Aké príbehy s tajomstvom ukrýva Oravská galéria, prezradí Eva Ľuptáková

"Veľa diel z našich zbierok má zaujímavý príbeh. Tajomstvo s ním spojené je bonusom k ich výtvarnej kvalite,“ hovorí Eva Ľuptáková. Kurátorka výstavy Plusy a mínusy akvizičnej činnosti – rezervované pre budúcnosť II. Kolekcia 120 obrazov a plastík predstavuje to najzaujímavejšie, čo v priebehu desaťročia obohatilo zbierky dolnokubínskej Oravskej galérie a súčasne je oslavou 55. výročia jej založenia.

24.01.2021 06:00
debata (1)

Medzi zvučnými menami vystavujúcich výtvarníkov je aj neznámy viedenský maliar. Aký je príbeh obrazu?

Je to portrét vynikajúceho hudobníka a skladateľa Mikuláša Zmeškala (1759 Leštiny na Orave – 1833 Viedeň), ktorý bol blízkym priateľom Ludwiga van Beethovena a udržiaval úzke kontakty s plejádou iných hudobníkov, ale aj vedcov, politikov i literátov svojej doby. Ide o veľmi kvalitné dielo v intenciách oficiálnej portrétnej maľby viedenského cisárskeho dvora zo začiatku 19. storočia. Jeho akvizíciou doplnila galéria zbierku starého umenia 14. – 19. storočia.

Neznámy viedenský maliar: Portrét Mikuláša... Foto: Archív Oravskej galérie
Neznámy viedenský maliar: Portrét Mikuláša Zmeškala, okolo 1815 Neznámy viedenský maliar: Portrét Mikuláša Zmeškala, okolo 1815

Ako sa vám podarilo ho získať?

Objavil sa v zemianskej rodine Zmeškalovcov a podarilo sa nám ho zakúpiť od jej priameho potomka. Keďže bol obraz vo veľmi zlom stave, dokonca z neho opadávali vrstvy maľby, dal ho majiteľ zreštaurovať v Prahe. Reštaurátorovi nesmierne pomohla dobová fotografia interiéru s portrétom visiacim na stene. Objavil ju nemecký novinár, ktorý sa v roku 1920 vybral po Beethovenových stopách a zablúdil aj do Leštín.

S týmto príbehom sú spojené aj ďalšie.

Vďaka priateľstvu Beethovena a Zmeškala dostala dedina Leštiny výsadné právo dodávať slávnemu skladateľovi husie brká, aby mal čím písať a komponovať. Riaditeľ Beethovenovho múzea v Bonne daroval Oravskej galérii dva faksimilné listy z bohatej korešpondencie oboch velikánov. Priniesol nám ich pri príležitosti 250. výročia narodenia Mikuláša Zmeškala.

Listy poslúžili ako inšpirácia?

Príbeh portrétu i priateľstva dvoch osobností som vyrozprávala maliarovi Petrovi Pollágovi. Zapáčil sa mu natoľko, že vytvoril dva veľké obrazy, do ktorých zakomponoval prvý a posledný list, ktoré si tí dvaja vymenili. Aj Zmeškalov portrét, aj obe Pollágove plátna sú na výstave.

Asi nie je jednoduché získať obraz spred dvoch storočí.

Len zriedkavo sa podarí zakúpiť dielo starého umenia. Všetko z tých čias je už umiestnené v múzeách, galériách či súkromných zbierkach. A ak sa občas objaví príležitosť, galéria na takúto akvizíciu finančne nestačí. Som rada, že náš zriaďovateľ našu požiadavku akceptoval, takže obraz bol zakúpený z prostriedkov Žilinského samosprávneho kraja. O obraze sme sa dozvedeli priamo od pôvodného vlastníka, ktorý žije na Orave, a dvojnásobne nás teší, že je naším stálym návštevníkom.

Inštalácia výstavy Plusy a mínusy akvizičnej...
Oravská galéria sídli v Župnom dome v Dolnom...
+5Karol Baron: Žaby 2, 1998 - 2000

V športoch nie je o sponzorov núdza. S financovaním nákupov vám nepomáhajú?

