Pracovná skupina ministerstva kultúry Platforma pre kultúru a kreatívny priemysel vraj nebude fungovať v doterajšom zložení. Chýba kultúrnemu priemyslu ambasádor?
Nemyslím si, že ambasádorom má byť pracovná skupina. Creative Industry Forum (Fórum kreatívneho priemyslu) je strešnou organizáciou kultúrneho priemyslu a existuje od roku 2008. Za tých dvanásť rokov sa jej podarilo vytvoriť aspoň elementárne povedomie o tom, že niečo ako kreatívny priemysel existuje.
Existujú tu aj vládne stratégie rozvoja kreatívneho priemyslu a podobne, no na politickej úrovni sa tým ako svojou témou doteraz nikto nezaoberal. Téme kreatívneho priemyslu sa venujem roky, roky o nej píšem, rozprávam, prakticky v priemysle fungujem ako filmová producentka.
Problém však je, že kým sa téma nedostane na úroveň vládnych politík, kde sa za ňu niekto postaví a bude ju ťahať, ostane neviditeľnou. To bol nakoniec aj jeden z hlavných dôvodov, ktorý ma priviedol do aktívnej politiky – dať téme kultúry a kreatívneho priemyslu väčšiu politickú váhu.
V čom je hlavný problém pri politickom uvažovaní o kreatívnom priemysle na Slovensku?
Dnes vlastne úplne presne nevieme povedať, kto by sa oň mal starať. Na jednej strane je ministerstvo kultúry, ktoré z kompetenčného zákona a z tradície nie je úplne dizajnované na to, aby sa zaoberalo ekonomickými záležitosťami a priemyslom. Na to tu máme ministerstvo hospodárstva, no tam je kreatívny priemysel vnímaný ako niečo, čo je mimo ich klasického pôsobenia. Nasledujú ďalšie ministerstvá, ktorých sa táto oblasť tiež týka, ako napríklad rezort školstva a vedy, či inovačné agentúry, ale riešia ju tiež len okrajovo alebo vôbec.
Čo by sa malo zmeniť?
Dôležité je, aby na úrovni vládnych politík nastalo aspoň elementárne pochopenie kreatívneho sektora ako ekonomicky významného. A na to potrebujeme dobré dáta a porozumenie hospodárskemu ekosystému kreatívneho priemyslu, teda tomu, čo všetko tam reálne spadá, ako jednotlivé činnosti na seba nadväzujú či aký je cyklus tovarov a služieb. Slovenská vláda už v roku 2014 prijala stratégiu na podporu kreatívneho priemyslu, no výsledok je nulový. Nenašiel sa totiž nikto, kto by tému rozvíjal a snažil sa porozumieť, ako tento sektor funguje.
Akoby sa až teraz, počas krízy, začalo hovoriť a nahlas uvažovať o kreatívnom priemysle na Slovensku. Prečo?
Kríza veľmi dobre ukázala, že vláda nemá ani podstatné dáta, ani na úrovni vládnych politík neexistuje nikto, kto by vedel, kto sú aktéri kultúrneho a kreatívneho priemyslu a rozumel jeho ekonomickým vzťahom. Kríza odhalila, že tu máme desaťtisíce až státisíce ľudí, ktorí pracujú v segmente ekonomiky, o ktorom majú ekonomické ministerstvá prakticky nulové informácie. Je smutným faktom, že v minulosti sa ministerstvá a ich organizácie zaoberali kreatívnym priemyslom len vtedy, keď naň boli vyčlenené eurofondy. Fatálne neporozumenie jeho fungovaniu však spôsobilo, že tieto eurofondy dopadli katastrofálne.
Čím je kreatívny priemysel špecifický?
