Anton Sládek je známy fotopotulkami po Bratislave, na ktorých zachytáva staré štvrte a objekty. Často sú to rôzne kovové stožiare, konštrukcie, krásne železné mreže, ploty, kovové ozdobné zábradlia a podobné výtvory.
Foto: Anton Sládek
Kov má pôvab
"Snažím sa objekty zachytiť bez príkras, také, aké sú, len v prirodzenom svetle,“ hovorí o svojej tvorbe Sládek. Diváka prekvapí, ako tieto zabudnuté veci na snímkach ožívajú, hoci sú mimo ľudského ruchu. Majú vlastnú hodnotu, estetiku, náladu, sú svojbytné. Anton Sládek má na aktuálnej výstave štyri desiatky zarámovaných čiernobielych, tónovaných fotografií vo formáte 40 krát 50 centimetrov.
„Práce som vybral tak, aby sa vzájomne podporili a pôsobili na fantáziu,“ hovorí k inštalácii fotograf. S komponovaním fotografií má skúsenosť, vydal už viacero fotografických kníh (Medzičas, Zákulisie). Jeho cykly charakterizuje príjemná, a zároveň alarmujúca nostalgia, lebo ide obyčajne o miznúce miesta či objekty. Najstaršia fotografia na výstave je z roku 1999 a najmladšia z roku 2020.
Foto: Anton Sládek
Fotografie na výstave dopĺňajú sochy Kataríny Kissoczy. Anton Sládek ju pozná ešte zo Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave. Tam sa pred rokmi skamarátili a priateľstvo trvá dodnes.
Možno sa aj vzájomne inšpirujú, keďže ich záujmom je kov. „ Každý máme svoju profesionálnu cestu, neviem, či sa dá hovoriť o inšpirácii, ale Katarínu si vážim a mám úctu k jej práci,“ hovorí Anton Sládek.
Ateliér s vôňou železa
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Anton Sládek fotil nielen mnohé diela Kataríny Kissoczy, ale aj prostredie, v ktorom umelkyňa žila. "Ich dom bol vlastne jeden veľký sochársky ateliér Erny Masarovičovej. A navyše – Katarína organizuje v Bratislave každý rok Sympózium pre sochárov a šperkárov, na ktorom fotografujem portréty účastníkov. Bol som teda rád, keď prišla výzva Galérie Jula Bindera v Banskej Štiavnici, vďaka ktorej vznikla aj táto milá spolupráca.“
Katarína Kissoczy má železo „v krvi“, lebo s týmto materiálom pracovala už jej mama Erna Masarovičová: „Vyrastala som v sochárskej rodine, kde sa dalo odskočiť od obeda vedľa do ateliéru a zvárať. V dome voňalo železo a obed. Železo sa dá zvárať, rozrezať a znovu zvárať, je dokonca ohybné, ale to všetko vyžaduje energiu. Ak hľadáte energiu, je tam!“
Na výstave v Banskej Štiavnici vystavuje Katarína Kissoczy tri diela zo súčasného obdobia. Nazýva to obdobie sympoziálnym, lebo od roku 2009 vedie sympózium 1–12 SEM/2009 -.2020. "Moje sochy reagujú na podnety, ktoré stretávam, vznikajú niekedy náhodou a nečakane, ale aj premyslene – ako pokračovanie dejov minulých. Sochy sú farebné, niekedy nesú aj zvuky, či tóny. A pozitívne pocity.“
Foto: Anton Sládek
Sládek dáva šancu
Zaujímavosťou je, že Katarína Kissoczy sochy aj recykluje! "Niekedy sú to skladacie konštrukcie, pre ktoré je dôležité miesto, kde sú vystavené. Aký majú rádius pôsobenia.“ V Banskej Štiavnici oceňuje sochárka aj genius loci, ktorý pôsobenie výstavy umocní. "To výborné miesto vybral Anton Sládek. Spolupracovali sme už na viacerých projektoch, napríklad na spomínanom medzinárodnom sympóziu 1–12 SEM, na výstavách Aká matka, taká Katka v trnavskej Galérii Jána Koniarka či v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne. Myslím si, že Anton Sládek dokáže vo svojich fotografiách vystihnúť podstatu. Podáva správy z miest a z prostredia, na ktoré sa my ostatní pozeráme všedným zrakom. On vidí, že tá krása je na vážkach, ohrozená, a snaží sa jej dať šancu.“
