Martin Gerboc maľuje obrazy bez zľutovania

S maliarom Martinom Gerbocom sme sa mali stretnúť na výstave Svet bezo mňa v bratislavskej Zoya galérii. Kým sme si určili termín, prišiel vírus a uložil nám karanténu. Výstava je zavretá, ale hovoriť o nej môžeme.

, 24.04.2020 10:00
gerboc hlavny Foto:
Martin Gerboc
debata

Ako ste prijali, že vírus prerušil vašu výstavu Svet bezo mňa?

Zo dňa na deň sa na uliciach zhmotnila epika mojich obrazov. Nie je to príjemný pocit. Kríza síce môže prebudiť istú formu progresu, ale teoretizovať o nej v eseji alebo na plátne, a cítiť ju okolo seba v každom geste a pohľade, to sú dve odlišné veci. Uvedomujem si, že uprostred tejto záplavy mediálnych negatív mám problém s pozitívnym myslením, ale usilujem sa to zmeniť.

Maľujete? Mení vás nejako doterajšia skúsenosť s vírusom?

Moja generácia sa s takýmto stavom „okupácie“ ešte nestretla. Táto situácia môže vyvolať veľkú mentálnu krízu, pretože nás zamestnáva potreba prehodnocovania hodnôt a určovania si nových priorít. Je isté, že v čase krízy sa poriadne nahlodávajú a rušia všetky imperatívy, v ktoré sme predtým verili. Ano, maľujem, pretože všetko, čo nás oslobodí od pocitov márnosti, je pre nás dokonalý úspech. Problém je v tom, že sa nemôžem zbaviť až priveľmi zainteresovaného pohľadu a pred očami mi defilujú stovky fragmentov márnosti a šancí. O pomoci zvonku asi nemožno celkom hovoriť. So stavom takejto temnej hibernácie, pozastavenia sa musíme vyrovnať úplne sami.

Martin Gerboc v ateliéri Foto: Foto: B.G.
gerboc v atelieri Martin Gerboc v ateliéri

Ste optimista či pesimista, pokiaľ ide o budúcnosť vo vývoji situácie?

Všeobecne som skeptik v súvislosti so situáciou človeka a jeho nenapraviteľnosťou. Zdá sa mi, že condition humaine (údel človeka) je vo všeobecnosti bez progresu. To, že sa svet bráni našim negatívnym zásahom, je veľmi romantická predstava. Pravda je, že sme na tento svet dlho srali, a teraz nám to vracia v podobe akéhosi neviditeľného fantóma útočiaceho na tých najzraniteľnejších miestach. A faktom je aj to, že väzby, v akých sme existovali doteraz, končia, a vzťahy, v ktorých sme doteraz mysleli, sa musia zmeniť. Ideologicky odôvodnená šťastná budúcnosť neexistuje. Bude si treba navyknúť na nový systém, plný nových osobných aj globálnejších priorít…, tento nevyhnutný proces môže byť, naopak, povzbudzujúci. Zdá sa mi, akoby sa vzťahy medzi ľuďmi čistili a falošné relácie pretŕhali. Čo ale pretrvá ešte dlho, je podozrievavosť, s akou sa budeme jeden k druhému blížiť. Máme veľkú šancu prestať túžiť po dákej nezmyselnej hierarchickej výnimočnosti a uvedomiť si, že dôležitá je práca.

Pomôže to?

Obávam sa, že ani takáto pozitívne naštartovaná raketa nás nedokáže priviesť k rozumu, a po skončení tohto času nepotrvá dlho, a ľudia, zodpovední za náš úsmev, opäť spadnú do mentálnej úbohosti, ktorou trpeli pred týmto šialenstvom. Ani dejiny nám neukazujú veľa príkladov, že by sme sa vedeli poučiť. A to ani v takýchto zlomových situáciách. Verím ale, že v súvislosti s dnešnou situáciou sa veci vyriešia, v tom som optimista. Čo iné nám ostáva.

Pomáha aj maľba, aby sme si viac uvedomovali, čo a ako žijeme? Aká bude po tejto skúsenosti?

