Keď sme v Pravde písali o vašej aktuálnej výstave v Prešove, článok dostal titulok Saudkova výstava ako školská pomôcka. Napadlo vám niekedy, že vy, rebel a provokatívny umelec, sa stanete školskou pomôckou?
Nie som ani rebel, ani umelec. Ale myslím, že mám fotografie, ktoré by sa páčili aj deťom. Kedysi som mal malé deti, tie už odrástli a teraz sú v penzii, ale mám zasa aj malé deti. V žiadnom prípade nie som fotograf tučných žien, ako o mne niekoľkokrát napísali. Fotografujem všetko, takže som fotografoval aj deti. To je dnes ošemetné, pretože Američania vymysleli zákon, že všetko je už dnes detská pornografia. Pred asi 30 rokmi som dostal ako jediný Čechoslovák platinovú platňu za fotku na obale albumu kapely Soul Asylum (preslávila sa pesničkou Runaway Train o osudoch stratených detí, album Grave Dancers Union je z roku 1992). Na tej fotke ženská kamsi vedie dve nahé deti. Tá fotografia je dnes už považovaná za detskú pornografiu. Doba ide buď dopredu, alebo dozadu, v každom prípade som jediný Čechoslovák, ktorý má platinovú platňu. To veľmi zaujímavé nie je, čo?
Samozrejme, že to je zaujímavé. Ale vráťme sa k prešovskej výstave Life. Kurátor výstavy Milosh Harajda tvrdí, že školáci, ktorí ju navštívia, sa naučia viac vecí v jednom – dozvedia sa niečo o súčasnej fotografii a zároveň zistia, čo bol holokaust. Má byť akousi osvetou.
Niektorí ľudia holokaust popierajú. Všetci moji strýkovia kamsi zmizli, nikto nevie kam, môj otec nejakým zázrakom prežil a žil potom ešte dlho. Hovoriť o holokauste je dôležité, ale niečo podobné sa deje po celom svete, nie je to len európska záležitosť. Ide o to, aby sa to už nikdy nevrátilo. V žiadnom prípade nechcem fotografovať hrôzy. Chcem fotografovať ľudí, aby som ukázal, že sme krásni.
Foto: Jan Saudek
Foto: Archív Milosha Harajdu
Prečo?
Nie je to z mojej hlavy, kedysi mi to povedala priateľka: my ľudia sme krásni. Nechcem fotografovať hromady mŕtvol. Áno, bohužiaľ to existuje, ale to nie je moja parketa. Fotografujem s obdivom, a keď sa mi fotka nepodarí a človek na nej nevyzerá dôstojne, okamžite rozstrihám negatív. Nechcem sa v žiadnom prípade ľuďom posmievať alebo ich karikovať. Myslím, že ešte stále by som mal čo povedať. Celý život som sa pokúšal vo fotografii neklamať, a väčšina tých fotografií, ktoré sú vystavené v Prešove, nie je urobených pre peniaze. Peniaze potom prišli a zasa zmizli. Keď som začal fotografovať pre peniaze, napríklad Duklu a vojakov, nebolo to zlé, ale žiadne veľdiela to neboli. Ale stretol som niekoľko výborných ľudí a tých deväť rokov stálo za to. Poviem vám však pravdu, robil som to pre peniaze. Ale to už som bol starý, a ako to hovorieval pán Gott: „Jsem stár, jsem stár, jsem superstar.“ To mu poradili, on sám si to nevymyslel, ale zasa spievať vedel oveľa lepšie ako ja. Netešte sa, že by som začal spievať, áno?
Foto: Martin Beck
Keď už hovoríte o starobe, tak výstava v Prešove mala byť aj darčekom k vašim 85. narodeninám. Je do dobrý darček?
Najväčší. Vy ste Slovenka? Tak to vám musím povedať, že na prvej svadobnej ceste – je to 65 rokov – som bol na Slovensku. Malinô Brdo sa to miesto volalo. V Nízkych Tatrách. Už dávno som sa rozviedol, ale je to môj najkrajší zážitok. Nie preto, že šlo o svadobnú cestu. Ešte vám poviem, to by mohlo našich prípadných čitateľov zaujímať: sú dva národy, ktoré ma nikdy neokradli.
Žeby jedným z nich boli Slováci?
