Vaši fanúšikovia si hovoria – Ormandíkovci konečne spolu! Je to naozaj tak? Ešte ste spolu nevystavovali?
Marek: Áno, je to tak. Celý život máme pocit, že naše výtvarné svety sa nedotýkajú. Renata sa zväčša venuje textilnému dizajnu. Jej tvorba je hravá, veselá a ja zase maľujem svoje dramatické machule. Zároveň nás vždy lákalo urobiť spoločnú výstavu. Aktuálne Renatine objekty sú trošku temnejšie, moje nové obrazy, naopak, svetlejšie. Tak sa zdá, že práve teraz prišiel ten správny čas na spoluprácu.
Renata: Súhlasím, naše cesty aj svety sa nám pekne stretli.
Odkrývate tajomstvá? Museli ste sa na spoločnú výstavu odhodlávať?
Marek: Prvotným zámerom bolo vystaviť Renatinu najnovšiu inštaláciu. Ona totiž preskakuje medzi úžitkovým a voľným umením a už dlhší čas samostatne nevystavovala. Ja som sa k nej iba "prifaril”, Nedbalka nám poskytla krásny priestor, a tak som vôbec neváhal.
Renata: Súhlasím, chcela som mať konečne po čase zasa výstavu v peknej galérii a Marek sa mi tam natlačil – lebo on málo vystavuje! Tak som mu dala šancu ukázať sa širšiemu publiku.
Manžela trocha podpichujete. Je výstava prehliadkou harmónie alebo si aj protirečíte? Dominuje jeden z vás alebo je to celkom spravodlivá inštalácia?
Marek: Asi sa skôr dopĺňame a občas aj prepájame. Renatine havrany prerastajú mojimi obrazmi. Niekedy doslovne. A spravodlivosť, tá tu nehrá rolu. Dôležité je, aby výstava ako celok bola dobrá.
Renata: Súhlasím, je to harmonické veľdielo…
Foto: archív Mareka Ormandíka
Havrany, busty, kytice – čo spája zdanlivo nesúrodé slová?
Marek: Názov je vlastne vymenovaním hlavných motívov našej aktuálnej tvorby. Všetky diela sú tohtoročné a ako napísal náš obľúbený kurátor Mišo Ormoš, spája ich akási temná romantika. Možno aj trošku odkazujú na E. A. Poea.
Renata: Súhlasím, vždy som bola romantička, teraz som ale pridala trošku temnoty.
Čo ste jeden na druhom – vďaka výstave – objavili? Pochválili ste sa navzájom?
Marek: Ja Renatu vychvaľujem, kadiaľ chodím. Baví ma na jej tvorbe, ako sa graciózne pohybuje medzi veľkým a „pokleslým“ umením. A irónia. Tá je aj mne blízka.
Renata: Súhlasim, Marek ma stále chváli, že som pekná, mám krásne vlasy, dobre varím, som štíhla…
Mohol by si návštevník odniesť z výstav havrana alebo kyticu?
Marek: Návštevníci si môžu odniesť predovšetkým zážitok a aj pár havranov a kytíc vo výpravnom katalógu, ktorý vyšiel špeciálne k tejto výstave.
Renata: Dufam, že si z výstavy návštevník nič neodnesie, aj keď verím, že by si vedel havrana schovať pod kabát.
Vedeli ste od začiatku, ako by mala výstava vyzerať, alebo ste potrebovali rady od ľudí s odstupom?
Marek: Tešil som sa na to, že nálety havranov budú narušovať klasickú obrazáreň. Kurátor Mišo nás nadchol pre živú inštaláciu, kde sa vtáky aj obrazy budú meniť a preskupovať. Niektoré vrany dokonca intervenujú aj v stálych zbierkach galérie.
Renata: Súhlasím, Miško to pekne poskladal a veľmi sa teším z tejto inštalácie. Moje dielo je zrazu dominantné, čo sa mi veľmi páči. Havrany poletujú a snažia sa uchmatnúť si pozornosť.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Máte spoločné dielo aj niekde v reálnom prostredí?