Súvisí to aj s maľbou. Práve toto je obdobie onoho floating či melting (premenlivého a rozpúšťajúceho sa) procesu, ktorého fragmenty dnes vytvárajú dokonalo disharmonický celok. V stave takejto neurčitosti aj doteraz jednoznačne komunikovateľné znaky strácajú svoje korene, na základe ktorých možno každú textualitu, obraz alebo esej interpretovať len konkrétnym spôsobom. V tejto súvislosti má význam práve najsubjektívnejšia reč, so svojou skúsenosťou a výpoveď – či obraz alebo slovo – ktorú táto reč dokáže uskutočniť.

Martin Gerboc: Dead day, 2018 Foto: Foto: Peter Milčák
gerboc dead day maly Martin Gerboc: Dead day, 2018

Vaša výstava Svet bezo mňa mala trvať od 6. februára do 15. mája. Obrazy zostali bez divákov. Ako ste prijali túto situáciu?

Výstavu sme stihli otvoriť asi mesiac a pol pred týmto šialenstvom. Stihlo ju vidieť už veľa divákov. S filozofom Miroslavom Marcellim sme urobili aj komentovanú prehliadku, na ktorej sa vyvinula skvelá debata. Ďalej už naše „chcem“ nezáleží na nás. Výstavy sa zatvárajú, nové sa neinštalujú, koncerty sa rušia a nástroje sú hluché. Mám čas na nové maľby, na dopísanie rukopisov, na premyslenie nových projektov, len neviem, koľko toho času ešte je, a to je frustrujúce. V každom prípade by ale obrazy nemali ostať bez divákov.

Výstava má fascinujúci názov Svet bezo mňa. Vymysleli ste ho pri maľovaní alebo až pri koncipovaní výstavy? Čo má názov vyjadrovať? Dištanc alebo nostalgiu? Súčasný pocit alebo je to predstava budúcnosti? Bezradnosť, že sa nedá do chodu sveta zasahovať? Skrátka, ako ste to mysleli?

Svet bezo mňa má niekoľko rovín čítania, ale práve v tomto období si uvedomujem, že subjektivita reči znemožňuje každé dokonalé vysvetlenie. Jedno z nich hovorí o objektivite sveta a jeho charaktere, ktorý je prítomný aj bez sprostredkujúceho „vysvetlenia“ či popisu hocakého umelca. Alebo bez jeho zásahu, to v prípade, ak obraz tohto sveta považuje – tak ako ja – nie za referenciu, ale priamo za jeho reprezentáciu. Je to len jedno z vysvetlení, pritom som ešte v januári netušil, že na seba naberie oveľa viac významov.

Aký ohlas vlastne čaká výtvarník na výstavu? Ste zvedavý, čo si o tom ľudia myslia, alebo stačí odovzdať svoj názor? Považujete za dôležité hovoriť o zmysle tvorby, o obsahu obrazov? Vysvetľujete svoje dielo?

Obrazy by sa vysvetľovať nemali, to je ale bod, keď sa maliar spolieha na istú angažovanosť diváka a na to, že sa bude schopný stotožniť s výpoveďou, ktorú obraz ponúka. Možno ho preto treba naviesť na typ dialógu, ktorý spolu majú prežiť. Vybudovať v ňom presvedčenie, že pre niekoho ťažšie dekódovateľné kódy umenia sú v procese dialógu s obrazom až druhoradé, a že – konečne sa k tomu dostaňme – dobrý obraz je všetkým iným, len nie subjektom umenia. To ale neznamená, že diváka zbavujeme nutnosti myslieť. Naopak, znamená to, že obraz tvoria predovšetkým jeho mimoumelecké súvislosti, na ktorých je divák priamo zainteresovaný.

Martin Gerboc: Lake of philosophers, 2016 Foto: Foto: Peter Milčák
gerboc lake of philosophers Martin Gerboc: Lake of philosophers, 2016

Čo vlastne výtvarník „odovzdáva“?

Umelec určuje emóciu alebo sa usiluje ideologizovať vlastnú prácu ako odpoveď tomuto svetu alebo zo svojej pozície režiséra určuje prioritu jednej možnosti výpovede pred druhou. A tým definuje charakter a politiku svojho pohľadu na svet. Je to komplikované a takmer nezodpovedateľné. Skutočnosť je priveľmi rozkúskovaná (fragmentarizovaná) a preplnená množstvom nesúvisiacich jednotlivostí, preto sa treba koncentrovať na osobnú výpoveď opisujúcu osobnú skúsenosť. Ak sa navyše takéto autentické myslenie dokáže premietnuť do globálnejších súvislostí, možný atak alebo pôsobenie takejto výpovede dokáže byť ešte hlbšie. To všetko je ale teória, ktorá vzniká až ex post.

Máte fanúšikov, ktorí čakajú na každú vašu výstavu? Čo pre vás znamenajú reakcie divákov, kritikov či zberateľov? Tešia vás? Rozčuľujú? Je to nejaký zvláštny dialóg?

Kto je to fanúšik? Je to nejaký ideálny divák, ktorý je s vami pripravený zdieľať rovnakú emóciu v rovnakej chvíli? Alebo je to niekto, kto znesie neraz nie celkom príjemnú konfrontáciu s výpoveďou, ktorá sa pred ním odohráva na ploche obrazu? Veľmi si ich vážim, ale osobne na dokonalého diváka neverím. Nenájdeme dvoch ľudí s rovnakou rečou, s rovnakou sumou dákeho vizuálneho submenu a vizuálnej prípravy, alebo príbuzným sociálnym vybavením (backgroundom), ktorý by umožnil naplno prežívať totožnú emóciu s epikou obrazu. Kde sa teda stretnúť a porozumieť si? Vždy ostáva hranica, ktorá sa nedá prekročiť, hoci práve plocha obrazu to skúša. Preto nie som presvedčený o možnosti dokonalého porozumenia. Vždy sa dokážeme naplno konfrontovať len so skutočnosťou, ktorá pasuje do nášho subjektívneho scenára. Cudzie veci sú nám neraz cudzie.

Ako sa na prezentáciu pred verejnosťou pripravujete? Kedy pociťujete, že by ste mali svoje diela ukázať? Ako skladáte expozíciu?

Každá dobrá maľba je politická. Prioritne v tom, že v najlepšom prípade formou istého – pre niekoho sprofanovaného – pojmu „propagandy“ určuje divákovi obmedzenú sumu prípustných interpretácií. Tým sa de facto angažuje v prospech istého typu výpovede alebo špecifickej formy diskurzu, ktorý ale s umením nemusí mať vôbec nič spoločné. Viem, že sloboda vyjadrení pripisuje umeniu možnosť rôznych interpretácií, a sám som pritom presvedčený o opodstatnenosti každej interpretácie. Ak sa ale toľko velebená pluralita opíja vlastným všeobjímajúcim pôsobením, pod tlakom takéhoto nesystému sa môže rúcať aj kvalita obrazu, o ktorom sa dá zrazu hovoriť z nekonečného množstva uhlov pohľadu. A to môže byť pre pochopenie obrazu brzdou. Tieto vety mi ale napadajú až teraz, príprava na výstavu je bez slov. Kombinujú sa emócie, príbehy, ktoré tieto výpovede tvoria, alebo sa do celkov zgrupujú isté vizuálne proklamatívne vyhlásenia, ktoré chcete, aby na diváka pôsobili. Tak to aspoň niekedy robím ja. Ale je to len jeden z mnohých postupov a nechcem, aby sme to považovali za dogmu alebo velebenie akejsi ideológie potenciálnej interpretačnej neslobody. Je to len jeden legitímny prístup.

Venujete sa niekedy aj obyčajným kresbičkám prírody alebo portrétov? Čím ste kedysi začínali ako maliar?