Áno, a druhí boli Taliani, ktorých majú všetci za zlodejov. Mne Taliani vždy poctivo zaplatili. Ja sa na všetko pozerám cez prizmu peňazí a na Slovensko mám najlepšie spomienky. Nie pre tú svadobnú cestu. Ešte vám musím povedať, že Slovenky sú najkrajšie dievčatá na svete. Naozaj. S niekoľkými Slovenkami som chodil. Moravanky sú tiež dobré. Pred 70 rokmi som bol na vojne a mali sme tam vojakov z Bardejova, tým nikto nerozumel. Viete čo je po šarišsky šedzu kuru?
To neviem, som z Bratislavy.
Sedím a fajčím. Tí bardejovskí vojaci boli skvelí, niektorí ešte žijú. Viete, Nemci ma sklamali, Briti ma sklamali, Američania úplne najviac, dokonca aj Číňania – tí ma okradli. Ale zasa som bol v Číne zadarmo, čo bolo úžasné, lebo mi zaplatili cestu. Prešovskú výstavu považujem za hold slovenskému národu. Ak sa výstava bude deťom páčiť, budem veľmi šťastný.
Foto: Jan Saudek
V 85 rokoch má už človek istú vážnosť. Cítite to tak aj vy? Berú vás ako autoritu, niekoho, kto môže dávať rady? K čomu sa rád vyjadrujete?
Dnes som čítal na akomsi reklamnom plagáte, že najslávnejším človekom v Braníku na predmestí Prahy je pán Šteindler. To je výborný herec. Neviem, keby som sa spýtal na Slovensku alebo v Nemecku, či by pána Šteindlera poznali – mňa by pravdepodobne poznali. Ale len podľa mena. Jeden francúzsky priateľ ma naučil nádhernú vec: Byť slávny neznamená byť bohatý. To je dobré, nie? Mnohí si myslia, že keď je človek slávny, je aj bohatý. Tak to nie je. Ale som nažive, mám 85 a pol roka a dúfam, že sa dožijem ešte ďalšieho čísla a urobím to, čo som celý život chcel. Lebo dobrý fotograf, keď žije dosť dlho, urobí sedem dobrých fotografií. Ja ich mám šesť. Stále verím, že urobím aj tú siedmu.
Foto: Jan Saudek
Ktorých je tých šesť dobrých?
Predstavte si, ani na jednej nie je ženská. Je tam portrét psa bezdomovca, potom kvapkajúci vodovodný kohútik na cintoríne, skrátka, sú tam celkom iné veci, než by ľudia čakali. Určite si predstavujú nejakú „holku“ s veľkým zadkom.
Je niektorá z tých šiestich fotiek, čo si ceníte, aj v Prešove?
Mám dojem, že tam rozhodne sú. Ale chcem vás upozorniť, že vďaka sexu sme na svete. Deti, ktoré na výstavu idú, to možno nevedia. V každom prípade deti sú pre mňa posvätné. Mám teraz malé deti aj staré deti. Ešte vám poviem takú zaujímavosť: fotil som raz jednu černošku, ktorá mi povedala, že jej strýko má 86 detí s rôznymi dámami. On bol nejaký náčelník. To už ja asi nedokážem.
A vy máte vlastne koľko detí?
Niekoľko, ale teraz mám s mojou mladou ženou, o 50 rokov mladšou, tri deti, a ona by chcela ďalšie. Na to si už netrúfam, bojím sa, aby sa nenarodili bez nôh alebo bez hlavy. Mal som šťastie, že všetky moje deti sú v poriadku. Najmladšie dieťa má päť rokov. Včera som sa hádal so svojou ženou, že sa narodilo po mojej osemdesiatke a ona tvrdila, že po 79 a pol roka. Aj to je veľmi dobré. Deti sú nádej, sú nedotknuteľné. Niekoľkokrát som bol v Amerike, a tam sú deti uctievané. Keď deti vbehnú do križovatky na červenú, všetci sa smejú a zastavia autá. Väčšina normálnych ľudí deťom neublíži, v Amerike je kult detí, a ten príde aj k nám. Deti sú budúcnosť nášho národa, odporúčam vám mať ich. Celkom si pri tom užijete.
Foto: Jan Saudek
Výstava sa volá Life podľa fotky s novorodencom, ktorý z vašich synov to je?
