Ľudovít Petránsky: Skvelý život s výtvarným umením

Autobiografia Ľudovíta Petránskeho je plná fotografií výtvarných diel, ale aj ľudí. Vystupuje v nej napríklad Alex Mlynárčik, Eduard Ovčáček, Milan Lukáč, Peter Pollág a ďalší známi umelci. Slová sprevádzajú fotografie.

15.03.2020 09:00
petransky2 Foto:
Ľudovít Petránsky so synom.
debata (1)

Skrátka, je to živá kniha o osude a názoroch vedca, ktorý desaťročia sleduje kultúrny život na Slovensku: "Z viac ako polstoročnej histórie sa mi začali pri práci na autobiografii vynárať ľudia, ktorí ma svojou tvorbou zaujali. Ich význam a blízkosť som pocítil práve vtedy. Na kohokoľvek som sa obrátil, každý sa ozval. Pripomenuli sa mi tak dávne príhody, zápasy, omyly, chvíle šťastia aj bolestí. To všetko k sebe patrí a je sprievodným znakom vývoja umenia aj teórie.“

Niekto by si myslel, že kritik a objekty jeho skúmania sú voči sebe stále v opozícii. V knihe je prekvapujúci súlad: "To sú vzťahy dvoch pólov jedného problému. Kritik neoprávnene nepritakáva umelcovi či naopak. Existuje priestor spoločného úsilia a cieľov. Veľmi potrebný dialóg sa nerodí zo vzájomnej apologetiky či dehonestácií. Jasnozrivosť kritika by sa mala snúbiť s rozhľadenosťou historika, čím sa priblíži k snaženiu umelca. Tu neplatia športové kritériá, že niekto víťazí o stotinu sekundy.“

Kniha sa začína priam románovou kapitolou Pokus o portrét môjho otca, ktorú napísal syn Ľudovíta Petránskeho (tiež sa volá Ľudovít Petránsky). Zakázal mu otec o niečom písať? „Bol som prekvapený nielen tým, čo všetko poznal z mojich záľub a práce, ale aj tým, ako to dával do súvislostí. Nič som mu nenavrhoval zmeniť a už vôbec nie vynechať. Požiadal som ho len, aby medzi obľúbených hudobníkov zaradil aj Karla Krautgartnera. Bol to výborný džezový sólista na klarinet, aranžér aj dirigent. A pre mňa bol aj krásnou spomienkou na študentské časy v Prahe, keď so svojím nonetom hrával v kaviarni Vltava.“

V knihe vystupujú alebo sú spomenuté skoro všetky významné osobnosti nášho výtvarného umenia 20. storočia a aj súčasnosti. Ich tvorba je dôkaz o sile slovenského umenia. Ako to, že umelci obstáli aj v časoch zákazov a príkazov? Obchádzali ich?

„Zákazy a príkazy existujú počas celého úžasného príbehu umenia. Myslím na slová Pabla Picassa o tom, že každý umelec má svojho otca a matku. Umelci sú dediči El Greca, Velázqueza, Goyu, Daumiera a ďalších, nie cisári, králi, prezidenti, diktátori a im podobní. Skutočne silné osobnosti nepotrebovali ani nikdy obmedzenia nejakými cestičkami obchádzať – išli priamou cestou.

Poznal som a poznám výtvarníkov, ktorí boli priamo na barikádach. Existujú o tom relevantné svedectvá a niektoré sú aj v mojej knihe. Veď išlo o ich názor, o ich presvedčenie. Presvedčil som sa o kritikoch, ktorí vtedy, v druhej polovici 60. rokov, odmietli bojovať o priekopnícke až avantgardné myšlienky. Keď sa všetko upokojilo, zaradili sa k ich fundamentálnym predstaviteľom. Ale pravdupovediac to funguje dodnes.“

Opýtali sme sa Ľudovíta Petránskeho (narodil sa v Brezne 23. novembra 1943), či by sa, ak by teraz začínal, stal znova výtvarným kritikom alebo radšej výtvarníkom.

„Výtvarným kritikom, ale v spojení s vedeckovýskumnou a pedagogickou prácou. Pojem umenie je pre mňa navždy kľúčovým slovom. Áno, termín je aj dnes krehký, ale tá časť, ktorá nesúhlasí s názorom, že umenie môže byť čokoľvek, má svoje opodstatnenie a opiera sa o vieru v hodnoty človeka a celej civilizácie. K tomu len malý dodatok. Výtvarné umenie pozná skratku, ale skratka k umeniu neexistuje.“

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #výtvarné umenie #autobiografia #monografia #Ľudovít Petránsky