Karel Svoboda sa dotkol prachu hviezd

Choreograf a libretista Draculu Richard Hes sa v televíznom dokumente Mefistův rytíř vyjadril, že ak sa raz človek dotkne prachu hviezd, nie je schopný normálne žiť. Ako spomínajú na velikána českej populárnej hudby jeho kolegovia a spolupracovníci?

Daniel Hůlka, český muzikálový a operný spevák

Karel Svoboda bol naozaj veľký umelec a rovnako veľký bol aj človek. Bol to bohém, ktorý žil len svojou hudbou. Ako kamarát bol skvelý chlap, dalo sa s ním posedieť, porozprávať, bol proste úplne normálny a príjemný človek.

Poznali sme sa v podstate od malička, pretože sme bývali v rovnakej dedine. Pamätám si ho už ako malé dieťa, keď sme k nim chodili napríklad na Veľkú noc. A naše prvé osobné stretnutie bolo tuším v mojich jedenástich rokoch, keď sme našli s otcom Karla Svobodu v lese, pretože havaroval na namrznutej ceste. Našťastie mu okrem šoku nič nebolo, tak sme ho vytiahli z auta a odviezli do miestneho podniku.

Karel mi produkoval aj niekoľko CD, spolupráca s ním bola úžasná. Bol skvelý klavirista a tvorili sme tak, že som prišiel k nemu do štúdia, dali sme si čaj a začal hrať s poznámkou, že ak sa mi niečo bude páčiť, mám ho zastaviť. A začal hrať a hral tri či štyri hodiny jednu melódiu za druhou, bolo neuveriteľné, koľko nápadov v sebe mal. To sa opakovalo po niekoľko našich stretnutí, stál som nad ním a on vždy dlhé hodiny hral a ponúkal nové a nové hudobné motívy a melódie.

Doteraz mi chýba nielen ako kolega z hudobnej branže, ale najmä ako kamarát. Vždy sa mi pri jeho mene vynára neuveriteľné množstvo spomienok, zažili sme toho spolu skutočne veľmi veľa.

Helena Vondráčková, speváčka

S Karlom Svobodom som sa zoznámila v divadle Rokoko, kam som nastúpila ako speváčka po maturite v roku 1965. O rok neskôr tam prišla sprievodná skupina Mefisto, kde hral Karel na klavír. Okrem toho začal aj skladať a ponúkal nám svoje prvotiny. Najprv sme ho nebrali príliš vážne, ale zistili sme, že jeho pesničky sú veľmi melodické a ľahko zapamätateľné. Netrvalo dlho a z jeho piesní sa stali veľké hity. V roku 1967 som s ním a s jeho skladbou Vzdálený hlas, ku ktorej napísal text Zdeněk Rytíř, odletela na moju prvú cestu do zámoria do Rio de Janeira na festival Zlatý kohút a dostali sme sa medzi prvých desať spevákov, čo bol vtedy veľký úspech.

Karel bol príjemný človek, ktorý nepokazil žiadnu zábavu. Jeho pracovitosť bola nevídaná, do práce a hudby bol neskutočne zamilovaný a venoval jej celý svoj život. Navyše bol veľmi ctižiadostivý. A tým sa stal nielen slávnym, ale dokázal aj to, že jeho piesne publikum milovalo, veľmi žiadaný a úspešný bol aj v zahraničí. Jeho prácu si veľmi vážim a myslím, že aj všetci, čo sa stretli s jeho tvorbou.

Marián Vojtko, muzikálový spevák a herec

Na Karla Svobodu si vždy rád spomínam. S jeho menom som sa v podstate stretával od malička, moji rodičia mali veľmi radi Karla Gotta a jeho dvorným skladateľom bol okrem iných aj Karel Svoboda. Počas štúdia v poslednom ročníku na vysokej škole som začal hrať v muzikáli Dracula a tu sme sa prvýkrát stretli aj osobne.