Občas sa stane zázrak a nájde sa osvietený milovník umenia, ktorý diela zakúpi a venuje ich do našich zbierok. Zatiaľ sme ešte nemali také šťastie ako Slovenská národná galéria, ktorej súkromný zberateľ venoval kolekciu diel v hodnote tri a pol milióna eur. Je však rozdiel medzi SNG v Bratislave a galériou, o ktorej sa šušká, že je kdesi na konci severného Slovenska. Okrem šuškania ale odborná verejnosť dávno vníma fakt, že – povedané slovami Kataríny Bajcurovej – Oravská galéria sa vyhranila ako galéria s unikátnym zbierkovým fondom, ktorý sa netýka iba Oravy, ale celého Slovenska, veď jej činnosti, expozície a výstavy mali často aj nadregionálny význam a presah.

Nie sú výtvarníci veľkorysejší?

Máme s nimi dobrú a korektnú spoluprácu. Diela, ktoré nám darovali, tvoria významnú zložku našich akvizícií. Hovoria, že naša galéria má vlastného genia loci, radi by u nás vystavovali a súčasne by chceli byť aj zastúpení v našich zbierkach. Staršia generácia výtvarníkov, ktorých sme navštevovali s predchádzajúcim riaditeľom Ctiborom Belanom, považovala za česť mať svoje diela v našich zbierkach. O mladých autoroch sa to dnes nedá povedať. Mnohých zastupujú agentúry a ceny ich diel začínajú byť pre nás nedosiahnuteľné. Do života vstúpila nová filozofia vnímania prezentácie výtvarného umenia, "obchodných vzťahov“ aj kontextov spolupráce výtvarníka a zbierkotvornej inštitúcie.

Z vašich zbierok si často požičiavajú kurátori výstav v iných slovenských aj zahraničných galériách. Pomohlo k získavaniu diel zakazovaných autorov "závetrie na severe“?

Aj profesorka Ľudmila Peterajová povedala, že naša lokácia v závetrí bola oázou pre autorov, ktorí mali v tom-ktorom období zákaz vystavovať a ktorých diela sa nesmeli nakupovať. Samotné "závetrie“ ale nestačilo. Bolo potrebné, aby v galérii pracoval predvídavý a zorientovaný riaditeľ. Vďaka obom skutočnostiam sa k nám ich diela dostali. Bol to aj prípad Vincenta Hložníka, Albína Brunovského, Karola Barona, Milana Paštéku a mnohých ďalších. Dnes vlastníme veľmi obsiahle a kvalitné kolekcie ich diel. Nedávno sme poskytli obrazový materiál pre monografiu Eugena Nevana, ktorú pripravuje Židovské múzeum SNM – v zbierkach máme diela z jeho najlepšieho tvorivého obdobia. Som presvedčená, že zbierkový fond každej galérie je jej srdcom.

Karol Baron: Žaby 2, 1998 - 2000 Foto: Archív Oravskej galérie
Karol Baron: Žaby 2, 1998 - 2000 Karol Baron: Žaby 2, 1998 - 2000

Aj pýchou?

Samozrejme. Keď myslíte do budúcna, možno zbierkový fond skladať uvážene. Sama som bola zvedavá, ako diela, čo sme nakúpili v priebehu desiatich rokov, začnú vo výstavnej sieni komunikovať. Začali. Návštevníkom predstavujeme kvalitnú a vyváženú kolekciu. Hoci vystavujeme množstvo autorov rôznych vekových kategórií, nedochádza k disproporciám, takže Vladimír Kompánek môže pokojne visieť vedľa Marka Ormandíka a tvoria kompaktnú časť veľkého zážitkového celku. Je to potvrdenie správnej koncepcie, z čoho sme mali s kolegami radosť.

Financie, presnejšie ich nedostatok, sú Achillovou pätou väčšiny kultúrnych inštitúcií. Ako potom možno rozširovať zbierky?

Zriaďovateľ nám na ich dopĺňanie zatiaľ prispieva naozaj len minimálnou sumou. Odkázaní sme na Fond na podporu umenia, tam však roky bojujeme s komisiami. Skôr ako podávame žiadosť, porovnávame kto, kde a za koľko predáva a hľadáme zlatú strednú cestu. Komisia nám niekedy zníži cenu až o tretinu. Pýtam sa – teraz sa máme postaviť do pozície žobravých mníchov a vysvetľovať: dali nám len toľko, budete takí dobrí a predáte nám to aj tak? Veď je to nedôstojné handlovanie!

Podľa vás je forma, v akej existujú slovenské galérie, prekonaná. Ako to myslíte?

