Ako ste prišli na nápad urobiť výstavu ilustrátorkám? Je ich tvorba niečím nadpriemerná?
Nie je jednoduché hovoriť o ženách: je to explozívna téma. Hneď, ako ju otvoríte, sa okolo ozýva: To robíte preto, že je to teraz moderné? či Budete robiť výstavu aj mužom? alebo Veď veľa žien ilustrovalo, neboli diskriminované. Ale nás fenomén žien v ilustrácii jednoducho lákal. Nebolo dôležité konštatovať, že smeli ilustrovať, ale chceli sme pátrať aj po tom, aké témy a aké knihy dostávali ilustrovať. A to je téma!
Foto: Archív I.Ž.
S obľubou hovorievame, či nikomu nepripadalo čudné napríklad to, že z celej 148-dielnej edície dobrodružnej literatúry STOPY ilustrovali ženy len osem kníh? Fakt sa ich nenašlo viac, ktoré by vedeli nakresliť Indiána v kanoe, poľovníka v prérii, kozmonauta, mliečnu dráhu alebo kovboja? Bola náhoda, že veľa ilustrácií od žien nájdeme skôr v knižkách pre malé deti, ktoré so svojimi čitateľmi však už „nerástli“? Bolo to považované za normálne, išlo o stereotyp? A tak nás – spolu s politologičkou Zuzanou Maďarovou a kunsthistoričkou Mirou Urbanovou – začalo zaujímať, aké bolo miesto žien v slovenskej ilustrácii 60. a 70. rokov 20. storočia. Ako ženy pred desiatkami rokov mohli realizovať svoje umelecké túžby a najmä – aký na to mali priestor.
Z akého množstva prác ste vyberali?
Ilustrátoriek na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia bolo mnoho – ale diela niektorých veľmi zaujímavých (ako je Viera Bombová alebo Dagmar Kočišová) nevieme v dostatočnom počte dohľadať a vystaviť. A iné boli, naopak, vystavované mnohokrát a návštevníci galérií ich už videli. Hľadali sme teda najskôr tie autorky, ktoré síce boli primárne ilustrátorky, ale v tvorbe akceptovali vtedajšie trendy umenia – napríklad Irenu Tarasovú alebo Blanku Votavovú. Alebo také, ktoré boli voľné umelkyne a ilustrácia pre ne bola priestorom, v ktorom sa mohli realizovať, či už v začiatkoch kariéry, alebo vtedy, keď ich možnosť vystavovať voľnú tvorbu bola zúžená – Viera Kraicová, Agnesa Sigetová, Jarmila Čihánková či Anastázia Miertušová. Alebo aj také, ktorých voľná tvorba a ilustrácia išli v súzvuku – to je krásne vidieť u Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej. Ale ak chcete číslo, koľko sme toho prezreli, tak to bolo niekoľko stoviek ilustrácií, kým sme našli tú správnu sedemdesiatku, ktorá visí v galérii.
Už ste spomenuli, že pri príprave výstavy bolo pre vás dôležité aj to, aké knihy autorky ilustrovali. Aké zaujímavé tituly sa k vám dostali?
Samozrejme: pri ilustrácii je dôležité aj to, aký text dostáva tvár. Snažili sme sa preto vyberať zaujímavé témy. Napríklad reflexie II. svetovej vojny od E. M. Remarqua, ktoré ilustrovala Anastázia Miertušová, rozprávku (!) Arthura Millera (áno, toho dramatika, čo si vzal za ženu Marylin Monroe) a jej koláž od Ireny Tarasovej alebo kľúčové dielo Miroslava Válka Štyri knihy nepokoja s ilustráciami Agnesy Sigetovej. Naozaj sa je na čo pozerať a mnoho z tých kníh poznáte.
Výstava má názov –OVÁ, mnohé ženy už dnes nechcú mať v mene koncovku –ová. Aké boli tie ilustrátorky, čo sú na výstave?
Ženy, ktoré vystavujeme, patria k veľmi silnej generácii. Naozaj. Veď si to len zoberme. Narodili sa pred vojnou, študovali tesne po nej, keď ešte zďaleka nebolo bežné, aby počty chlapcov a dievčat v ateliéroch boli približne pol na pol. Po skončení školy išli na „voľnú nohu“ a to tiež nebolo obvyklé zamestnanie pre ženy. Kľučkovali medzi predsudkami, viedli svoje súkromné životy, ktoré neboli ako dnes. Mnohé nemali ani vlastnú izbu, nieto ešte vlastný ateliér. My sme chceli ukázať, aké výrazné, aké silné, priebojné, sebavedomé tie ženy, ktoré zanechali v slovenskej ilustrácii stopu, museli byť.
Po tejto výstave sa majú u vás v galérii predstaviť Anastázia Miertušová a Marián Čunderlík. A potom?
Výstava Anastázie Miertušovej a Mariána Čunderlíka bude mať názov Rodinné záležitosti. A v tomto prípade budeme rozprávať príbeh o tom, ako sa mužovi a žene žije a tvorí v jednom priestore, cez dve desaťročia. Stojí za to vidieť, pretože obaja sú vnímaní takmer výlučne ako voľní umelci, napriek tomu, že ilustrovali desiatky kníh. Takže oprašujeme túto časť ich tvorby, vzájomné presahy. A po nej príde na rad Orest Dubay – vynikajúci slovenský grafik a ilustrátor a jeho konštrukcie. Po ňom Ján Švec, to bude paráda. Známe sú jeho malé obdĺžnikové encyklopédie. Chrobáky, listy, motýle, automobily – všetko maľované rukou, do najmenších detailov. Dnes sa už také ani nerobia.
Ako vznikla vaša galéria TOTO! a čo je jej cieľom?
Fungujeme spolu už 12 rokov – odkedy sme sa my traja: Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská – stretli a povedali si, aká je škoda, že ilustrátorov ľudia ani veľmi nepoznajú. Veď koho by napadlo hľadať niekde na konci knihy mená napísané drobnými písmenkami. A tak sme originály tých knižných ilustrácii, všetky tie perokresby, koláže, maľby na papieri či na plátne, Messerove dosky, grafiky a kopu iných techník začali rámovať a vešať na steny. Dokázali sme, že sú to také isté diela ako ktorýkoľvek voľný obraz či grafika. A začali sme rozprávať príbehy o príbehoch a ich autoroch. A to vlastne robíme stále.