Je veľmi rôznorodý, diverzifikovaný a nemá charakteristiky klasického priemyselného odvetvia. Prepája kreatívne a podnikateľské činnosti, zahŕňa inovačné a sociálne aktivity, mnohokrát funguje prepájaním ziskových a neziskových aktivít. Ľudia v ňom často fungujú v hybridných formách práce, robia viacero zamestnaní a aktivít, vďaka čomu sú tieto pracovné miesta veľmi odolné voči výkyvom na pracovnom trhu. Kreatívni ľudia si v konečnom dôsledku vždy nejako poradia, a možno práve preto dodnes nepotrebovali pomoc štátu. V súčasnej kríze sú však práve ľudia pracujúci v hybridných formách najväčším problémom.
Skúste tento problém priblížiť.
Ľudia, ktorí majú súbeh povolaní, napríklad pracujú na pár hodín niekde na umeleckej škole a pri tom podnikajú či fungujú v slobodnom povolaní, úplne vypadli z akýchkoľvek podporných schém. Náš systém akoby o takýchto formách práce vôbec netušil, a pritom sa týka tisícov ľudí.
Takže sa nedočkali od začiatku krízy dostatočnej alebo žiadnej pomoci?
Základný problém je, že ekonomické opatrenia, ktoré boli predstavené na jar, keď sa začala kríza, boli samy osebe nedostatočné, a to nielen pre segment kreatívneho a kultúrneho priemyslu, ale celoplošne. Boli veľmi zle dizajnované, veľmi komplikované, neboli dostatočne rýchle, ani v dostatočnej výške.
Hybridné a špecifické formy práce a zamestnania nikto nebral do úvahy. Pritom keď sa zamyslíme nad tým, ako sa bude globálna ekonomika vyvíjať s rozvojom automatizácie, je evidentné, že hybridné formy práce sú pracovným statusom budúcnosti. Kreatívny sektor pracuje takto odjakživa a na úrovni vlády by sa to mohlo vnímať ako základ k tvorbe pracovnoprávnej legislatívy budúcnosti. Súčasná kríza však ukazuje, že je to presne naopak.
Ako reálne vyzerá momentálna situácia človeka pracujúceho v kreatívnom priemysle a aké sú jeho možnosti?
Aktuálne sme dospeli do stavu, keď ľudia v kreatívnom sektore už nemajú žiadne ďalšie možnosti, ako prežiť. Od marca nezarobili ani korunu, minuli všetky rezervy, a týka sa to tisícov ľudí a firiem, nielen umelcov. Mali by sme si klásť otázku, či súčasný stav nejde až na hranicu ústavnosti, čo sa týka práva podnikať a práva na prácu, keď štát nijako nekompenzuje to, že množstvu ľudí zabránil podnikať a pracovať. Štát predsa vypláca napríklad farmárov, ktorým sa kvôli počasiu, povodni či suchu neurodí. A dnes tu máme bez akýchkoľvek náhrad množstvo ľudí, ktorí z rozhodnutia štátu nemôžu vôbec pracovať.
Ako konkrétne by sa dala ekonomická podpora zefektívniť?
V iných krajinách sa potvrdilo, že to, čo funguje, sú helikoptérové peniaze, pretože sa takmer okamžite vrátia do ekonomiky v podobe spotreby, odvodov a daní či splátok úverov. No na začiatku ich náš minister hospodárstva odmietol poskytovať a od toho momentu začala séria chýb v ekonomickej pomoci a opakujem, že sa netýka len kultúrneho sektora.
Jednou z možností, ako vyvažovať ekonomické straty v kreatívnom a kultúrnom priemysle, sú aj intervenčné nákupy a objednávky tovarov a služieb štátu, čo sa v mnohých štátoch aj deje. Štát si môže napríklad prostredníctvom verejnoprávnej televízie objednávať rôzne programy, môže nakupovať výtvarné umenie do galérií, knihy do knižníc, môže dokonca dávať voucher na budúce podujatia či produkty. Viem o tom, že SNG dokonca aj podobný projekt mala pripravený. Ale niečo také na úrovni vlády nikomu ani len nenapadlo.
Ktoré umenia sú postihnuté najviac?
