Fotografka Milota Havránková: Na ulici fotky nelovím

Patrili ste ku generácii mladých nadšencov, keď vznikol v 60. rokoch legendárny študentský časopis Echo, ktorý začal vychádzať ako ročníkový na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Potom sa z neho stal samostatný revolučný časopis študentov, ktorý viedol Peter Zeman a grupovali sa okolo neho mladí umelci a publicisti. Ako ste sa do tejto partie dostali vy?

Bolo to celkom prirodzené. Grafickú úpravu časopisu robil môj manžel – architekt Ivan Marko. Často sa strany časopisu skladali u nás na koberci alebo tam, kde sa dalo. Do tejto partie mladých nadšencov patril aj spisovateľ Andrej Puťo Mráz, Martin Bútora či Martin Porubjak, Stano Dančiak a ďalší. Niektoré články sa zakazovali, škrtali, vyhadzovali. Prázdne miesta sa nahrádzali reklamou, alebo aj mojimi fotografiami, ktoré sa tam paradoxne hodili. Ja som v tom čase v Prahe študovala filmovú kameru a experimentovala som s rodinným príbehom.

Bolo to inštinktívne alebo ste sa riadili nejakou umeleckou teóriou?

Šesťdesiate roky mali surrealistický nádych a moje predstavy tú dobu len kopírovali. K článkom sa až provokatívne hodili, boli nepochopiteľné, ale mali jednotnú atmosféru. Vždy som fotila len ľudí, ktorých som dobre poznala. Nebola som ten typ fotografa, ktorý ide na ulicu a loví zábery.

Vaša tvorba sa hodila nielen do Echa, ale mala úspech aj v západnom Nemecku. Ako to súviselo s Echom?

V nemeckom mestečku Tübingen malo byť študentské sympózium. Aj kamaráti z Echa tam boli pozvaní. Oni prišli s projektom, že tam bude popri sympóziu aj moja výstava. V roku 1965 bola spoločenská situácia taká priaznivá, že sa to uskutočnilo a ja som mohla debutovať v zahraničí.

Foto: Milota Havránková

z cyklu ozivenie Z cyklu Oživenie.

To bolo veľké šťastie aj pre vás, ale aj pre slovenskú fotografiu – prišli ste s niečím úplne novým. Výstava v Nemecku vám potom otvorila dvere a nasledovala aj ďalšia – v Poľsku. Poľsko bolo vtedy vo východnom bloku predvojom v kultúre a v umení. Tam ste tiež zapadli? Čím ste pôsobili?

Moje prvé fotografie tam prepašovali kamaráti, ale neskôr som tam mala viacero výstav. Mala som šťastie na priateľov a neskoršie na dobrých študentov. Robila som, čo ma neskutočne bavilo a napĺňalo. Ako sa menil svet, a tým pohľad na fotografiu, tak som sa menila aj ja.

Rada aj bilancujete?

Tento rok je pre mňa bilančný a je to zaujímavé. Vrátila som sa k svojim začiatkom výstavou v Gallery Leica v Prahe, ktorú však pandémia v polovici zastavila. Mali tam byť komentované dve prehliadky pre študentov umeleckých škôl.

Zostali nejaké stopy po výstave?

V televízii som mala rozhovor, v časopise FOTO sme mali rozhovor aj s kurátorkou Varteckou a Ladislav Volko o výstave napísal do bratislavského Literárneho týždenníka. Moja zbalená výstava je stále ešte v Prahe. Hranice boli dlho zavreté, všetko sa začalo prebúdzať až teraz a neviem, čo bude ďalej.

Foto: Ondrej Rychnavsky

z vystavy TORZO Z výstavy Torzo.

V Česku vám venujú veľa pozornosti. Nemajú vás tam náhodou radšej ako doma?

To naozaj neviem, na Slovensku som jednoducho doma a milujem všetko, čo sa tu deje. Nemyslím, že ma tu nemajú radi. Tento rok som mala kľúčovú výstavu v Košickej galérii, za ktorú som nesmierne vďačná. Dala mi energiu, ale aj akési upokojenie pri vstupe do novej etapy života.

Ani sa nechce veriť, že keď ste začínali, bola fotografia ako umenie v začiatkoch. Vy ste boli prvou absolventkou štúdia fotografie na FAMU v Prahe. Ako ste sa cítili v pozícii priekopníčky?