Marek: Nie. Táto spolupráca je pre nás raritná.
Renata: Súhlasím, okrem našich dvoch vydarených synov nemáme iné spoločné dielo.
Ste radi na svojej výstave?
Marek: V tejto čudnej dobe sme obzvlášť vďační za možnosť prezentovať našu tvorbu. Snažíme sa teda aktívne, aj vlastnou prítomnosťou v galérii, ak je to možné, pozývať ľudí na našu výstavu. Pravidelne sa motáme v expozícii vždy v piatok.
Renata: Súhlasím, nie je to momentálne jednoduché, ľudia sa snažia žiť vo svojej bubline a nikam nechodiť. Preto sa tešíme z každého návštevníka.
Máte motto svojej výstavy?
Renata: Súhlasím, že Marek sa k mottu nevyjadril, ale ja ho mám: "Tí, čo máte lásku v srdci a slnko v sieti, zbadáte, ako sa havrany na výstave pohybujú.“ To asi tiež nie je motto.
Marek: Súhlasím, nie je.
Foto: archív Mareka Ormandíka
Dokedy výstava potrvá a bude niekde ešte pokračovať?
Renata a Marek: V Nedbalke pokračujeme po vianočnom lockdowne až do 7. 3. 2021, ak nám to korona opäť nezmení. Radi by sme ju preniesli aj do iných galérií. Záujemcovia sa môžu u nás smelo hlásiť.
Budete mať po výstave určitý výdych? Príde nová etapa?
Marek: Pracovať, teda maľovať, háčkovať, kresliť – prosto tvoriť budeme tak ako zvyčajne. Teda neustále. Čo sa týka výstavných projektov, tam je to vo hviezdach. Mal by som začať pripravovať výstavy, ktoré sa o rok odložili po prvej vlne pandémie. Vyzerá to ale tak, že ani túto jar sa ešte neuskutočnia, tak ako všeličo iné. Prispôsobíme sa. Dosť na tom, že náš spoločný opus v Nedbalke je pre nás unikátny. Možno sa nám ho ešte podarí niekde zreprízovať, ale potom, pravdepodobne, budeme ďalej kráčať každý svojou umeleckou cestou.
Renata: Súhlasím, ja ale ešte vôbec netuším, čo budem robiť, rada by som bola, keby som sa dostala do starých koľají a bolo tak, ako bolo. Alebo: asi bude, ako nebolo.
Celá vaša rodina je výtvarnícka – vy aj synovia. Znamená to aj debaty o umení? Prípadne aj polemiky? Kto má právo veta?
Marek: Každý z nás si žije v inom výtvarnom svete. Synovia Mišo a Max aj v hudobnom. Často sa však na hodnotení tvorby kolegov zhodneme. A keď aj nie, nič to. Teší ma, že je tak veľa možností si vyberať tú svoju kvalitu. A pravdu mám aj tak vždy ja.
Renata: Súhlasím, ale ja vyslovene nemám rada debaty o umení v kuchyni. Chcela by som preberať obyčajné veci typu: Upratal si si izbu? Zjedol si obed, čo som ti pripravila? Dal si veci do práčky? Ale žiaľ, nedostanem sa s týmito banalitami k slovu.
Renata hovorí, že má rada pekné galérie, ale ona má aj pekný obchod s umením, ktorý sa volá Krása vesmírna. Stretávate sa v tom obchode?
Marek: Renatin obchodík je zároveň jej galériou a aj ateliérom – teda priestorom, kde všetko vzniká. Mám rád jej prácu, nespútanú kreativitu. Rád nakúkam, ako tvorí. Obľubujem aj jej neuveriteľné výklady, ktoré žiaria v centre Bratislavy. Do Krásy vesmírnej zavítam pomerne často. Vždy, keď Renata potrebuje niečo previezť alebo posunúť, som tam.