Kresby robím, ale nepatria k obrazom. Neslúžia ako ich návrhy. Fungujú samostatne. Robiť podľa nich obrazy ma nebaví. Cítim, že by tak obraz prišiel o istú atakujúcu živočíšnosť. Všetko si rozvrhujem priamo na plátne, respektíve na papieroch, ktoré lepím na plátna, alebo si niekedy pripravujem malé „skice“ v počítači. Ak si už pripravujem niečo dopredu ku konkrétnemu obrazu, väčšinou si len prostredníctvom slov zaznamenávam pocit alebo deje, alebo detaily, ktoré na obraze chcem mať. Zdá sa mi, že každý maliar má obmedzené pole tém, ktoré potom variuje v rôznych námetoch alebo ich zjemňuje či pritvrdzuje. Napríklad podľa momentálnej nálady alebo podľa potreby prehodnocovať vlastné presvedčenia. Začínal som s veľmi prerozprávanými dejmi a s takmer komiksovou ikonografiou. Vtedy mi to vyhovovalo.

Čo ľudí na vašich dielach prekvapuje? Chápu vás? Máte rád debaty o jednotlivých dielach?

Čo diváka ešte dokáže prekvapiť, to neviem. Je pohltený toľkými informáciami, že len ťažko v ňom niečo prebudí spoluúčasť alebo prekvapenie. Aj vizuálna rebélia je už len prekonaný precedens. Nie je napríklad pokrytecké to, ak niekto obhajuje pozície plurality a demokracie, a tým istým dychom upiera umeniu pozície, ktoré nepodporujú tento „slobodný“ názor? Chcem len vyjadriť presvedčenie, že súčasné umenie, nárokujúce si predovšetkým voľný pohyb v stave absolútnej neukotvenosti, môže byť za istých okolností aj propagandou alebo dokonca manuálom konania či myslenia. Dokonca aj predpoklad, že takýto prístup vtlačí umeniu charakter dogmy, je na takto charakterizovanom území širokého prístupu k jeho interpretáciám úplne legitímny. Ak sa umenie pýši šírkou svojej tolerancie, práve pojem plurality by sa mal stať synonymom istej rôznosmernosti neprenasledovaných prístupov. Prečo o tom hovorím? Možno je práve takéto vymedzenie sa voči slobodnej interpretácii diváka jeden z princípov istého šoku, alebo prekvapenia, ktoré divák cíti. Asi je z toho všetkého zrejmé, že debaty mám rád. Niekedy.

Martin Gerboc: Posledné dni Sylvie Plathovej Foto: Foto: Peter Milčák
gerboc posledne dni sylvie plathovej Martin Gerboc: Posledné dni Sylvie Plathovej

Vráťme sa ešte k výstave Svet bezo mňa, ktorej kurátorom je známy filozof Miroslav Marcelli. Je pre vás dôležitá spolupráca s teoretikom?

Prvýkrát som Miroslava Marcelliho oslovil asi pred dvadsiatimi rokmi v súvislosti s výstavou, ktorú som vtedy robil. Išlo o foucaultovskú tému, príbeh o vrahovi Pierrovi Riviérovi. Odvtedy sme spolupracovali na viacerých projektoch, aj výstavných, aj knižných, dokonca pre televíziu. Jeho prístup si veľmi vážim, pretože k umeniu pristupuje nezaťažený pohľadom umeleckého teoretika, a teda sa jeho interpretácie alebo postrehy sústreďujú väčšmi na súvislosti alebo „politiku“, ktorú každý obraz vypovedáva predovšetkým mimo územia umenia.

Vo vašom živote veľa znamená hudba, ste aj hudobník. Máte na ňu stále čas a chuť?

Hudobník nie som. Občas si zahrám na saxofóne, ale má to ďaleko od profesionality. Pred pár rokmi prišiel kamarát Nikolaj Nikitin s nápadom dať dokopy experimentálny hudobný projekt, pre ktorý zložil svoj druhý sláčikový kvartet. Zúčastnil som sa na ňom v úlohe „speváka“ či „prednášateľa“ vlastných aj cudzích básní. K tomu sa pridalo pár ďalších experimentálnych skladieb. Džezových? Neviem to presne pomenovať, opäť s textami mojich básní. Urobili sme pár koncertov na Slovensku a spolu so skvelými hudobníkmi Braňom Dugovičom, Robom Pospišom, Jurajom Šušaníkom, s Mucha kvartetom a ďalšími, – asi som na pár mien zabudol, sme nahrali CD „Labyrinth“, veľmi temnú a experimentálnu vec. Som za tú skúsenosť vďačný a azda nebola posledná.

