Prváčka Ema skladá z obrázkov sen o psíkovi

, 24.12.2020 06:00

Víťazka výtvarnej súťaže Moje najkrajšie Vianoce je prváčka ukrytá v každom šlabikári. Ema má mamu - Luciu, otca Marka, brata Tomáša, dva králiky, Lily (sivý králik) a Vločku (biely), rybičku a jeden obrovský sen: psa! Živého!

Takto si predstavuje Vianoce prváčka Emka...
Takto si predstavuje Vianoce prváčka Emka Keraková z Potvoríc pri Novom Meste nad Váhom. V detskej výtvarnej súťaži Moje najkrajšie Vianoce, ktorú denník Pravda vyhlasuje už takmer dvadsať rokov, získala za svoj obrázok prvú cenu. Čo si vybrala ako darček od redakcie Pravda? Autor: Pravda, Robert Huttner

Brat chce tučniaka! Živého! Čože?! Ema teda radšej snehuliaka. Živého! Súrodenci sa hlasnejšie a hlasnejšie predbiehajú, kto vymyslí lepšie vianočné „zvieratko“, rodičia Kerakovci gúľajú očami. Ale sen o psovi je vážny.

Je všade. Nedá sa prehliadnuť. Nakreslený je na hrnčeku. Na skle. Na maľbách. Sedí na obrázku vo vianočnej čiapke. Zoradené psíky poslušne čakajú okolo vankúša. Psie uši trčia zo školskej tašky. „Keď sme sa spolu učili do školy, všetko chcela vyfarbovať. Ešte aj písmenku A chcela nakresliť uši,“ smeje sa mama. „Teraz sme na písmenku Z,“ hovorí Ema. Z ako Zverolekárka, dozvedáme sa z oznamu prilepeného na dverách detskej izby. S obrázkom mačky a – psa.

Pes z matíc a skrutiek

Malá výtvarníčka miluje modrú farbu. Sama si vyrobila peračník. Kráľ všetkých psov so zlatou korunou na hlave v ňom tróni v akváriu obkolesený rybičkami. Asi sa jej zapáčil meter u doktorky, a tak si sama z papiera vytvorila vlastný meter na meranie výšky. Nemá čísla. Načo. Stačia obrázky a hneď viete, že ste už narástli do veľkosti veveričky. Alebo psíka. Kúsok tekvice premenila na korytnačku. Dutinky z toaletného papiera na ďalekohľad. Postrihané papiere na tigra. A hrsť skrutiek, klincov, matičiek a kúskov plechu na – troch veselých psíkov.

Záhadou ostáva, prečo sa pes neocitol na víťaznej maľbe. Ale je tu snehuliak. Vedľa neho v modrej čiapke a ružovej bunde Ema, so snehovou guľou v ruke pripravená trafiť dva soby. Rýchlo, kým neutečú do lesa! Pod kostolom skúša ľad korčuliar a uličkou kráča uzimený ujo. „Je mu veľká zima a chcel by si dať čaj,“ opisuje Ema a už aj pohotovo „vykladá“ na obrázok jednu šálku horúceho čaju na oblok obchodu (čajového) ozdobeného zvoncom a cencúľmi.

Ema Keraková

Zoznámte sa s víťazkou detskej výtvarnej súťaže Moje najkrajšie Vianoce

Fotogaléria
Ema rada kreslí a
		vytvára psíkov. Títo sú
		zo...
Pes je
		všade.
+5Pes musí
		byť aj na školskej
		taške.

Dvakrát plyšiak, dvakrát tamagoči

Potom sa tak zatvári na uja novinára, že dokedy ešte mieni dávať také smiešne otázky o jasných motívoch. Veď aj hodnotiteľ, ilustrátor Martin Kellenberger povedal, že si najviac cení také obrázky, na ktorých sa deti vyhrali s radosťou z pohybu, s odvahou, ktoré sú autentické, nie anatómiou postáv ale posolstvom. „Takže už ideme?“ opýta sa Ema trochu nesmelo, ale oči ju prezradia. Ideme.

Ako Ema nakupovala

Obzrie sa v zrkadle. A tam brat. Predvádza sa, ako vie prevrátiť jazyk úplne naopak. Naozaj! Auto vyráža z Potvoríc do Nového Mesta nad Váhom. Cieľ je jasný. Predsa tam, kde je čas relatívny a úplne zbytočný. Všetky cesty vedú do hračkárstva.

Ema trieli uličkami, vlastne nie, poskakuje pomedzi regály ako bielovlasá víla. Najprv zamieri k domčeku – stromčeku pre bábiky Baby Born, ktoré zbiera. K tomu nová bábika. Tryskom ďalšia ulička. Dinosauria kľúčenka. Upaľuje ďalej. Auto s obrovskými pneumatikami.

Potom sa takmer celá zaborí do plyšiakového oddelenia, kým z neho víťazoslávne vyberie, pochopiteľne, dvoch psíkov (na baterky, dychčia) – bieleho a hnedého. Rýchlo kľučkuje pomedzi zákazníkov. Dvakrát tamagoči. Zase kdesi zmizne. Jedna spoločenská hra. To všetko pre seba?

Hra pre kamarátov. Navždy

Kdeže! Aj pre sesternice Elišku, Timejku, bratrancov Jonáška, Filipka, kamarátky Simonku, Emku, a, samozrejme, pre Tomáša, ktorý už „kŕmi“ tamagoči, hoci sme ho ešte nestihli zaplatiť. A hra Zem Mesto putuje za spolužiakmi prvákmi do základnej školy v Považanoch. „A ostane tam,“ hovorí hrdo Ema. „Už navždy?!“ vypleští na ňu hnedé okále brat. „Navždy!“

Ešte jedna fotka pri nahromadených hračkách. „No tak, Emi, úsmev!“ povzbudzuje ocino, keď zrazu Ema zvraští obočie a úplne vážne sa na celé dospelácke obecenstvo zahľadí. „Načo? Keď máme tieto rúška?“ A všetkých v obchode rozosmeje.

Ešte však treba kúpiť čosi niekomu, kto má toto všetko „na svedomí“. Babka Marta. To bolo tak. „Babinka čítala noviny a povedala nám, aby sme niečo poslali. A tak sme to vyskúšali,“ hovorí mama Lucia.

Spomedzi všelijakých lákadiel Ema nakoniec vybrala tri veci. Srdce, sviečku a šálku s nápisom – Nezabudni, že každý deň je krásny, len počasie sa mení.

Na Potvorice svieti slnko, vyháňa zvyšky oparu z neďalekého Váhu a v strieborných obrysoch sa zaleskne Tematín. Až teraz je ten najkrajší deň, lebo darčeky sú už v bezpečí – doma.

A čo ten pes? Zaznie pohotová protiotázka – a kto sa stará o zajačiky? Nó, my s bratom. Áno, staráte sa o ich mojkanie. „No dobre, vy dvaja,“ ukazuje Ema na vysmiatych rodičov. Ďalšie vypytovanie je zbytočné. A Emkin odkaz je stručný. „Želám vám veselé a šťastné Vianoce!“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Moje najkrajšie Vianoce
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku