Z vašej monografie, ktorú napísal Peter Mikloš, sa dozvedáme, že ste študovali u takých kapacít, ako je Dezider Milly, Orest Dubay a Vincent Hložník. Na čo ste z tých čias nezabudli? Zostarli nejako v priebehu rokov ich názory?
Na svojich učiteľov spomínam s veľkou úctou. Boli to osobnosti, ktoré zanechali výraznú stopu v slovenskom výtvarnom umení. Obdivujem mimoriadnu výtvarnú potenciu Vincenta Hložníka a veľmi ľudský prístup Oresta Dubaya k študentom a ku kolegom. Čas len potvrdil, že ich prínos bol mimoriadny.
Foto: Vydavateľstvo CCW
Študovali ste na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bolo to aj celkovo dosť podnetné prostredie?
Atmosféra na škole bola počas môjho štúdia skutočne tvorivá. Mali sme výborné podmienky, materiálne potreby na štúdium zadarmo, k dispozícii knižnicu s domácimi aj so zahraničnými knihami a časopismi. Žili sme aj športom. Mali sme aj futbalové mužstvo Paletstars.
Keby ste si dnes mohli vybrať učiteľa – aj zo svetového výtvarného umenia – kto by to bol? Koho uznávate?
Je mnoho vynikajúcich výtvarných umelcov v zahraničí aj na Slovensku. Obdivujem umelcov, ktorí prinášajú hodnoty do pokladnice umenia.
A čo by ste mladým umelcom odovzdali dnes vy? Na čo by ste ich chceli upozorniť?
Nech sa poučia zo svetového aj z domáceho umenia. Aby, ako hovoril profesor Milly, čerpali z vlastnej sýpky, aby sústavne pracovali na svojej výtvarnej filozofii, išli vlastnou cestou a nepodliehali módnym trendom.
Chýba vám niečo v súčasnom výtvarnom svete?
Väčšia žičlivosť a tolerancia. Prial by som si, aby neprevládal len jeden výtvarný názor. Aby bol dostatočný priestor pre rozmanité výtvarné prejavy.
Foto: Vydavateľstvo CCW
Ako sa zmenila Bratislava od čias vášho štúdia?
V Bratislave žijem od roku 1962. Bratislava sa zmenila. V niečom opeknela, no dostala aj necitlivé rany. Nemôžem pozitívne prijať napríklad architektonické zásahy pod hradným kopcom.
Chodili ste aj na korzo, na debaty do kaviarničiek? O čom ste rád debatovali?
Na korzo som chodieval len málo. Nie som kaviarenský typ. Študoval som súčasne dva odbory: maľbu a grafiku. A po skončení školy som staval svoj podkrovný ateliér na Štúrovej ulici. Času nazvyš mi nezostávalo.
Keď listujete monografiou, kde sa najviac so sebou stotožňujete? Ktoré roky vo vašom umeleckom živote považujete za dôležité?
Monografia je prierezom, zaznamenáva vývin môjho výtvarného snaženia. Ak by som mal upozorniť na niektorú polohu mojej tvorby, asi by som poukázal na tvorbu pre architektúru. Najmä na kamenné mozaiky. V neskoršom období som sa koncentroval viac na komornú maľbu.
Foto: Vydavateľstvo CCW
Mali ste niekedy so svojím výtvarným prejavom problémy? Vyčítal vám niekto priveľa abstrakcie?
Nemal som so svojimi výtvarnými názormi problémy ani počas štúdia na VŠVU. Už v sedemdesiatych rokoch som v škole tvoril aj diela s náboženskými motívmi a kinetické či svetelné objekty.
Z čoho pramení vaša farebnosť? Maľby či pastely sú optimistické, výjavy dynamické, aké myšlienky ste stvárňovali? Čo vám leží na srdci?
Patrím ku generácii, ktorá nezažila vojnu. Vážim si, že môžem žiť v mieri. Moje výtvarné práce sa snažím tvoriť farebne, optimisticky, vytvárať harmonický svet. V súčasnosti ma trápi štrngot zbraní.
Sledovali ste sám na sebe, ako sa v priebehu rokov meníte? Čo na vás vplýva? Ako sa to premieta do vašej tvorby?
Monografia je dokladom toho, ako sa v priebehu rokov vyvíjala moja výtvarná tvorba. Hľadal som a nachádzal možnosti, ako neustrnúť. Slobodne som si vytváral priestor pre voľný výtvarný prejav. Niekedy na hranici konkrétneho a abstraktného.
Pochádzate z Komjatíc, aký to je kraj a čím vás inšpiruje? Chápu vás rodáci? Rodina?
Bez podpory rodičov a mojej rodiny by moja práca určite nebola také rozsiahla. Moje rodisko – Komjatice – má viac ako 750-ročnú históriu. Nachádza sa v kraji, kde je vysoká obloha a nízky horizont. Komjatice boli mojou prvou inšpiráciou.
