Na otázku, prečo bola ticho, odpovedá vyhýbavo: "Jednoducho to tak vyšlo.” Pri opätovnom pohľade na jej fotografie sprevádzané kde-tu krátkym textovým ozrejmením prežívania či situácie, ktorá dala vzniknúť sérii, si uvedomím, že pýtať sa je zbytočné. Hľadať konkrétne slová na vyjadrenie zjavne veľmi osobných nálad, pocitov zo sveta a jeho zákutí, miest či ľudí, ktorí sa autorke pritrafili do cesty a zostali v živom spojení s ňou na jej fotografiách, by bolo triviálne. Nevystavovala, pretože stratila záujem o galerijné prostredie a spoločnosť, ktorá ju tvorí.
Foto: Barbora Haviarová
"Každý rok som aj napriek tomu urobila sériu, fotka bola teda celý čas so mnou,” zamýšľa sa. Vydať fotoknihu bolo pre Haviarovú aj akýmsi gestom zbavenia sa istých etáp života. Dať ich von a očistiť sa. Deväť sérií vznikalo od roku 2010 do roku 2017. Haviarová dokumentuje auru miest, zvnútorňuje svoje prežívanie (napríklad séria Insomnia) alebo mapuje každodennosť komunity Starej Cvernovky, kde sa pred časom pohybovala. "Fotím, ako vidím, je to veľmi subjektívne. Keď som prestala vystavovať, bolo pre mňa dôležité dať to von. Tu máte, vezmite si to. Je to stále vo mne, no už som niekde inde. Zverejnením zo mňa opadlo dvadsať kíl. Môžem to odložiť a ísť ďalej.”
Foto: Barbora Haviarová
Jednou z najosobnejších v knihe je hneď prvá séria, autoportrét fotografky, ktorá sa iniciačne zasadrovala, aby si sprítomnila pocit smútku z konca dlhoročného vzťahu. Na fotografiách pózuje sama sebe ako sadrový odliatok a strnulosť pohybu v meravom bezčasí je metaforou úzkosti zo straty a z paralýzy lásky, ktorá sa skončila. "V tom čase som sa odsťahovala do Starej Cvernovky a jedného večera som si dala samospúšť a začala som sa sadrovať. V jednom momente som sa nevedela pohnúť. Vypovedalo to presne o tom, čo som cítila. A pritom sa stačilo pohnúť a ono sa to zlomilo.”
Práve obdobie v Starej Cvernovke dalo Barbore Haviarovej tvorivé impulzy. "Zobudíš sa a máš čo fotiť, ľudí, zákutia, bolo to skvelé obdobie.” A čo fotografuje teraz? "Teraz som sa stiahla. Ale fotím maličkosti, banality. Napríklad z roku 2017 je séria Kvety. Tie som začala fotiť len tak zrazu, nikdy som k nim nemala vzťah.” Haviarovej prístup je dokumentárny, spontánny, estetika nedbalo elegantná. Zachytáva miesta akoby chvíľu pred tým, ako ich niekto opustil a vyzliekol si tu svoj tieň. "Nechodím všade s foťákom, nevláčim ho všade so sebou. Niektoré veci si treba užiť, fotiť do hlavy.”
Foto: Barbora Haviarová
Zaujímavá je séria Insomnia, fotografie tmy, do ktorej v nespavosti človek zúfalo nazerá a rozoznáva útržky noci. "Bol to len taký nápad. Väčšinou je to len nápad. Nemohla som spávať, stále som čakala a nikdy sa nedočkala.”
Jednotlivé fotografie síce vznikali v rôznych obdobiach a v rôznych situáciách sa nachádzala aj fotografka, no kniha pred nami zrkadlí skrytý príbeh, ktorý si môže každý interpretovať sám. "Vo filme neodpustím otvorený koniec, ale pri fotke ho vyhľadávam, rada sa zapájam. Toto je len nástrel, čo som videla, posúvam ďalej môj príbeh, ktorý sa môže skončiť u každého inak. A keď to nikomu nič nepovie, vtedy som zlyhala.”
Hlavným motívom však zostáva akési melancholické rozčarovanie či existenciálne precitnutie. A smútok. "Nepremýšľam nad tým, ale asi je smútok vo mne. Ľudia mi hovoria, že robím smutné veci.” Insomnia, stiahnutie sa v animálnom strachu pred svetom, izolácia. "Fotka ma vždy zo všetkého dostala, to je jediný nástroj, ktorý mi pomáha. Neviem sa vyjadrovať slovami, viem to fotkou.” A kniha Barbory Haviarovej Sedem rokov ticha strčí všetky slová do vrecka.
