Čím je vaša expozícia výnimočná?
Výnimočná je určite tým, že prezentuje zbierku ľudových hudobných nástrojov z prestížnej celoslovenskej súťaže výrobcov Instrumentum Excellens FSP Detva v rokoch 2001 – 2020, čo bolo jedinečné podujatie Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve. Ide o unikátnu aktivitu, ktorá na Slovensku nemá obdobu. Poslaním súťaže od jej vzniku bola aktivizácia výrobcov ľudových hudobných nástrojov, ich odborné usmerňovanie, hodnotenie tvorby a prezentácia majstrovstva výrobcov. Zámerom projektu bolo zároveň odkupovanie ľudových hudobných nástrojov od zúčastnených výrobcov do zbierkového fondu múzea s cieľom vybudovania ich stálej expozície, čo sa aj podarilo.
Aké nástroje tam možno vidieť?
V expozícii je kompletná kolekcia nadobudnutých nástrojov, teda 118 kusov od 47 výrobcov z rôznych kútov Slovenska – rôzne druhy píšťal, rohy, trúby, strunové, signálne nástroje, zvukové hračky-zábavky, gajdy či zvonce. Expozícii neprehliadnuteľne dominuje 21 majestátnych fujár. Atmosféru dotvárajú nielen samotné nástroje, ale aj akustické prvky či ozajstný bazový strom. Pre toho, kto chce viac odborných informácií, je k dispozícii LCD obrazovka s bohatými dokumentačnými, textovými a zvukovými nahrávkami zo súťaže. Expozícia myslí aj na deti v podobe interaktívnych prvkov. Na fujarách, rôznych píšťalkách, drumbliach, zvoncoch či rapkáčoch mimo vystavených zbierok si môžu zahrať a zabaviť sa. Výnimočný je aj súbor medailí od akademického sochára Jána Kulicha, ktoré vznikli ako ocenenie k jednotlivým ročníkom prvého cyklu súťaže.
Medzi vystavovanými exponátmi sú aj trombity. Čo to je?
Trombita je vlastne pastierska bezdierková trúba s rozmermi od jedného do šesť metrov, ktorá vznikne – na rozdiel od klasickej fujary – dlabaním pozdĺžne rozštiepeného smrekového dreva, kde sa obe vydlabané polovice zlepia živicou, stiahnu a špirálovite obkrútia čerešňovou alebo brezovou kôrou. Fujara trombita sa používala na salaši na signalizáciu a komunikáciu medzi pastiermi na pasienkoch a dedinou, kvôli svojmu ďaleko počuteľnému a mohutnému hlasu. Naša trombita s vyše štvormetrovou dĺžkou je pre návštevníka neprehliadnuteľná a podčiarkuje pôsobivosť expozície.
Prečo sú vo vašej zbierke aj biče? Čo majú spoločné s hudobnými nástrojmi?
Aj keď sa to nezdá, aj biče patria k ľudovým hudobným nástrojom. Konkrétne do skupiny tzv. voľných aerofónov, resp. vzduchozvučných nástrojov, kde sa zvuk šíri v okolitom prirodzenom prostredí prudkým pohybom. Zhotovovali a využívali ich často hlavne pastieri, ale aj gazdovia či furmani.
Máte tam ešte aj iné zaujímavé nástroje?
Všetky nástroje sú zaujímavé – od mohutnej trombity cez kráľovské fujary, jemne zdobené rohy či perfektne vypracované gajdy až po najmenší nástroj expozície – drumbľu. Zaujme tiež rôznorodosť píšťal. Niekto sa pristaví pri nenápadnej kostenej handrárskej píšťalke s prenikavým zvukom, možno nie celkom bežné pre návštevníka sú korýtkové husle či nádherne vyrezávaná citara. Nevšedné sú aj detské hračky, napríklad klopkajúci kováčikovia.
Čo z tej expozície by ste obzvlášť vyzdvihli?
Nielen nástroje, ale predovšetkým úžasné majstrovstvo ich tvorcov – výrobcov. Cit pre materiál a vysoká výtvarná úroveň výzdoby sa snúbi s perfektne zvládnutou technickou stránkou výroby a hudobným majstrovstvom. Mnohí výrobcovia sa učili u starých majstrov a teraz odovzdávajú svoj um ďalším generáciám. Im, mnohým už aj nežijúcim, vzdávame poctu touto expozíciou. Bez nich by sme nemohli obdivovať vystavené exponáty.
Spomenuli ste majestátne fujary. Aké je tajomstvo ich výroby?
Fujara je klenot Podpoľania a v roku 2005 ju zaradili aj do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Jej výroba je náročná nielen na čas, ale aj zručnosti tvorcu. Výrobca si musí vyhliadnuť v lese kvalitný bazový strom na vhodnom mieste, ktorý si veľakrát aj stráži. Baza sa vytína len v istom vegetačnom období, v zimných mesiacoch. To všetko kvôli kvalite dreva a budúcim zvukovým vlastnostiam fujary. Po prinesení domov sa drevo vŕta, necháva sa jeden až tri roky pomaly sušiť, priebežne sa opakovane vŕta. Po dokonalom vysušení sa drevo znovu prevŕta a pristupuje sa k výrobe hlásničky ako najdôležitejšej časti – srdca fujary. Postupne sa drevo povrchovo upravuje až do úplného vyhladenia. Nasleduje výzdoba, špecifické ornamenty s rukopisom výrobcu a finalizácia, pričom od začiatku výroby sa dbá na kvalitnú zvukovú stránku.
Čo sa na fujare najviac cení? Ktoré sú najvzácnejšie?
Všetky fujary sú pôsobivé, jednotlivo aj ako celok. Každá je umeleckým skvostom. Samozrejme, návštevníka v prvom rade osloví ich majestátny vzhľad a výtvarná stránka. Nájdeme tu zdobenie geometrickými, rastlinnými aj figurálnymi motívmi, technikou vyrezávania, leptania kyselinou či vybíjania plieškom. Krásne sú však aj vo svojej jednoduchej kráse – hladké, len namorené alebo z hrčavého dreva. Výnimočným kúskom zbierky je archaickejší typ fujary, tzv. priechodská fujara so zadnou dierkou.
Foto: Elena Mühlbergerová, archív Podpolianskeho múzea v Detve
Výroba ľudových nástrojov je súčasťou kultúrneho dedičstva. Má v nej kto pokračovať? Je o to medzi mladými ľuďmi záujem?
Súdiac podľa výrobcov, od ktorých máme nástroje, z výskumu a dokumentácie, prevažuje vekovo staršia, resp. stredná generácia, ale nájdu sa aj mladšie ročníky. Mnohí z výrobcov sa poznajú, vzájomne si odovzdávajú vedomosti ako priatelia, mnohí už odchovali alebo odchovávajú svojich žiakov. Verím, že aj táto expozícia bude práve pre mladých potencionálnych výrobcov motiváciou. To je aj jej jedným z cieľov.