Foto: archív Renaty Ormandíkovej
Renata: Súhlasím, pri našich cestách svetom ma môj muž často núti chodiť po galériách. Ja si aj s potešením pozriem dobré výstavy, ale mám iné tempo. Oveľa rýchlejšie. Takže mám potom dosť času vychutnať si aj galerijné kaviarne a dizajn shopy. V mojom shope sa občas stretneme, niekedy – asi raz do roka – mi Marek pomáha predávať. Býva to 23.12. Žiaľ, tento rok sa nepredávalo.
Ako dnes ľudia reagujú na umenie? Chcú mať niečo pekné doma? Alebo radšej niečo dramatické, ako sú Marekove obrazy?
Marek: Neviem, čo ľudia chcú. Tých, ktorí sa zaujímajú moje divoké maľby, nikdy nebolo veľa. O to viac si vážim tých, ktorí ich nejakým spôsobom potrebujú. Rozmaznávam ich.
Renata: Súhlasím, že chcú mať pekné aj dramatické obrazy od Mareka. Aj ja ich chcem mať doma. Napodiv mám tiež nejakú svoju klientelu, čo uznáva moju tvorbu a tá sa cestou Starým Mestom zvykne zastaviť a doplniť zásoby.
V minulosti sme už v rozhovoroch spomínali, že Renata nielenže pletie výtvarné objekty, ale aj svetre a čiapky pre rodinu. Pokračuje v tom? Obľubujú muži z rodiny tieto kúsky? Sú aj pre verejnosť? Stúpa ich cena so stúpajúcou Renatinou popularitou?
Marek: Mám veľmi rád Renatine šperky, vždy si na nejaké slávnostné podujatie pripnem jej brošňu. Takýchto príležitosti však momentálne niet a na teplákoch mi tieto brošne nedržia. Alebo?
Renata: Súhlasím, aj ja mám rada svoje šperky, aj ich rada vyrábam. Ale moje „štrikovance“ už momentálne nikto v domácnosti nenosí. Doslova ich musím nútiť. Kým boli synovia malí a nevedeli si tie veci vyzliecť, bolo všetko v poriadku a mohla som na nich prezentovať svojou kvalitou a originalitou. Teraz nič. Ale vždy si nájdem nejakú obeť v okolí, ktorú obdarujem – obštrikujem.
Foto: archív Renaty Ormandíkovej
Ako ste strávili sviatky? Ovplyvnila pandémia aj vašu náladu? Program?
Marek: Vianočné sviatky vždy trávime spolu so synmi. Tento rok však Mišo nedorazil z Prahy. Korona ho nepustila. Najprv mu Renata iba prestrela na stole, chýbal však o to viac. Tak sme si ho na prázdne miesto vytvorili. Tu, hľa, je návod na výrobu syna: Zoberte vankúš, fotografiu, mikinu, tenisovú raketu a všetko to spojte lepiacou páskou. Výsledok bol trochu vtipný, trochu smutný, ale aj morbídny. Figuríny sme sa zakaždým, idúc okolo stola, zľakli. Nebolo to ono. A vlastne ani nevedela hrať stolové hry. Tak sme ju na Prvý sviatok vianočný rozobrali.
Renata: Súhlasím, ak vám je smutno a rodina nie je pokope, treba použiť fantáziu a pristúpiť k inovatívnemu riešeniu. Aj otváranie darčekov nakoniec dostalo zábavný charakter. Každý deň sme si cez face time zavolali a jeden darček denne otvorili. Dobre, niekedy aj dva, tri. Podľa Michalovej požiadavky.
Dostali ste ako darček aj nejaké knihy? Aké filmy radi pozeráte?
Marek: Dostal som predovšetkým knihy. Renata požiadala nášho kamaráta Romana (výtvarníka a milovníka kníh), aby vybral a Ježiška, aby mi doniesol čo najkrajšiu kolekciu umeleckých monografií. A podarilo sa to náramne. Ja preferujem divadlo, moja pani miluje filmy. Tak sme si spolu s priateľmi Miškou a Milanom už pred rokmi založili súkromné kino. Premietali sa v ňom, predovšetkým pre kamarátov, kvalitné artové produkcie. Tento biograf však už od prvej vlny epidémie hibernuje. Skúšame ho teda nahradiť pomocou ponuky od nemenovaného distribútora európskych filmov, púšťame si ich priamo doma. Teraz teda „kinujeme“ pri počítači.