Najpostihnutejšie sú performatívne umenia. Na vrchole rebríčka sú živé vystúpenia – hudobné, divadelné, a tiež eventy, kongresy, festivaly. Tam je výpadok takmer na nulu. Na jar sa nesmelo robiť nič, po uvoľnení sa všetci chystali na jeseň, a keď boli pripravení, opäť sa takmer všetko zrušilo. Frustrácia, ktorá z toho pramení, v kombinácii s chaotickým prijímaním opatrení, je fatálna. Kultúre sa venujem pomerne dlho, zažila som aj ťažké časy za Mečiara, aj počas ekonomickej transformácie na prelome rokov deväťdesiatych a dvetisíc, no takú mieru frustrácie a zúfalstva, akú v sektore vnímam dnes, si nepamätám.
Čo by prispelo k zlepšeniu dôvery ľudí z kreatívneho priemyslu v štát?
Na začiatok by možno úplne stačilo, keby sa protipandemické opatrenia nemenili trikrát za deň. Keby od marca, napríklad počas leta, zmapovalo ministerstvo kultúry počet a charakter plánovaných hromadných a kultúrnych podujatí, technické kapacity organizátorov a možné finančné výpadky v prípade opätovného rušenia v druhej vlne.
Na základe toho by vytvorilo manuál, kde by sa hovorilo o tom, čo a za akých okolností môžu ľudia z kreatívneho priemyslu očakávať. Skrátka normálny plán s ekonomickým vyčíslením. Nerozumiem, prečo to ministerstvo kultúry, ale ani vláda v celkovom pohľade na ekonomiku štátu neurobili.
Namiesto toho od rána do večera sledujeme súkromný facebook premiéra, aby sme vedeli, či budeme môcť zajtra v kine premietať, v divadle odohrať predstavenie, alebo otvoriť výstavu. Kým sa opatrenia nebudú prijímať logicky, kým nebudú založené na elementárnych dátach tak, aby dávali zmysel, bude dôvera voči vláde u ľudí nielen v kultúrnom a kreatívnom priemysle čoraz nižšia, osobitne vtedy, keď sa im nedostáva žiadnej ekonomickej pomoci.
Ako bude pandémia vplývať na kultúrny a kreatívny priemysel v budúcnosti?
Dôsledky budú ešte oveľa závažnejšie ako tie, ktorým čelíme dnes. Aj keby boli opatrenia zrušené o mesiac, kultúra a kreatívny priemysel sa nevrátia do pôvodnej formy a predkoronového spôsobu fungovania. Menia sa vzorce správania ľudí, ich ochota k účasti na väčších hudobných či divadelných podujatiach, ozývajú sa kuvičie hlasy o definitívnom konci klasickej filmovej distribúcie.
Zásadne sa menia technologické a hygienické požiadavky na budovy a priestory, v ktorých kultúrny a kreatívny priemysel funguje. Vytvárajú sa nové spôsoby distribúcie a predaja kultúrnych produktov, čo si vyžaduje úplne nový pohľad na digitalizáciu a digitálne technológie. Pohľad na svet po korone a na jeho radikálne nové výzvy je tým, čo som očakávala od národného programu reforiem a naň nadväzujúceho Plánu obnovy na Slovensku, a to sa ani zďaleka netýka len kultúry a kreatívneho priemyslu.
V dokumente, ktorý vláda zverejnila, som však nič také nenašla, akoby predstieral, že korona nebola a nie je. Nehovoriac o tom, že slovo kultúra sa v ňom nevyskytuje vôbec. Nielen ľudia v kultúre by mali dnes od vlády počuť, ako budeme čeliť dlhodobým dôsledkom pandémie a novým výzvam. To, čo ma znepokojuje ešte viac ako neschopnosť vlády riešiť súčasnú alarmujúcu situáciu, je práve chýbajúca vízia a schopnosť komplexného pohľadu na budúcnosť. A v súvislosti s našou témou si treba položiť otázku: Čo ostane zo Slovenska, ak vypneme kultúru?
