"Projektom Slovenská "náhradná“ galéria prinášame v čase, keď sme museli dočasne uzavrieť výstavné priestory, priamo domov rôzne videá, rozhovory aj virtuálne exkurzie. V novej sérii Sedem vecí, ktoré ste nevedeli… ponúkame zvedavým zaujímavosti zo sveta umenia. Pripomenieme aj niektoré z predchádzajúcich výstav a časom aj niečo z tých nadchádzajúcich,“ povedala riaditeľka úseku marketingu a komunikácie Bohdana Hromádková.
Prerušená pieseň moderny
"Sorela, sorela, hlava ma bolela.“ Reklamný popevok na brilantínu vraj dal názov umeleckému štýlu, ktorý od Februára 1948 po polovicu 50. rokov diktoval slovenským výtvarníkom, čo sa má a čo nesmie. Ale aj ďalšie možnosti výkladu označenia obdobia stalinského socialistického realizmu sa dočítate pod heslom Sedem vecí… ktoré ste asi nevedeli o sorele.
Stalinovu sochu v nadživotnej veľkosti, ktorá ohlasovala pred budovou SNG výstavu Prerušená pieseň, zakrátko poliali vandali červenou farbou. Vyprovokovala nielen socha, na hrdle ktorej ostali naveky stopy, ako ju strhávali z piedestálu, ale aj samotná výstava. Po prvý raz zmapovala bez akýchkoľvek ideologických nánosov úsek, keď "sovietsky diktát“ prerušil na slovenskej výtvarnej scéne príbeh moderny. Za necelé štyri mesiace si výstavu pozrelo takmer 16 400 návštevníkov, skoro štvrtina v priebehu posledných dvadsiatich dní.
Prostredníctvom vybraných obrazov pripomína, že sa našli výtvarníci, ktorí zobrazovali skutočnosť podľa želania vládnej garnitúry. Aj takí, čo bez škrupúľ zasadili do domácich "kulís“ story o útoku na Zimný palác v Petrohrade. Ale aj finty, akými sa im podarilo vymaniť z okov sorely, dokonca hoci citátom z renesančného obrazu ju aj svojrázne kritizovať.
Foto: WEB UMENIA
Pohromy v prúde storočí
Pandémie neboli v dejinách civilizácie ničím výnimočným. V ich dôsledku narastal fanatizmus, obviňovanie tých, čo boli "iní“, ale aj tých, čo vládli. Zdá sa, že ani dnes to nie je inak, hoci trebárs od čias "čiernej smrti“, ktorá v Európe pripravila o život tretinu vtedajšej populácie, uplynulo viac ako šesť a pol storočia.
Vo svete prekypujúcom informáciami o pribúdajúcich tisíckach ľudí, čo ochoreli na Covid-19, a narastajúcich počtoch obetí, bude asi prehliadka časti Sedem vecí o… Pohromy, epidémie a starostlivosť o chorých v zrkadle (prevažne) starého umenia len pre silnejšie nátury. "Možno vám ale umožní zaostriť aj na motívy, ktoré ste si v atmosfére ,zdravej každodennosti' dosiaľ nemali dôvod všimnúť,“ pripomína jej autor Dušan Buran.
Tému dokumentuje najmä na stredovekých plastikách a tabuľových maľbách. V zbierkovom fonde SNG však objavil aj ďalšie "pikošky“. Na svetlo sveta vytiahol napríklad aj Raffetov grafický list Barbarstvo a cholera vstupujú do Európy z roku 1831. Dokazuje ním, ako sa rozličné katastrofy a epidémie stávali – a stávajú – predmetom zneužívania na rôzne politické ciele. Koľkí z nás si pri pohľade na neustále sa opakujúcu vizualizáciu nového koronavírusu možno povedia – taký pekný. A predsa aký zlý! Nič nové pod slnkom. Trochu inak videl neviditeľného, ale nesmierne nebezpečného nepriateľa Karol Harmos. Na zobrazenie vírusu španielskej chrípky, ktorá po prvej svetovej vojne pripravila o život asi 50 miliónov ľudí, si zvolil odpudivé, no uveriteľné pestrofarebné príšery. "Dnešný mediálny svet uprednostňuje pred umeleckými fantáziami takmer výlučne vedecké (mikroskopické) zobrazenie koronavírusu. Najčastejšie ich manipuluje, štylizuje farebnými filtrami, alebo redukuje na grafické znaky,“ dodáva Dušan Buran.
Do divočiny aj na scénu
Zo sveta pohrôm možno rýchlo prejsť Do divočiny. Na videoprechádzku rovnomennou výstavou, ktorá je nainštalovaná – no pred verejnosťou momentálne zatvorená – v priestoroch Schaubmarovho mlyna v Pezinku-Cajli. Zasvätenou sprievodkyňom expozíciou diel súčasných slovenských výtvarníkov a výtvarníčok je jej kurátorka Alexandra Tamásová. Vystavené diela podľa nej napokon ani tak nehovoria o prírode, ktorá by existovala aj bez nás, ako skôr o ľuďoch. O tých, čo sa od nej vzďaľujú, aj tých, čo sa k nej vracajú. O tých, čo ju ničia, aj tých, čo ju ochraňujú.
Tvorba aj život scénografa Ladislava Vychodila ožívajú zatiaľ (namiesto zatvorenej reprezentatívnej expozície) vo videorozhovoroch s jeho žiakmi – kostýmovou výtvarníčkou Helenou Bezákovou a scénografom Vladimírom Suchánkom. A veľa prezradí aj jeho dlhoročná "pravá ruka“ Mária Hrankovičová, ktorá začala u neho pracovať v roku 1968, keď na predchádzajúcom pôsobisku prestala z ideologických dôvodov kádrovo vyhovovať.
Slovenská "náhradná“ galéria nezabúda ani na menších (a možno budúcich) návštevníkov. Ponúka im návod, ako si vyrobiť hyperboloid, ktorého optické ilúzie Vychodila neraz inšpirovali. Celá rodina zasa môže stráviť spoločné chvíle pri spoločenskej hre z mlyna. A podnetov na pozeranie, premýšľanie, ale aj zábavu na stránke projektu neustále pribúda.
