Jaroslav Kyša: Sme tu a teraz a možno vieme niečo zmeniť

Poradie vĺn je meditácia o vnímaní času, pominuteľnosti, nielen fyzickej, ale aj hodnôt, ktoré každá nová dejinná epocha prepisuje, dekonštruuje, spochybňuje. V jednotlivých videách meníte skupenstvo skamenelín, stalaktitov, dokonca sa pokúšate zničiť meteorit. Sú to všetko predmety, ktoré nadobudli vznešenosť a dôležitosť tým, že pretrvali v čase. Človek je v Poradí vĺn kľúčový a takmer všetko môže zmeniť šmahom ruky. Nielen prírodu, ale aj spoločnosť. Poradie vĺn teda interpretujem aj ako politické dielo, je to správne?

Je to tak. Sú to všetko veci, ktoré ma zaujímajú, iritujú, som na ne citlivý a premýšľam o nich. Keď sa potrebujem upokojiť a zbaviť úzkosti z toho, čo sa vo svete deje, idem na Google Maps a hľadám ešte stále nedotknuté miesta. Prechádzam zelené pralesy a hovorím si, že to nie je až také zlé. No keď idem cez Ekvádor či Peru, odrazu vidím geometricky vysadené plantáže, vyklčované lesy, a vtedy sa vrátim do vnútrozemia, kde je to ešte stále zelená divočina. Dlhodobo sa zaujímam o prírodu, zvieratá, archeológiu, históriu, fyzikálne javy, teda vždy spájam tvorbu s prírodou, s geológiou, napríklad aj materiálom, s ktorým pracujem.

Čo je pre vašu umeleckú reflexiu sveta kľúčové? Ja si totiž všímam mystifikáciu, narúšanie vnímania aj fyzikálnych javov, ktoré akoby nemuseli platiť pre každého rovnako.

Neoklamem ich, ale mystifikujem, s tým súhlasím. Na okamih máš pocit, že nefungujú, no tieto veci stále fungujú.

Aj v Poradí vĺn je motív odchýleného vnímania, subjektívneho prežívania času, nabáda uvažovať nad históriou sveta, oproti tomu stojí jeden ľudský život ako sekunda, no spochybňujete aj priestor. Vo videu je síce presne ohraničený, no diváci video sledujú z iných perspektív. Ktorý motív bol ústredný?

Je tam viacero vrstiev a vrstvenie sa mi celkom darí. Aj keď je forma minimalistická, môže mať viacero spôsobov čítania a keď sa to podarí, vtedy je umenie fajn. Keď ti nedáva presný návod, ako to chcelo byť, ako to máš interpretovať a máš priestor pozrieť sa inak.

Prečo video a prečo čas?

Čas ma stále fascinuje. Prvé dielo, kde som ho tematizoval, bolo na výstave Nultý poludník v Zahorian Van Espen Gallery, kde kovová tyč urobila jednu otočku okolo svojej osi za 24 hodín. Ten pohyb bol taký pomalý, že si si neuvedomil, tak ako si ani my v tejto chvíli teraz neuvedomujeme, že sa zem hýbe. Otáčal sa proti pohybu zeme, metaforicky to bola úsečka akoby zamrznutá v čase a priestore. Objekt bol nasvietený a pohyb si si mohol uvedomiť len na tieni, ktorý pomaly postupoval po stene. Bolo pre mňa ťažké pretaviť vnímanie času do objektov a zistil som, že video je médium, ktoré to umožňuje pre mňa najlepšie. Limitom je čas a priestor, dá sa pracovať s dĺžkou, opakovaním. V priestore trnavskej synagógy som si uvedomil opakujúce sa princípy architektúry, stĺpy, okná, balkóny, ktoré môžu ísť do nekonečna.

Poradie vĺn

Výstava Poradie vĺn Jaroslava Kyšu

Fotogaléria 5 fotiek

+2

Rezonuje aj motív deštrukcie. Všetky pozemské veci ste vedeli zničiť, teda zmeniť ich skupenstvo na prach, no meteorit, ktorý spadol z neba, sa dá len rozžeraviť, na ten sme prikrátky. Video s úľom interpretujem ako metaforu kapitalizmu, kde včelám vkladáme plásty, aby pre nás vyrábali med, a ony sú od práce pre nás a plástov samy závislé. Ekologická kríza je choroba kapitalizmu, je to produkt našej činnosti, z ktorej nejde vycúvať. Aké konkrétne deštrukcie sveta vás štvú?