Pocit priekopníčky som nikdy nepoznala, bola som vždy len sama sebou. V Prahe, kde som študovala, som sa asi znovu zrodila. Akoby som prišla do nového sveta, ktorý mi nedal spať. Všetko bolo pre mňa nové, uvoľnené. Nové zážitky a noví priatelia, ktorí prijali mňa aj moje fotografie ako čosi výnimočné. To bolo úžasné. Škola nebola pre mňa školou, skôr výzvou, obklopená filmovou kultúrou som začala objavovať sama seba a tento prerod som cítila tak bolestivo, že som v tom čase skoro prestala rozprávať. V Bratislave to boli echári a v Prahe filmári, dve partie mladých osobností, ktoré ma natoľko brali a ovplyvnili, že som začala úplne ináč uvažovať. Možno sa vo mne naozaj zrodil priekopník alebo fotograf s dušou filmára. Začala som experimentovať, robiť inscenované fotografie, ale aj krátke experimentálne filmy. A začala som si písať krátke scenáriky. Uzavrela som sa do svojho sveta.

Študovali ste u profesora Jana Šmoka, fotografa teoretika, ktorý sa pričinil o to, aby sa fotografia vyučovala samostatne. Chápali ste všetko, o čom „teoretizoval“?

Profesor Šmok bol zaujímavá až nepochopiteľná osobnosť. Napísal skriptá, takú skoro až pragmatickú teóriu o fotografii, ktorú nás učil aj skúšal. Priznám sa, že v tom čase som ničomu nerozumela. Dnes mám tú publikáciu na poličke ako vzácnosť. Mnohokrát som sa snažila, aby sa jej aspoň nejaký doktorand ujal, ale bezvýsledne. Ja však mám stále pocit, že ešte nedozrel čas. Jeho osobnosť, on sám bol pre mňa špecifický, akoby predbiehal dobu, ale ja som mu za veľa vďačná. Neskoršie, keď som už bola aj ja pedagóg, sme si telefonovali a často sa pýtal na môj názor a na študentov, ktorí uňho študovali.

Foto: Milota Havránková

zastresenie Zastrešenie

Idyla nebola večná. Rok 1968 vás zastihol práve na FAMU. Čo sa dialo po invázii?

Všeličo sa zmenilo. Vznikla síce samostatná katedra fotografie, na ktorej som skončila svoje štúdium a získala som titul fotografa, ale mnoho filmových osobností, pedagógov aj mojich kamarátov filmárov odišlo do zahraničia. Ale nová vlna českého filmu stále rezonovala a ostala na vrchole produkcie. Experimentálny film si hľadal opodstatnenie. Napriek prekážkam ostala atmosféra uvoľnená a zachovali sa akademické podmienky. Mohli sme vidieť zakázané filmy, ktoré v tom čase hýbali našim podprahovým vnímaním, rozvíjali kultúru. Tá sa stala vlastne mojou školou aj inšpiráciou.

Po absolvovaní FAMU ste učili na škole umeleckého priemyslu v Bratislave – čo ste tam priniesli z Prahy?

Len sama seba. Bola som mladá, neskúsená, ale plná odvahy všetko robiť ináč. Pred sebou som mala len čistý papier, ktorý som chcela popísať. Prišla som nabudená, plná bohémskych nápadov. Hneď na začiatku som u študentov zabodovala. Nedovolila som im hocičo fotiť. Tri zábery a dosť! Každá pokazená fotka bola dobrá. Pracovali viac so svetlom a zväčšovákom, podnecovala som ich v laborovaní. Robili sme abstraktné fotografie na hudbu a podobne. Pamätám sa, ako spôsobilo na škole rozruch, keď si doniesli študenti hudobné nástroje a hrali. Dávala som témy, ktoré ich neskutočne bavili.

Čo všetko ste vyskúšali?

Používali sme náhradnú americkú retuš, rôzne spreje, študenti mi často pomáhali aj na mojich zákazkách do architektúry. Skúšala som s nimi všetko, čo sa s fotografiou vôbec dalo, a popri tom som si overovala aj vlastné sily: kam až sa dá zájsť? Bolo to, ako keď sa tvoria dejiny. Veľa vecí som si mohla cez nich vyskúšať. Na nič som nenadväzovala, všetko vznikalo za pochodu a tí najlepší odchádzali študovať na FAMU. Boli uvoľnení, v Prahe dozreli a fotografiu začali vnímať iným spôsobom. Často sa ku mne vracali a keď v Prahe vznikla slovenská nová vlna fotografov, stala som sa jej nepriamou súčasťou.

Na VŠVU v Bratislave sa neskôr otvorila katedra fotografie a vy ste tam viedli, už ako profesorka, svoj ateliér, neskôr celú katedru. Zároveň ste pôsobili aj na FAMU v Prahe, venovali ste sa voľnej tvorbe aj výtvarnému idevu. Kde ste brali energiu? Mali ste takých rodičov?

Asi som po otcovi, ktorý dokázal azda všetko, čo chcel, ale mal to inak ako ja. Vystriedal mnohé zamestnania a popri nich stále niečo vymýšľal. Pomáhal kdekomu a priateľov si nachádzal na jedno posedenie. Takže mám čo aj doháňať.

Vy ste profesie nemenili – iba istý čas ste viedli aj galériu. Radšej však máte prednášanie?

