu Dürera, bol to vyslovene dril. Zomrel, keď som mal jedenásť. Pamätám si, že už v detstve som mal dosť rafinované otázky z dejín umenia. Na dialóg, ktorý sme vtedy viedli, som nadviazal práve cez knihy, ktoré mi zanechal. Snažil som sa to vyjadriť vo „veži“ vzťahom medzi jeho gobelínmi a mojou prácou.

V čom ste našli paralely?

Jeho gobelíny sú panoramatické obrazy, príbehom tisícročia poroby. Literárny príbeh mi umožnil vidieť ho inými očami, cez nový typ skladby. Je to ako rozdiel medzi organom a klavírom. Organ je vedecké dielo, vytvoriť ho vyžaduje veľa skúseností. Klavír je oveľa jednoduchší nástroj. On robil na organe, lebo gobelín je syntéza obrovského množstva detailov. Aj ja robím projekty zložené z iných vecí a tie ešte z iných, proste donekonečna. V tomto princípe vidím paralelitu, aj keď nejde o priamu podobnosť.

V projekte Amnezitár končia takmer zošrotované knihy zdanlivo na „smetisku dejín“. Pamäť ľudstva a kultúra sa stávajú príťažou?

Keďže s knihami pracujem, viem, koľko ich mizne a akým spôsobom. Keď hovoríme o kultúrnom smetisku, ja v ňom žijem! Žijem v krajine, v ktorej ľudia, čo sa majú postarať o umelecké diela vo verejnom priestore, na to kašlú.

Máte konkrétny príklad?

Videl som, ako sa správajú k otcovým prácam. Pre pedagogickú školu v Trnave urobil šesťdesiatmetrovú kompozíciu, pri ktorej použil viacero techník, materiálov a farieb, ktoré skĺbil do jedného celku. Časom sa stena začala deštruovať. Zašiel som tam so šéfom reštaurátorskej komory, ponúkali sme riešenia, ako ju opraviť, ako sa obrátiť na ministerstvo so žiadosťou o grant atď. Jedného dňa mi zavolali, že to majú hotové. Viete, čo spravili? To, čo opadávalo, zoškrabali a potom vraj reštaurátor akrylom namaľoval približné kontúry diela. Ako keby ste fixkou obkreslili Picassovu Guernicu, originál zahodili a povedali – toto je Guernica. Je to obrovská kauza. Ale mohli by sme ísť ďalej. Stačí sa pozrieť, v akom stave sú sochy na sídliskách. Ak sa nenájde nejaký modus vivendi, vôbec to nerobme a nevychovávajme ďalších budúcich poškodených.

Na celom svete tlieskajú vašich dielam kritici aj tisícky obdivovateľov. Čím si to vysvetľujete?

Nechápem to. Aj na jednej z komentovaných prehliadok sa ma na to pýtali. Odpovedal som, že ktorýsi kmeň nemá umenie, ale jeho príslušníci sa snažia robiť všetky veci najlepšie, ako vedia. Je to aj moje krédo – robiť veci čo najlepšie. Nie je dôležité vkĺznuť do tradičnej funkcie ako umelec, kunsthistorik a podobne, ale nájsť dôvod sám v sebe. Asi je to fatálna záležitosť, či v niečom vytrváte a či máte drajf to dosiahnuť. Neviem, je to mimo mňa. Keď sme otvárali Pasáž, nikto netušil, ako veľa ľudí si ju bude chcieť pozerať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Matej Krén #GMB
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku