Slovensko si vychutnáva sladký život Talianska

Z dobových filmových plagátov vyžaruje atmosféra plná očakávaní a radosti zo života. Leto, hudba, pláž. Láska, vášeň, trápenie.

„Výstava reprezentuje sladký život Talianska a je venovaná stému výročiu narodenia Federica Felliniho. Je veľmi bezprostredná, každý si môže vychutnať toto zlaté obdobie rozmachu,“ priblížil Marco Gerbi z Talianskeho kultúrneho inštitútu, ktorý výstavu zorganizoval. Ako poznamenal, výstava mala putovať do Berlína, New Yorku aj do ďalších veľkých miest, ale zhodou okolností sa pre pandémiu dostala len k nám na Slovensko, kde sa po Žiline presunula do Bratislavy. Bratislava je teraz európskym hlavným mestom kinematografie. Majiteľom unikátnej zbierky, ktorá tvorí základ výstavy, je Enrico Minisini a cesta na Slovensko je jeho prvou zahraničnou návštevou po piatich mesiacoch izolácie.

„Keď som sa dozvedel, že Enrico Minisini má vo svojej zbierke až 15-tisíc filmových plagátov, vybral som sa za ním a zistil som, že ich má uložené ako v nejakej galérii alebo v banke, zabezpečené proti vlhkosti aj alarmom. Hovorili mi, že zbierka je uložená v podzemných priestoroch, ale nie je to pravda, niečo má aj v dome, po šuplíkoch, v izbách, všade,“ spomína Marco Gerbi na zoznámenie, z ktorého sa zrodila aktuálna výstava v Slovenskom národnom múzeu.

Pojem „sladký život“, ako Federico Fellini pomenoval jeden z jeho slávnych filmov, sa už natoľko vžil, že pomenúva celé jedno obdobie histórie. „Taliansko po ťažkých rokoch druhej svetovej vojny zažívalo obdobie rastu, bol to ekonomický boom, veľká zmena, aj film opúšťal obdobie neorealizmu s vážnymi sociálnymi témami a smeroval viac k zábave. Ľudia chceli oddychovať, sledovať módu, pekné herečky a hercov, pekné veci, dobré jedlo, život sa nasmeroval tam, kde sme dnes, ku konzumu. Sladký život je doteraz pozitívnym obrazom Talianska, bola to jedinečná doba, v ktorej vznikali jedinečné filmy,“ objasnil Marco Gerbi. Jediným filmom, ktorý sa podľa neho na výstave vymyká z tohto odľahčeného životného štýlu, sú Svetlá varieté, nakrútené ešte v roku 1950, a ešte posledný Hlas mesiaca z roku 1990.

Fellini a pop-art

Výstava však pripomína nielen Federica Felliniho, ale aj ďalších talianskych režisérov, ktorí tvorili v rovnakej dobe. Prvýkrát tiež na Slovensku môžeme vidieť vzácne a pôsobivé dekoláže najznámejšieho talianskeho pop-artového umelca Mimma Rotellu, ktoré vytvoril z plagátov k Felliniho filmom. Na výstavu do Žiliny a do Bratislavy ich zapožičala galéria Frittelli arte contemporanea z Florencie.

Unikátny je aj súbor 18 grafických listov, ktoré zobrazujú výjavy z Felliniho filmov. Ich autorom je Felliniho priateľ Milo Manara, legenda erotického komiksu, ktorý ilustroval aj plagáty k posledným dvom Felliniho filmom – Interview a Hlas mesiaca. Výstavu dopĺňa niekoľko českých filmových plagátov a je zaujímavé, že vznikli bez toho, aby výtvarník mohol film vopred vidieť. V Taliansku autori svoju predlohu dobre poznali.

„Filmové plagáty, ktoré tu vidíme, v mojej generácii vyvolávajú silný pocit nostalgie – pripomínajú filmy, ktoré formovali náš názor na život, na svet aj na film a umenie,“ povedal režisér Martin Šulík. Výstava je podľa jeho slov jedinečná v tom, že zachytáva obe polohy filmu – vzišiel z jednoduchej ľudovej zábavy a v priebehu rokov už zachytával hlbokú reflexiu ľudského bytia. Nie nadarmo sa zlatá éra talianskeho filmu presunula do Bratislavy, veď slovenskí filmári sa učili od tvorcov talianskej školy, ovplyvnila režisérov ako Grečner, Uher, Havetta či Jakubisko. „V roku 1968 na festivale v Sorrente Federico Fellini odovzdával ocenenie slovenskému režisérovi Elovi Havettovi za film Slávnosť v botanickej záhrade a došlo k magickému a dojímavému stretnutiu,“ pripomenul Martin Šulík.

Dva dni s Fellinim

Osobne sa s Federicom Fellinim stretol aj režisér Matej Mináč, ktorý o tom dokonca robí film. Bude to hraný film s dokumentárnymi zábermi, ktoré vznikli ešte pred 30 rokmi. „Na začiatku roka 1989 som nakrúcal dokument o filme Sedím na konári. Vedel som, že Jakubiskova Tisícročná včela aj Zbehovia a pútnici majstra Felliniho ohromili. Tak som dostal šialenú myšlienku, aby sme majstra oslovili, aby sa z lásky k Jakubiskovi vyznal v našom filme,“ priznáva Matej Mináč. Lenže Fellini si naozaj pre filmárov zo Slovenska vyhradil dva dni v Ríme a bol v dobrom rozmare, lebo keď sa točilo, bol vo svojom živle. „Veľmi sa nám v tom dokumente otvoril, dokonca aj plakal, aj sa smial, pritom bol ako vždy elegán so svojím povestným červeným šálom a keďže vedel, že neoplývame peniazmi, elegantne nás potom pozval na obed,“ spomína režisér Mináč. Od roku 1989 sa však v našich končinách valili udalosti jedna za druhou a akosi nikdy nebola vhodná doba na „Felliniho po slovensky“. Mináčov film bude teda o tom, ako sa film nepodaril. Ale Fellini v ňom bude skutočný.