Je z minulého storočia, do nového tisícročia sme neprešli tak, aby sme boli životaschopní. Napríklad spôsob financovania… V zahraničí funguje model, že tretinu rozpočtu dáva mesto, v ktorom galéria pôsobí, tretinu sponzori a tretinu si musí inštitúcia zabezpečiť sama. Človek je nútený odvádzať veľmi dobrú robotu, aby uspel, dokázal sponzorov osloviť a nestratiť ich. V súčasnosti nadelí zriaďovateľ všetkým organizáciám rovnako. Bez ohľadu na veľkosť, počet pamiatkových objektov, zbierok, odborných výstupov. Lenže Oravská galéria má v troch okresoch deväť stálych expozícií! A to nehovorím o lodi, ktorou prepravujeme návštevníkov na Slanický ostrov umenia… Takže 70 percent finančných nákladov máme len na to, aby sme všetko technicky udržali. Na Slovensku ťahá kultúrne dedičstvo za kratší koniec.

K výročiu galérie ste pripravili aj výstavu Ctibora Belana. Ako maliar bol neveľmi známy, no spolu s Ignácom Kolčákom a Jiřím Langerom sa zaslúžil o jej vznik.

Čo tam budeš vystavovať, pýtal sa ma jeho dlhoročný priateľ. Veď nepoznám žiadne jeho obrazy. Vďaka synovi Petrovi Belanovi a niekoľkým prácam z majetku galérie sa nám podarilo zostaviť súbor viac ako 60 diel, ktorého ťažiskom sú olejomaľby. Zo 40. rokov máme v stálych expozíciách jeho nesmierne sugestívny Autoportrét. V ďalšom desaťročí, keď sa výtvarníkom prideľovali tzv. "úkolovky“ a posielali ich do fabrík, maľoval obrazy z prostredia železiarní, ale hlavne diela s vojnovou tematikou. Mnohé z obdobia sorely ostali ukážkou konvenčného realizmu. V 60. rokoch sa sústredil na šport – vystavujeme sériu cyklistov, hokejistov, boxerov.

Potom však s maľovaním prestal.

Mal širokú plejádu záujmov, ale maľovanie medzi ne primárne nepatrilo. V roku 1947 sa po štúdiách v Bratislave, Prahe a vo Viedni presťahoval s manželkou na Oravu a nikdy odtiaľto neodišli. Patril ku skupine ľudí, ktorým ležala na srdci záchrana tunajších sakrálnych a kultúrnych pamiatok. Bol aj v prípravnom výbore pre založenie Oravskej galérie – oficiálne vznikla 3. novembra 1965.

Oravská galéria sídli v Župnom dome v Dolnom... Foto: Archív Oravskej galérie
Oravska galeria - Zupny dom Dolny Kubin cena GALERIA ROKA 2015 Oravská galéria sídli v Župnom dome v Dolnom Kubíne.

Na zelenej lúke?

Spočiatku sídlila v malých priestoroch budovy č. 9 v Oravskom Podzámku a zamestnávala dva a pol človeka. Boli to krušné a hektické časy. O šesť rokov sa presťahovala do Župného domu v Dolnom Kubíne, už vtedy sa uvažovalo o jeho využití pre účely galérie. Na to boli potrebné diplomatické rokovania, ktorých lídrom bol práve Belan. Organizačne mimoriadne schopný inteligentný znalec umenia mal rád pozíciu, keď mohol poťahovať nitky zo zákulisia. Vždy niečo vymyslel a potom už len sledoval, ako sa nápad vyvíja. V jeho tvorbe sa tento motív objavuje v sérii Starý bábkar.

Nešlo o zrkadlo jeho osobnosti?

V rozhovore pre dobovú tlač povedal, že ho mimoriadne zaujíma to, čo sa deje za oponou. Nie na scéne osvetlenej reflektormi, ale aký výkon a čo všetko sláve predchádza. Podľa neho človek, ktorý pred oponou vyzerá veľmi sebaisto, môže byť v zákulisí nesmelý a zakríknutý introvert s kopcom vnútorných starostí a tráum, ktoré ale nemôže dať na scéne najavo.

Aj jeho zásluhou sa Župný dom stal domovom Oravskej galérie, ktorej riaditeľom bol od roku 1977.

Už za jeho vedenia sa začali pripravovať projekty na rekonštrukciu starej podoby Župného domu. Žiaľ, nedožil sa jej, v roku 1991 umrel a my sme zrekonštruované priestory galérie so stálymi expozíciami otvorili v roku 1995.