Najviac ma hnevá odlesňovanie, už odmalička som čítal cestopisy, ako bol niekto prvýkrát na Papue-Novej Guinei, ako sa prvýkrát bezprostredne stretol s inou kultúrou. Hnevá ma, že civilizácia do ich sveta aj v súčasnosti stále zasahuje, chce ich preonačiť, zabíjajú ich či už privlečenými chorobami, alebo len preto, že v odľahlých miestach jednoducho môžu. Asi najviac ma hnevá pažravosť, privlastňovanie si nedotknutého sveta, plienenie. Na druhej strane, keď sa človek nechá ekoúzkosťou opantať, je to nebezpečné pre psychické zdravie. Treba chodiť viac do lesa!

No ekologická katastrofa tu je a bude čoraz citeľnejšia, zatiaľ je latentná v kolektívnej úzkosti citlivých, ktorí si uvedomujú, že žijeme v tichu pred búrkou. Je úlohou umelca byť v tomto smere angažovaný?

Je to dôležité, no neviem, či to má efekt. Ja s tým pracovať musím, pretože neoklamem, že je to niečo, čo ma trápi a zaujíma. Musí sa to premietnuť do tvorby. No Poradie vĺn nemá len ekologické posolstvo, je to tam, no nie je to celé o tom. Išlo mi skôr o to, aby sa človek pozastavil, uvedomil si, že sme tu a teraz a možno tu niečo zmeniť vieme a možno nie.

Poradie vĺn vznikalo v čase, keď sme boli všetci v karanténe. Ako ste toto bezčasie vnímali vy? Mnohí umelci boli paralyzovaní, aj napriek tomu, že to bola príležitosť ustrnúť, hĺbať, osamieť, vystupovať zo seba.

Prišlo to na začiatku projektu, vedel som už, ako to bude vyzerať, mal som vymyslené tri scény. Keď sme s Tomášom Prištiakom a Denisom Kozerawským natočili prvý záber – zbrúsenie trilobita, išli sme to osláviť pizzou a pivom. To bol posledný deň, keď sa dalo jesť v reštaurácii, potom sa všetko zavrelo. Paralyzovaný som nebol, aj keď sme nikto nevedeli, čo bude. Postupne sme sa zbavovali našich strachov, napríklad sme šli pod Prístavný most natočiť stalaktity. Bol to celkovo veľmi zaujímavý čas pre náš malý produkčný tím.

Učíte v Ateliéri priestorových komunikácií plus na Katedre intermédií VŠVU, ste teda nepretržite v kontakte s umením, s inými názormi. Ako to vplýva na vás ako na autora?

Som za to veľmi vďačný, učiť a odovzdávať skúsenosť je privilégium, aj keď to znie klišoidne. Mať stále na stole intelektuálnu debatu je aj veľmi namáhavé. Zo začiatku som nevedel odčleniť svoju tvorbu, musel som sa naučiť neprojektovať sa do študentských prác. Naučiť sa učiť, nepovedať málo ani veľa, nebrať si to domov a zároveň to mať stále v hlave. Niektorí kolegovia, kolegyne sú učeniu odovzdaní úplne, čo je tiež dôležité, no postupne prestali tvoriť. Niekedy po celodenných konzultáciách, keď každému študentovi či študentke dáš feedback na ich projekty, čo je namáhavá intelektuálna práca, som zničený a ani ma nenapadne ísť do ateliéru. Musím mať nejaký čas pre školu a nejaký pre seba. Oddeľovať to.

Ako je to s podporou nezávislého umenia u nás?

Fond na podporu umenia funguje skvele, keď ľudia chcú, môžu. Máme výborné podmienky, aké tu neboli. Komisie diskutujú, sú fundované, nezávislé od politických vplyvov. Mali by sme si do životopisov písať, že sme boli podporení Fondom na podporu umenia, pretože je to svojím spôsobom pocta. Že mi dá niekto možnosť tvoriť a môcť zaplatiť ľudí, ktorí na projekte so mnou spolupracujú, je luxus.

Poradie vĺn je vlastne experimentálny film, ktorý by mohol žiť ďalej aj na festivaloch, napríklad Berlinale má podružný program venovaný videoartu. Čo s ním po skončení výstavy?

Chcel som, aby bol ten projekt použiteľný aj v inom priestore, kontexte. Jednotlivé sekvencie z videa vedia fungovať aj samostatne. Práve pripravujem projekt pre galériu Kostka v Prahe a rozmýšľam, že použijem časť s meteoritom.

Kedy u vás ako diváka umelecké dielo zlyhá?

Keď mi nedáva možnosť ďalšieho čítania. Môže to byť pekné, ale potrebujem priestor interpretovať. Mám veľmi rád, keď ma umenie vyruší, prekvapí, keď musím premýšľať.

Foto: Leontína Berková

MGL0346