Renata: Súhlasím, že knihy dostáva najmä Marek, ja si potrpím na šperky a drahé róby alebo aspoň kvalitný vysávač. Milujem filmy, som kinomaniačka – nehanbím sa za to. Vlastne som riaditeľka kina, ktoré sme si založili. Teda jedna z viacerých riaditeľov. Premietame si v nedeľu večer. Teda v dobrých časoch, samozrejme. Filmy vyberám ja, zo skvelej európskej databázy. Premietanie si vychutnávame aj s vínkom, čajom, koláčikmi a môžu prísť do kina aj psy a mačky. Po každej produkcii mávame besedu, kde film dôkladne rozoberieme. Mám tieto nedeľné večery veľmi rada a teraz mi chýbajú.
Teraz je najzdravšie v prírode. Kam radi chodievate?
Marek: Najradšej sa prechádzam pri oceáne, ak sa to nedá, tak aspoň pri mori. Dobre, aj v Kremnických vrchoch sa mi páči. Lesy (karpatské) mám aj pri ateliéri, tak prečo nie aj tam? Teším sa, keď mám možnosť si v nich s Maxom zabicyklovať. Radi všetci spolu chodíme na huby na Záhorie. My vôbec radi cestujeme. Máme svoje obľúbené miesta, ale aj mestá. Tam, kde sa cítime dobre, sa až obsesívne vraciame rok čo rok. Máme pocit, a ten nie je vyvolaný iba koronakrízou, že život by sme nemali odkladať na neskôr. Možno neskôr nebude. Tak, ak sa len trochu dá, zážitkujeme.
Renata: Súhlasím, najradšej som pri mori.
A aký je význam umenia v dnešných čudných časoch?
Marek: Nemám potuchy. Pravdepodobne taký istý ako v iných časoch. Jedným z dôležitých poslaní umenia je napríklad kultivovanie spoločnosti. To sa vždy zíde.
Renata: O politike sa nebavím a v umení sa nevyznám.
Čo želáte sebe a Slovensku do nového roku?
Marek: Lásku, zdravie, priateľov, tvorivosť, konečne hotovú Národnú galériu a vakcínu.
Renata: Slnko.
Renata Ormandíková
Narodila sa 22.12.1968 v Bratislave, študovala textil na SUPŠ v Bratislave a potom opäť textil na VŠVU v Bratislave. Pripravila samostatné módne prehliadky, podieľala sa na sérii módnych šou Móda Bratislava. Robila kostýmy pre divadlo GunaGU. V roku 2004 vytvorila kostýmy k slovenskému filmu O dve slabiky pozadu. Ako kostýmová výtvarníčka spolupracovala na výrobe desiatok reklamných spotov. V roku 2008 si otvorila vlastnú galériu – obchodík Krása vesmírna. Pre Centrum Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši pripravila v roku 2011 samostatnú výstavu Trofeje. V roku 2012 vystavila v bratislavských galériách Michalský dvor a River park gallery svoj autorský projekt Svadba. V súčasnosti sa venuje tvorbe šperkov, objektov a módnych doplnkov.
Marek Ormandík
Narodil sa 19. 12. 1968 v Bratislave. Detstvo prežil v Kremnici, Strednú umeleckú školu a tiež VŠVU (odbor voľná grafika a knižná tvorba) absolvoval v Bratislave. Realizoval množstvo výstav nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Venuje sa maľbe, kresbe, sochárskej tvorbe, grafike a ilustrovaniu. Minulý rok sa na Slovensku predstavil samostatnými výstavami v bratislavskej Galérii 19 a v Zoya museum v Modre. O jeho tvorbe vyšla nedávno obsiahla monografia vo vydavateľstve Slovart. Žije a tvorí v Bratislave. S manželkou Renatou majú dvoch synov a práve vystavujú v Galérii Nedbalka.