Účinkoval som vo všetkých troch jeho muzikáloch a tie sa stali súčasťou môjho života. Začínal som s Draculom v Bratislave a neskôr som hral v Monte Cristovi a aj v Golemovi.

Každý, kto sa s Karlom Svobodom stretol, by vám určite povedal, že bol „šprýmař“ a mal naozaj veľký zmysel pre humor. Bol veľmi otvorený človek, niekoľkokrát som bol u neho na návšteve či už pracovne alebo súkromne a vždy nás skvele pohostil. Mal veľkú náruč a cítil som sa u neho ako doma. Bol to kamarátsky a priateľský človek. Veľmi rád na neho spomínam a veľká škoda, že už nie je medzi nami, pretože tu chýba umelec jeho kvalít, jeho práca hovorí za neho.

Na Karla mám veľa spomienok. Vždy keď som bol u neho doma, tak sme si vždy pri práci hovorili zo žartu „miláčik sem a miláčik tam.“ Naučil som ho totiž slovenské „miláčik“ namiesto českého „miláčku“. A jeho manželka Vendula na nás zo žartu aj žiarlila, pretože takto pekne jej vraj nikdy nepovedal (smiech).

V čase, keď písal posledný muzikál Rasputin, ktorý, žiaľ, už nedokončil, mi posielal nahrávky a párkrát ma aj pozval k sebe, aby som si vypočul, čo zložil a či sa mi to páči. Rozumeli sme si ako na báze pracovnej, tak ľudskej, veľmi mi, aj nám všetkým, chýba.

Zdeněk Barták, český hudobný skladateľ

V živote som mal len dve ikony, ktoré už, žiaľ, nie sú medzi nami – bol to Ennio Morricone a Karel Svoboda. Mali sme spolu veľmi dobrý vzťah, pretože on pochopil, aspoň si to myslím, že máme niečo spoločného – že dokážeme napísať melódiu. Keď vznikol seriál Cirkus Humberto a začal sa v roku 1988 vysielať, videl som jeho prvý diel. Predtým som hudbu k nemu nepočul, no po vypočutí ústrednej melódie som skoro nemohol dýchať. Zdvihol som telefón a hovorím: Karle, musím ti povedať, že je to geniálne! Bol asi o desať rokov starší, a hovorí: Vieš čo? Strašne si ma potešil a vieš prečo? Lebo si jediný, kto mi to povedal. A skoro sa pritom rozplakal. Od tej doby sme sa stali ešte väčšími kamarátmi. Bol to hudobný génius a budem rád, keď sa niekedy dostanem čo len na päťdesiat percent jeho talentu.

Rudolf Geri, dirigent a hudobný skladateľ

Stretnutie s Karlom bolo veľmi zaujímavé. Snáď najzaujímavejší bol začiatok, prijal som pozvanie do muzikálu Dracula najprv ako asistent dirigenta, pretože pozícia hlavného dirigenta bola vtedy už obsadená. Prišiel som teda do Prahy a mal som troška iný názor na to, ako by to malo hudobne vyzerať. Nakoniec som skončil u Karla Svobodu v jeho štúdiu Elektrovox v Jevanoch a to bola jedna z najkrajších nocí, ktoré som strávil s kolegom muzikantom.

Pili sme čaj a kávu a dlho do rána sme diskutovali o muzike. Ja som mu hral svoje veci, on hral svoje. Mal som tú drzosť, že som mu niektoré frázy opravoval a hovoril som, že to nie je popmusic, ale musí to byť divadlo a to musí mať iné frázovanie. Karel bol dosť autoritatívny a nerád prijímal tieto názory, takže z mojej strany to bolo buď-alebo. Ak to vyjde, tak v poriadku, ak nie, tak asi sa vrátim dirigovať do Viedne. Dopadlo to tak, že do rána sme si potykali a vymenoval ma za šéfdirigenta celého muzikálu. Naša spolupráca patrila medzi to najlepšie a najpríjemnejšie, čo som v živote zažil. Draculu som nakoniec dirigoval snáď osemstokrát, aj v bratislavskom Istropolise.