Má dnes 65 rokov a je to David. Dnes sa chodí bežne k pôrodom, aj ja som pri pôrode mladších detí bol, ale vtedy, keď sa narodil David, chlapi nesmeli byť pri pôrode. Novorodenca mohli vidieť len na chodbe. Tie zdravotné sestry stále kričali: rýchlo, ponáhľajte sa. Ja som mal so sebou obrovského námorníka, mal som ho fotiť, ale on nemal deti a nevedel držať dieťa v náručí. To dieťa sa stále krúti a vracia a ja, hoci som malý, mám len 160 cm, som to dieťa chytil do rúk a on nás vyfotil. Aj tak je to moja fotka. Mnoho svetových fotografov sa pokúšalo vyfotiť to znova, ale nejde to. Je šanca jedna k miliónu, že sa to podarí.
A to je tiež jedna z tých šiestich dobrých fotiek?
Samozrejme. Inak moje deti sú aj na fotke platne Soul Asylum, tá žena uprostred, ktorá deti vedie, bola so mnou na svadobnej ceste na Malinom Brde.
Sám ste vraj túto výstavu označili za svoju najslušnejšiu. Je to dobre alebo je vám to aj trochu ľúto?
Slušná? No neviem. Teraz mám robiť veľkú knihu o pornografii, tá kniha mala vyjsť na moje narodeniny v máji, ale nejako to nevedeli vytlačiť. Dokonca ani na Slovensku, kde tlačia väčšinu mojich kníh – v Banskej Bystrici nemali na to vhodný stroj, lebo tá kniha má byť veľká. Tak sa to malo robiť v Taliansku, ale tam bola pandémia a je tam doteraz. Takže sa na osud tej knihy nepýtam. Hádam vyjde po výstave u vás. Niekto nehovorí pornografia, ale erotika, ale ono je to vlastne to isté. Vydanie knihy by bolo krásne zavŕšenie mojej dlhej kariéry. Hovorím k vám celkom úprimne, k Slovensku mám obrovský vzťah – máte hory, veľké rieky, my máme len kopce a potôčiky. To nič, ja som dobrý Čech, ale zo všetkého najviac som Čechoslovák. Narodil som sa v Československu v roku 1935 a cítim sa dodnes ako Čechoslovák, na Slovensku mám doteraz niekoľko výborných priateľov. A priateliek, to je veľmi dôležité.
Foto: Jan Saudek
Chystáte sa aj do Prešova?
Obávam sa, že pre pandémiu to nepôjde, ale ak by to šlo, rád by som do Prešova prišiel. Dúfam, že výstava nebude neúspešná, pretože neúspech ťažko znášam. Povedzte mi, prečo práve Česi a Slováci majú toľko dobrých fotografov.
Neviem, vy áno?
Ani ja nie, ale je to fenomén, lebo napríklad v Maďarsku alebo Albánsku nie je toľko dobrých fotografov. To je zvláštny jav. V Amerike sú dobrí fotografi, aj Rusi fotia obstojne, ale prečo majú československí fotografi taký dosah, to som nikdy nepochopil. Ale je to dobre, lebo hádam patrím medzi nich.
Vy ste v Prešove niekedy boli?
Aby som povedal pravdu, na tú svadobnú cestu som letel lietadlom do Popradu, ale v Prešove som asi nebol. Je to ďaleko. Ste katolíčka? Tam je veľa katolíkov a ja si náboženstvo veľmi vážim a myslím si, že Slovensko je jedna z najlepších krajín, ktoré som navštívil. A to som bol v skoro celom svete. Tak si to vážte, lebo Slovensko je stred sveta. Vážne.
Foto: Jan Saudek
Samotné miesto výstavy, Caraffova väznica je historická budova, pozoruhodná pamiatka – aj preto ste sa tu rozhodli vystavovať?
O tom som nerozhodoval, len som dodal obrázky. Hádam tam je niečo, čo ostatní nemajú. Možno je to deťmi, ktoré som mal a mám, a možno to práve deti na fotkách uvidia. Raz, pred mnohými rokmi, keď som bol ešte v Československu absolútne neznámy, som v akejsi dedinke pichol pneumatiku, tak som ju vymieňal a poprosil som v blízkom domčeku, či si u nich môžem umyť ruky. Tí ľudia ma viedli do kúpeľne a ja som prechádzal izbičkou mladého dievčaťa, kde som na nočnom stolíku za sklom zbadal svoju fotografiu.
Ktorú?
Life – fotku s novorodencom. Vyšla v časopise Mladý svět a to dievča si ju vystrihlo. Vôbec som nevedel, že raz zarobím milióny a zasa o ne prídem, ale to je jedno. Bol som šťastný, lebo vo svojej krajine som celkom náhodou našiel niekoho, kto mal rád môj obrázok. A bolo to 12-ročné dievča, ktoré nepoznalo autora fotky. Dnes to bude šesťdesiatročná dáma. Nechcem byť namyslený a Mladý svět mi za fotku vtedy ani nezaplatil, ale to, že si tú fotku vystrihlo dievča, ktoré ešte nebolo matkou, bolo pre mňa veľké vyznamenanie. Tak mi držte palce.
Ste v obdivuhodnej kondícii – ako si udržiavate mladosť a dobrú myseľ? Venujete sa športu?
Športu sa nevenujem, ale je pravda, že bývam vo vile, na hornom poschodí sú deti, ja som dole. A deti ma ešte nevideli opitého, pijem – nie strašlivo, ale pijem, pretože staroba je snaha uniknúť bolesti. A keď pijem, bolesť necítim.
Je pre vás dôležitý humor?
Pred rokmi som vydal knihu Dva – ide o dva prístupy na rôzne veci, trebárs narodenie alebo smrť. Musíte si vybrať. Bývate v paneláku? Ja som býval na 12. poschodí paneláka.
Aj ja som bývala na 12. poschodí paneláka.
Vidíte, máme niečo spoločné. Keď nešiel výťah, ľudia už pri výstupe na prvé poschodie príšerne nadávali. Ja som bol mladší, je to už 20 rokov, tak som hore klusal, bežal. No trochu som sa zadýchal – nevladzem dychac, ako by hutorili Šarišania, to si pamätám. Sú dva prístupy k životu – buď sa vám zdá, že svet stojí za starú bačkoru, všetko je smutné a krátke, alebo sa môžete pozerať na život ako na nádherný dlhý príbeh. A ten som ja smel fotografovať.
Ešte stále fotografujete? Vraj ste sa v poslednom čase začali venovať maľbe.
Maľujem podľa fotografií, sú to vlastne zväčšené fotografie. Oproti fotografii majú obrovskú výhodu – dajú sa umývať handrou a mydlom, zatiaľ čo keď fotografiu umyjete, môžete ju rovno vyhodiť. Maliarstvo tu bolo pred fotografiou, tá ho mala nahradiť. Mne zostalo pár obrázkov, tak maľujem.
Foto: Jan Saudek
Takže už nerobíte nové fotky?
Pravdu? Nie. Mám vydarenú päťročnú dcéru, ktorá vyzerá ako všetky deti na svete – mohla by byť Japonka, Eskymáčka, čokoľvek, a tá odo mňa nemá jedinú fotografiu. Je mi to ľúto. Nedokážem to. Po nejakých udalostiach v mojom živote – sú o tom nakrútené filmy – som zanevrel na fotografiu a venujem sa maľovaniu. Mám to šťastie, že sa dosť často niečo aj predá a môžem si dovoliť občas hýriť. A keď budem hýriť dnes večer, budem vám piť na zdravie. Pozdravujte Slovensko.
Jan Saudek
Narodil sa 13. mája 1935 v Prahe ako druhé z dvojčiat (jeho brat bol výtvarník Kája Saudek) bankovému úradníkovi a jeho žene. Kvôli svojmu polovičnému židovskému pôvodu sa aj s bratom dostali do koncentračného tábora v Sliezsku pre tzv. miešancov, otec Gustáv strávil tri mesiace v gete Terezín. Vyštudoval grafickú školu v Prahe a od roku 1950 pracoval ako produkčný fotograf v tlačiarňach. Potom začal kresliť a keď dostal svoj prvý fotoaparát Kodak Brownie, aj fotografovať. Jeho prvá vlastná výstava sa uskutočnila v University of Indiana v Bloomingtone v USA. Pracoval s najrôznejšími umelcami z celého sveta. Mal množstvo výstav po celom svete, získal množstvo ocenení, stal sa aj rytierom Radu čestnej légie.