O umení aj píšete, prednášate, učíte na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Akým spôsobom komunikujete so študentmi? Čo ich chcete naučiť?

Ani pražská AVU teraz nefunguje a naši študenti sú roztratení, kde sa dá. Každý si, prirodzene, rieši svoje osobné besy a usiluje sa uprednostniť svoje nádeje. So študentmi konzultujeme cez internet, telefonujeme si, obrazy a kresby nám, Jiřímu Petrbokovi a mne, posielajú mailom. Stále je otázne, ako ukončiť tento školský rok, akou formou a kedy to bude. Máme skvelých študentov, ktorí sa zaujímajú o všetko aktuálne a veľa pracujú. Učenie je tak len vhodné nasmerovanie alebo upozornenie na potrebné križovatky, alebo nastolenie takého scenára, ktorý im umožní rozvinúť vlastnú individualitu. Pre mňa je to ale aj permanentné zneisťovanie, vznik podvratných otázok, ktoré sú podľa môjho presvedčenia potrebné na potvrdzovanie si vlastnej cesty.

Ako sa líši pražské a slovenské kultúrne prostredie? Ktoré je svojskejšie?

Už som o tom veľa hovoril a je smutné, že to musím opakovať, ale to pražské, či všeobecnejšie české, prostredie je v istom zmysle otvorenejšie. Ale ani to si netreba priveľmi idealizovať. Na Slovensku sme stále uväznení v množiacich sa podobách konceptualizmu a jeho neologizmov, neraz ich vynášame do nebies, hádam ako jediný progres slovenského umenia od obdobia moderny. Ale netýka sa to len mladých kurátorov, ktorí vychádzajú zo škôl, je to problém celej kultúrnej výchovy. Táto téma je na samostatný rozhovor.

Máte rád aj iných výtvarníkov alebo sa zaoberáte predovšetkým svojou tvorbou? Kto vás dokáže nadchnúť?

No jasné, mám rád veľa iných maliarov. Práca na obrazoch je okrem iného aj dialóg s nimi alebo dialóg s dejinami umenia obecne, s ich teóriami, porovnávanie, prehodnocovania toho, čo už vzniklo, a tak ďalej. Napriek tomu, že som veľmi kritický aj k svojej práci, aj k práci iných, bol by to dlhší zoznam maliarov, ktorých prácu si vážim. Aj na Slovensku ich máme niekoľko, a sú skvelí.

Váš otec bol básnik, nachádzate niečo blízke medzi jeho tvorbou a vašou? Čo je účinnejšie? Slovo alebo obraz?

Čo je účinnejšie, neviem. Medzi obrazom a slovom by nemal byť rozdiel, oboje môže pôsobiť ako štruktúry totožnej emócie. Otec ma už ako malého priviedol k úžasným autorom. K jeho poézii sa vraciam a stále sa mi zdá hlbšia a smutnejšia ako predtým. Ale možno je to len osobným nastavením a vecami, ktoré prežívam. Mám totiž pocit, že so sebou netreba mať zľutovanie, a že treba do dna vyčerpať všetky možnosti, ktoré nás privedú k autenticite našej výpovede, iná cesta asi nemá zmysel.

Martin Gerboc

Narodil sa 8. marca 1971 v Bratislave, študoval na Slovensku, v USA a Dánsku, absolvoval niekoľko stáží vo Francúzsku. Jeho obrazy boli vystavené na mnohých dôležitých výstavách súčasnej maľby predovšetkým v zahraničí, ale aj na Slovensku. Okrem maľby píše, je autorom niekoľkých kníh filozofických esejí a textov o maľbe. Venuje sa aj filmu, predovšetkým hudobným videoklipom pre gotické a punkové skupiny. Po pätnástich rokoch v slobodnom povolaní sa stal pedagógom na pražskej Akadémii výtvarných umení.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #maľba #výstava #Martin Gerboc #koronavírus
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy