Jan Saudek oslávil 13. mája svoje 85. narodeniny. Vy ste mu vo vašom rodnom Prešove zorganizovali výstavu. Pre koho je to väčší darček?
Je to darček pre všetkých. Umelecké výstavy produkujem už od roku 2010, keď sme robili v Galérii mesta Bratislavy veľkú výstavu Davidovi LaChapellovi, potom sme ju presunuli do pražského Rudolfina.
Našou ambíciou vždy bolo priniesť k nám veľké medzinárodné mená, do SND sme spolu s koproducentom Jozefom Pavleye pozvali divadelného režiséra a dizajnéra Roberta Wilsona aj ukrajinského baletného umelca Sergeja Polunina. Pre pandemickú situáciu sme obrátili pozornosť na náš trh a uvedomili sme si, že v Česku žije skvelý fotograf Jan Saudek.
Kto vyberal fotky na výstavu?
Ja s fotografovou manželkou Pavlínou a potom to schvaľovala galéria Caraffka. Robíme výstavu, akú ešte Jan Saudek nemal – v povedomí ľudí je ako kontroverzná osobnosť. My chceme priniesť celkom iný uhol pohľadu. Je to provokatívny umelec, ale v čase okupácie ukázal celému svetu diela z Československa. Nikdy neemigroval, hoci mal ponuky aj možnosti. Prvú výstavu mal v USA, čo tiež skoro nikto nevie. Teraz chceme Slovákom ukázať, akých skvelých umelcov máme doma.
Ako sa vám darí získavať tieto veľké mená? Stačí spomenúť, že ste na Slovensko priviezli napríklad najmladšieho principála londýnskeho Kráľovského baletu Polunina.
Najťažšie je vždy začať, a my sme začali tou najvyššou ligou – americkým fotografom na vrchole kariéry Davidom LaChapellom. Ten mal blízko k Andymu Warholovi, ktorý mu dal v 80. rokoch prvú prácu. No a Andy mal slovenské korene, takže vždy si treba nájsť nejaké prepojenie. Dôležité je, aby aj umelec vedel, že ho reprezentuje solídna inštitúcia, a tá tiež musí vedieť, že získala kohosi veľkolepého.
Takže Saudka ste presvedčili LaChapellom?
Obaja paralelne vystavovali v Bratislave, dokonca sme dohľadali televíznu reportáž o tom, že to boli najúspešnejšie výstavy. So Saudkovou manželkou Pavlínou sa poznám dlho, je novinárka, pracujeme v rovnakej brandži.
O tejto výstave sa šíria chýry, že bude Saudkovou „najslušnejšou“. Ako vám napadlo nadviazať spoluprácu so školami?
Keď prišla epidémia korony, zistili sme, že nie je šanca zohnať v chaotickej situácii sponzorov na výstavu. V marci a apríli sme spolu s ambasádorkou výstavy Editou Hudákovou oslovili vyše 20 škôl. Slovensko totiž vydáva kultúrne poukazy základným a stredným školám. Každý študent má právo dostať štyri poukazy na kultúrne podujatia. S primátorkou sme dohodli kampaň – od mesta sme získali 20 citylightov a desať bilbordov, čo je na Prešov obrovská vec. Namiesto komerčných partnerov sme teda oslovili školy a za ich kultúrne poukazy sme im dali logá na kampaň, to im nikdy žiadny producent neponúkol. Za kultúrne poukazy chodili do divadla alebo do kina, nemali veľmi na výber, ale teraz je to dialóg – aj učitelia si musia pred žiakmi a rodičmi „obhájiť“ toho údajne kontroverzného Saudka. Ale v Prešove nebude nič kontroverzné, návštevníci neuvidia žiadne akty. Urobíme z výstavy školskú pomôcku.
Ako?
Deti sa v škole učia angličtinu, matematiku, ale neučia sa nič o súčasnej fotografii – hoci aj majú výtvarnú výchovu. Preto sme na výstavu dali aj Saudkovu fotku rozbitej fľaše Coca coly zo 60. rokov, aby deti videli aj niečo zo súčasnosti, čo im je blízke. Aj pre učiteľov to bude zaujímavé. Pätnásť riaditeľov škôl nám podpísalo, že tam deti prídu – takže sa tam otočia stovky školákov, ktoré spoznajú kus histórie a tvorbu súčasného fotografa. Osobne si nesmierne vážim ich dôveru a otvorenú myseľ k osvete o súčasnom umení.
Nezaujal samého Saudka aj krásny priestor Caraffovej väznice?
Určite to zohralo rolu, hodilo sa nám to do konceptu. V historickej väznici cez sklo v podlahe vidíte jamu, kde sa schovávali Židia – naše svetelné dizajnérky – Lenka Balážová a Laura Mugría tam nainštalujú lúč, ktorý na miesto ukáže. Osveta je obzvlášť v dnešnej dobe dezinformácií veľmi dôležitá. Veď aj v druhej svetovej vojne sa robila obrovská protižidovská propaganda, treba na to školákov upozorňovať.