Na riaditeľskej stoličke ste ho v roku 1984 nahradili.

Považujem ho za svojho veľkého učiteľa. Veľmi veľa ma naučil. Vedúci post opustil dobrovoľne, keď mal šesťdesiatštyri rokov. Povedala som si, že sa mi to páči a tiež to tak urobím. Galériu odovzdávam vo veľmi dobrej kondícii a verím, že aj môj nástupca, historik umenia Michal Čajka, sa s touto úlohou popasuje. Venovala som galérii celý svoj profesijný život – dvadsaťštyri hodín denne tridsaťšesť rokov. Bola mojím koníčkom, rodinou, skrátka všetkým, čo môže mať človek rád. Problémy boli na to, aby sa riešili, a keď sa niečo podarilo, vždy nás to poháňalo dopredu.

Kanceláriu šéfky ste opustili, galériu ešte nie.

Na nejaký čas som v nej ostala ako historička umenia. Svojmu nástupcovi som ale sľúbila, že len čo za mňa nájde vhodnú náhradu, odídem. Túžim po spokojnom emeritnom čase, ktorého naplnenie si ale musím vymyslieť.

Čo znamená päťdesiatpäť rokov v živote galérie?

Päťdesiatpäť rokov tvrdej, každodennej práce. Vždy nás potešia reakcie obyvateľov Dolného Kubína aj širšieho okolia, ktorí si ju prisvojili. Sledujú, ako sa jej darí, trpia s nami, keď prídu problémy, a tešia sa s nami, keď máme dôvod na radosť. Aj na vernisáži aktuálnych výstav som videla ľudí, ktorých poznám od začiatku 80. rokov, teda odkedy som sem prišla. Sú našimi stálymi návštevníkmi a mnohí už prichádzajú aj so svojimi deťmi a vnúčatami. Poctivo odrobené roky priniesli ovocie v podobe priazne ľudí.

Oravská galéria je na Slovensku druhou najnavštevova­nejšou. Prezradíte recept?

Odpoviem otázkami. Široká a rôznorodá ponuka? Príjemné prostredie? Ochotný a ústretový personál? Široký záber umenia od 15. do 21. storočia? Staráme sa o vzácne kultúrne dedičstvo a vždy tu musíme byť pre ľudí. Kultúra národa v mnohých aspektoch absentuje, prípadne je ohrozená, atakovaná či znevažovaná. Veľmi by som si želala, aby si čo najviac ľudí uvedomilo, že život na Slovensku bude taký, ako budú kultúrni jeho obyvatelia.

Eva Ľuptáková

Eva Ľuptáková Foto: Archív Evy Ľuptákovej
Eva Ľuptáková Eva Ľuptáková

Historička umenia, kurátorka a kustódka Oravskej galérie, ktorú viedla v rokoch 1984 až 2020. Vyštudovala vedu o výtvarnom umení a históriu na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorkou koncepcie a komisárkou expozícií umenia 15. až 20. storočia, expozície ľudového rezbára Štefana Siváňa, štyri desaťročia budovala galerijné zbierky, pripravila mnoho výstav na Slovensku i v zahraničí. Z medzinárodného sympózia maľby, ktoré zorganizovala, darovali galérii diela autori z Francúzska, Kanady, Poľska, Česka a zo Slovenska. Získala viacero vyznamenaní, aj Cenu ministra kultúry SR za výnimočný prínos či Cenu Mariána Várossa za celoživotnú činnosť. Pod jej vedením získala viacero významných ocenení aj Oravská galéria.

Oravská galéria, Dolný Kubín

Právne vznikla 3. novembra 1965 bez zbierky a priestorov. Popri galerijnej činnosti bolo jej úlohou zabrániť najmä úniku diel výtvarného umenia z regiónu. Po piatich rokoch sa z Oravského Podzámku presťahovala do Župného domu v Dolnom Kubíne (rekonštrukcia prebehla v rokoch 1986 až 1994), v ktorom sídli dodnes. V súčasnosti má v zbierkach 8¤730 diel v ôsmich výtvarných disciplínach. Získala viacero ocenení, okrem iných aj cenu Galéria roka 2015. Doteraz pripravila 635 výstav slovenského i zahraničného umenia, ktoré si pozreli spolu s deviatimi stálymi expozíciami viac ako tri milióny návštevníkov. Obe aktuálne výstavy potrvajú do konca januára.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #výstava #Oravská galéria #Dolný Kubín #Eva Ľuptáková