Z Danubiany sme sa dozvedeli, že výstavu predlžujú až do 7. marca. Momentálne je múzeum pre verejnosť síce zavreté (do 7. 2.), ale výstava Výber z grafického diela Albína Brunovského potrvá. Je otvorená niekoľko mesiacov, a tak si ju stihlo pozrieť pomerne veľa návštevníkov. Na ostatných čaká, všetko však závisí od nariadenia vlády SR, upozorňujú pracovníci Danubiany. Veria, že sa galéria 7. februára sprístupní a diváci si budú môcť pozrieť aj túto mimoriadnu expozíciu Brunovského prác, ktorej kurátorkou je Dagmar Kudoláni Srnenská.
Výročie umelcovej smrti si môžeme pripomenúť aspoň nad reprodukciami jeho prác. Albín Brunovský zomrel síce predčasne, mal niečo nad šesťdesiat rokov, ale podal mimoriadny výkon a zažil všetko, čo sa dá. Od zbožňovania, úspechov, medzinárodného uznania až po primitívne znevažovanie a osočovanie. Hovorí sa, že do nízkych stromov hromy nebijú, a on bol poriadne vysoký stromisko.
Asi ako borovice na Záhorí, ktoré rád stvárňoval. Jeho tvorba však nebola jednoduchá, neboli to len tie borovice, mala krásu, ale aj IQ. Vysoký obsah citu, myšlienok, originality. Osobne pôsobil Albín Brunovský ako aristokrat, dobre poznal anglickú a vôbec západnú kultúru, hoci ho, samozrejme, zaujímal celý svet.
Často však niečo citoval práve po anglicky. Hodilo sa to k nemu, lebo mal od prírody vzhľad džentlmena. Raz mi dokonca poslal do redakcie pohľadnicu napísanú po anglicky, čo som veľmi oceňovala, lebo sama som po anglicky nevedela, a tak kartička nadobudla magickú silu, ktorú dokázal dodať všetkému.
Mal rád rozhlas
Mal skvelý zmysel pre humor, rád inteligentne žartoval, bavil sa, bol spoločenský, ale zároveň mal aj tvár tajomného, tichého tvorcu, ktorý dokáže byť dlhé hodiny zavretý v ateliéri, niečo miniatúrne si tam za pomoci lupy vytvárať, alebo maľovať veľké výjavy na kusy dreva. Prekvapovalo ma, že pri takej tajuplnej činnosti počúval stále rozhlas. Ako môže pracovať na fantazijných výjavoch a pritom počúvať obyčajné relácie?
On však takto vedel všetko, bol informovaný a svoju prácu bral veľmi vecne. Nerobil zo seba žiaden zázrak, len sa usmieval, keď ho obdivovali. Ľudia boli z neho niekedy až rozpačití, nevedeli k niektorému dielu zaujať stanovisko, lebo bolo príliš zvláštne. Návštevníci jeho ateliéru, pokiaľ to neboli odborníci, strácali reč. Všetkému nerozumeli, ale zároveň to bolo ľuďom veľmi blízke. Videli, že obraz je krásny, ale cítili, že ešte niečo obsahuje. Čo to je?
Erotický náboj
Albín Brunovský vzbudzoval obdiv aj rešpekt. Všetci sa s ním chceli priateliť, rozprávať, dostával ceny, mal kontakty a výstavy v prestížnych galériách vo svete. Napriek tomu si naňho trúfli aj ideológovia, čo mali „na starosti“ kultúru. Obávali sa toho nadpozemského v jeho diele. Hovorilo sa o magickom realizme a správne to mal byť realizmus socialistický. A zatiaľ Brunovský robil opojný realizmus.
Foto: Danubiana
Niečo mimoriadne, ozaj magické, imaginatívne, ale niekedy sa v obraze objavili celkom konkrétne tváre krásavíc z Bratislavy, postavy, ktoré sme poznali. Zakomponoval ich do svojich grafík v celkom nových súvislostiach, svetoch, dimenziách. Menil Slovensko. A asi ho aj namnožil, lebo mnohé jeho diela boli plné erotiky, ľudom pri jeho obrazoch prichádzalo na um milovanie.
On sám bol však veľmi cudný a vášeň v ňom vzbudzovala najmä tvorba, však sa aj jedna jeho výstava v Primaciálnom paláci v Bratislave sa volala Milovanie s maľovaním. A niekto z nej ukradol obraz, lebo to bol maliar, ktorý stál za riziko ako povedzme da Vinci.
Pomsta za úspech
Skrátka, ani za starých čias Brunovský režimu celkom nevoňal, ale talent a medzinárodné uznanie (cez BIB bol naozaj svetoznámy) ho chránili. Mal úctu. Nikomu ani na um neprišlo, že ho čakajú ozajstné údery (chorý lynč kvôli bankovke) a že po zmene režimu v roku 1989 odíde aj z Vysokej školy výtvarných umení a uzavrie sa doma. Robila som s ním vtedy rozhovor, bol veľmi hrdý, silný, ale určite mu to skrátilo život, srdce trpelo.
Pýtala som sa ho, dokedy mieni byť takto v ústraní, či mu nechýbajú ľudia a jeho fanúšikovia. „Nájdu si ma,“ povedal vtedy a mal pravdu. Jeho dielo žije a nie je to fráza. Aj výstava v Danubiane o tom svedčí. Je tam život v plnej paráde, vnady tela i ducha, pôvab, milota, poryvy duše, jedinečnosť. Tvoril voľné kompozície, ale aj bankovky, známky, ilustrácie, učil, bol v porotách. Poznáme jeho tvorbu, ale pohľad na jeho grafické práce vždy prekvapí. Nájdeme tam detail a posolstvo, na ktoré sme možno ešte pred časom neboli zrelí.