V roku 2008 som odišla z VŠVU, mala som pocit, že už ma má kto nahradiť. Bolo dosť mladých „skončených“ fotografov. Potom som si práve – na čas – vyskúšala galériu, kde som dávala priestor pedagógom a študentom v procese štúdia. Práve takýto priestor v mojom pôsobení na škole vždy chýbal. Áno, rada pôsobím na vysokých školách s výučbou výtvarnej fotografie a študenti sú moja hybná sila. Momentálne som stále na ceste medzi Bratislavou, Banskou Bystricou a Prahou.

Máte rada aj digitálnu fotografiu? Ako zasiahla do vašej tvorby?

V čase, keď prišiel digitál, otvorila som ateliér fotografie na VŠVU. Bola som nadšená. Mnoho práce okolo fotografie odpadlo, fotokomory sa zdali zbytočné a ja som musela naskakovať na zatiaľ prázdny vlak konceptuálnej fotografie. Študenti boli ako vo vytržení z noviniek a zo zmien, každý bol prilepený na nejaký počítač, bolo to nezastaviteľné. Musela som sa zorientovať. Fotografia pohltila všetky médiá. Vynorilo sa množstvo mladých nádejných kunsthistorikov, ktorí sa začali orientovať viac na obsah. Ručné spracovanie zdržovalo, vznikalo množstvo simulácií, otvorili sa ateliéry intermédií a nebolo jednoduché udržať status čistej fotografie. Ja som to cítila ako revolúciu prerodu umenia a sčasti som ostala stáť ako osamelý pozorovateľ, ktorý nechce stratiť seba. Nálepkou experimentátorky som nebola veľmi nadšená a šla som do boja sama so sebou. Postavila som sa za jedinečnosť, pri neustálom prehodnocovaní vlastného riešenia. Fotografia je otvorené médium, na hranici seba, ktoré sa pohybuje v etickom kódexe skutočností. Je to široký pojem, ale aj dorozumievací prostriedok a patrí ľuďom. Svoj vnútorný boj som ustála, takže som mohla pripraviť dve výstavy – v Prahe a v Košiciach – také diametrálne rozdielne v prístupe k fotografickému médiu. Digitál a analóg – môžeme si vybrať! Priniesla to doba a samotní ľudia.

Spomínate nedávnu výstavu Torzo v Košiciach. Bola tam aj fotka, ktorá zaznamenáva príbeh bronzovej hlavy, ktorú robil sochár Karol Lacko?

Asi som sa potrebovala vrátiť úplne na začiatok, možno až tam, kde som sa narodila. Výstava bola v Košickej galérii v strede mesta, v tej istej budove, kde sa po vojne podpisoval vládny program. Práve vtedy som sa narodila. Výstava bola pre mňa kľúčová, nanovo som mohla prehodnotiť sama seba, lebo vo svojej tvorbe často vychádzam z rôznych médií a artefaktov, ako sú napríklad aj moje fotoaparáty alebo bronzová hlava. Tento cyklus fotografií z roku 1975 ma azda najviac zviditeľnil. Vznikol aj vďaka Karolovi Lackovi, ktorý študoval na vysokej škole sochárstvo. Sedela som mu ako model, ale len raz. Nebol spokojný, chcel, aby som sedela viackrát, tak som mu doniesla moju fotografiu. Len tak sedieť a nič nerobiť bolo pre mňa utrpenie. Viem, že sa s tou hlavou trápil, prosil ma, ale ja som už sedieť nechcela. Hlavu hodil teda o zem, znovu poskladal a nakoniec aj odlial do bronzu. Od vtedy mám viac hláv. Jednu sadrovú, rozbitú, jednu bronzovú a jednu, čo nosím stále so sebou. Však som stále ešte na ceste.

Foto: Pravda, Ivan Majerský

Milota Havrankova S dcérou sa chystá založiť nadáciu na podporu fotografie.

Po koronakríze sa vraj všetko zmení. Ako ste na tom vy? Aké máte plány?

Neviem mať plány. Vždy prídu za mnou, ale keď sa sústredím, všetko celkom zvládam. Nedávno prišla za mnou moja dcéra s náročným nápadom, že je čas založiť nadáciu, ktorá môže tvorivou pomocou zúročiť moje skúsenosti s médiom fotografie. Celkom to má premyslené a poriadne ma tým nadchla, ale to by nás čakala nová, tvrdá práca. Bola by to nadácia na pamiatku môjho otca. Už som spomínala, že to bol asi najslobodnejší človek na svete a mal neskutočné nápady a humor. Okolie bavil rôznymi kúskami. Moja dcéra vie jeho historkami a „úletmi“ tiež všetkých pobaviť. Už roky sľubuje, že o ňom napíše knihu. Vraj to bude bestseller. Má naňho úžasné spomienky z detstva a iné príhody pozná z rozprávania v rodine. Tak sa na to teším.