Najnovšie na výstave s názvom Zvedavé koláže v banskoštiavnickej Galérii Jula Bindera.
„Aby som v mojom novom bývaní v Paríži na Montmartri v podkrovnej manzardke nemal prázdne holé steny, vyrobil som si obrázok – svoju prvú parížsku koláž,“ spomínal na rok 1946. Bolo to v čase štúdií na slávnej Sorbone a prestížnej filmovej škole IDHEC. Odvtedy „majster devätora remesiel“, ktorý „nikdy nechcel vyhrávať len na jednej strune“ s tvorbou koláží neprestal. Napriek tomu, že desaťročia ich poznal len úzky okruh priateľov. Vystavovať mu totiž – rovnako ako písať – normalizátori zakázali.
Za obeť jeho čarovnej hre padli kilogramy obrázkových kníh, anatomických atlasov, xylografických reprodukcií aj starých časopisov. „Podobne ako básnický text ani koláž nie je pre mňa realizáciou nejakého apriórneho zámeru či projektu. V oboch prípadoch si sadám k čistému papieru ako pred biele premietacie plátno v kine a čakám, čo sa mi na ňom objaví: film ešte neexistuje. Budem jeho tvorcom, premietačom aj divákom v jednej osobe,“ zdôveril sa v texte Moje koláže.
Priznával, že koláž nie je výsledkom okamihu. Vyžaduje si veľa času sústredenej prípravy, hľadania nápadov aj podôb ich realizácie. A nemusí sa vždy skončiť objavom. Svoju tvorbu neraz pripodobňoval k vykladaniu pasiansu. Ani pri kartovej hre nevedno vopred, ako sa skončí. „Hra je pre mňa dôležitejšia ako výsledok,“ pripomínal.
Torzá nahých žien, kovové konštrukcie rodiacich sa stavieb, syčiace hady, turista visiaci na skale, tápajúca dámička z lepšej spoločnosti, mreže väzenskej cely, vševidiace oko vykúkajúce zo záplavy vtáčích pier, čudá neexistujúcej fauny a flóry, ľudské i zvieracie lebky a kostry… Z výstrižkov dokázal vyskladať vzrušujúce kompozície, ktoré podnecovali k vymýšľaniu príbehov. Korenil ich erotikou i humorom, aj keď ten nekládol na prvé miesto. Načieral do vôd temných prúdov ľudského podvedomia. Záleží len na divákovi, ako rozpletie klbko náznakov a symbolov. Ako ho prečíta a k akej pointe sa sám dopracuje. Fantáziu neraz provokoval aj názvami, inokedy jej krídla nezväzoval a koláže označoval len číslami.
„Vrcholom umenia je azda zapôsobiť čo len na hŕstku ľudí, nadviazať s nimi rozhovor, získať si ich pochopenie a lásku,“ znelo tvorivé krédo všestranného umelca. Tichý dialóg so Zvedavými kolážami Alberta Marenčina, ktorý možno viesť v banskoštiavnickej Galérii Jula Bindera do konca týždňa, poteší oko, rozveselí myseľ a podpichne predstavivosť.
Ponúka divákom pútavú a napínavú hru. Možno v niečom podobnú a v mnohom iste odlišnú od tej, s ktorou skladal svoje kompozície sám autor. Prízvukoval, že jeho cieľom je „dať svojmu výmyslu čo najvernejší, najpresvedčivejší, najsugestívnejší obraz a urobiť neskutočné skutočným.“ A dokázal to nielen ako surrealistický kolážista.
