Na zadnej strane obálky je zasa Nevanova portrétna fotografia z mladosti. Po prehliadke Nevanových obrazov sa čitateľ rád zapozerá aj do jeho tváre. Dá sa z nej tiež čítať. Bol to človek jemný, plný očakávania, citov a plánov, ale aj s veľkými, peknými, začudovanými očami. Tie mu asi pomáhali pri kontakte so ženami, ktoré rád maľoval. Otvárali mu dvere aj do baletných šatní.
Foto: SNM - Múzeum židovskej kultúry, vydavateľstvo FO ART
Z knihy sa dozvedáme, ako sa Nevanov život odvíjal a naplnil. Autor monografie Ľubomír Podušel plasticky opísal aj umelcov osobný príbeh, ktorý bol veľmi dramatický, a zhodnotil jeho tvorbu, ktorá tiež mala grády. Čitateľom, ktorí sa zaujímajú o výtvarné umenie, je zrejme Nevanovo meno známe, ale širšia verejnosť ho veľmi nepozná. Prečo vlastne? Má čím prekvapiť životopisca?
Ľubomír Podušel nám o tom povedal: „Predchádzajúca knižná monografia o Eugenovi Nevanovi z pera historika umenia Mariána Várossa vyšla ešte v roku 1964. To znamená počas umelcovho života. Posledná veľká monografická výstava jeho tvorby bola v roku 1978 – 1979, ak neberieme do úvahy menšie prezentácie jeho diel. Teraz sa naskytla možnosť zhodnotiť Nevanovu tvorbu vcelku, s odstupom, bez náhlych emocionálne podfarbených prístupov, akým sa slovenská umenoveda nedokázala vyhnúť ani po Nevanovej smrti.
To mi poskytlo priestor na nadčasový pohľad na jeho život a tvorbu, a to je vždy prekvapujúce. V Nevanovom prípade ma zaujali napríklad zdroje tvorby, akými boli postkubisitický neoklasicizmus, „derainovská“ fáza a potom Henri Matisse, ku ktorému vo svojej maľbe – veľmi zjednodušene povedané – smeroval. Naopak, jeho očarenie spolupútnikmi Andrejom Nemešom a Jakubom Bauernfreundom nebolo, podľa môjho názoru, zďaleka také veľké, ako sa o tom hovorí.“
Foto: archív Ľubomíra Podušela
Ateliér na Vysokej
Ako vidno, osobnosť Eugena Nevana je zložitá a vyvoláva otázky. Odborné, ale aj ľudské. Je trocha záhadný. Tajomstvom dýchajú mnohé maľby, ale veľa neznámeho je aj v jeho obyčajnom živote. O mnohých slovenských výtvarníkoch sa zachovali rôzne skazky, vie sa, kde mali ateliér, kde sú pochovaní, zostali po nich stopy. Prečo je na Nevana menej spomienok a ku ktorým miestam sa viaže jeho život napríklad v Bratislave?
Ľubomír Podušel je, samozrejme, zasvätený: „Pôsobenie Eugena Nevana v Bratislave sa spája s niekoľkými miestami. Treba si uvedomiť, že sa sem presťahoval v roku 1950 po takmer pätnásťročnom pobyte v Prahe. Tam krátko pôsobil ako asistent profesora Vladimíra Sychru na Akadémii výtvarných umení. Nepodarilo sa mu však zotrvať na tom mieste.
Foto: z monografie Eugen Nevan
Do Bratislavy ho lákala možnosť pedagogického účinkovania na novovzniknutej Vysokej škole výtvarných umení. Jeho žiadosť však neakceptovali, a tak sa zamestnal na Vysokej škole pedagogickej Univerzity Komenského na katedre výtvarnej výchovy. Bol prijatý na pozíciu profesora figurálneho maliarstva namiesto Jána Želibského, ktorý bol na toto miesto navrhnutý, no naďalej ostal pedagogicky pôsobiť na Akadémii výtvarných umení v Prahe a do Bratislavy sa vrátil až neskôr.
Nevan žil a pracoval (okrem iného), v ateliéri na Vysokej ulici v Bratislave a pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave. Jeho diela sa nachádzajú, okrem SNG, v zbierkach ďalších galérií a múzeí na Slovensku a v Čechách.“
Foto: Foto: Oravská galéria v Dolnom Kubíne
Narodenie s otáznikom
Aj narodenie a smrť tohto umelca boli iné, ako to býva u väčšiny ľudí. V Nevanovom životopise sa napríklad uvádza pri mieste jeho narodenia otáznik. Narodil sa v Moháči či v Liptovskom Mikuláši? Nejasnosti vyplynuli z toho, že Nevan bol nemanželským dieťaťom – mal aj viac priezvisk – inde prišiel na svet, inde vyrastal, asi mal zmätok aj v papieroch. Tak bolo už od začiatku v jeho osude niečo zauzlené, však čo umelcom len prospieva.
Vytvoril krásne dielo, žil s chuťou, ale aj tak trpel depresiami a napokon spáchal samovraždu. Zanechal však radostné svedectvo nielen o svojom videní sveta, ale aj o vysokej úrovni umenia v tom čase v Európe. A jeho počínanie svedčí aj o tom, ako sme sa na Európu napájali my. Nevan študoval v Prahe, pobudol v Paríži, bol plný vtedajšej medzinárodne inšpirovanej umeleckej vitality, ktorá sa prejavovala osobnými vzťahmi a priateľstvami.
Práve tento proces je v monografii veľmi pôsobivo vyjadrený. Napríklad aj cez českých básnikov, s ktorými sa Nevan poznal alebo ich obľuboval. Kniha sa napríklad začína básňou Františka Hrubína Písně pro ženu. Ako sa Ľubomír Podušel dozvedel o tejto maliarovej literárnej láske? Kto z priateľov či príbuzných umelca mu poskytol také dôverné informácie o maliarovi? V knihe je aj veľa fotografií z Nevanovho súkromia, pôsobí veľmi živo. Človek až neverí, že tento umelec trpel smútkami.
Foto: Foto: Oravská galéria v Dolnom Kubíne
„Sám mám doma niekoľko zbierok básní Františka Hrubína," hovorí Ľubomír Podušel. „Báseň som vybral ja, ale odporučil mi ju umelcov syn Jan Nevan, jediný žijúci z jeho troch synov. Jan býva v Prahe na Vinohradoch, v byte neďaleko umelcovho bývalého pražského ateliéru. Navštívil som ho, prijal ma a poskytol mi zaujímavé informácie, za čo mu aj touto cestou ďakujem. Študoval som tiež archívne materiály a pomohol mi aj môj súkromný archív o výtvarnom umení, ktorý budujem niekoľko desaťročí. Som rád, že kniha pôsobí živo, veď aj umelcove obrazy sú živé, farebne svieže!
Napokon Eugen Nevan patrí medzi najvýraznejších slovenských koloristov vôbec. A že trpel depresiami? Išlo o zložitý zdravotný problém, ktorý sa tiahol celým jeho životom. Negatívne naňho zapôsobili zvlášť udalosti druhej svetovej vojny. Nevan ostal v protektorátnej, Nemcami okupovanej Prahe, a keďže mal židovský pôvod, neunikol pozornosti gestapa. To zanechalo stopy aj na jeho psychickom stave.“
Dávna partia maliarov
Z knihy dýchnu staré časy v tom dobrom zmysle slova. Rodinné snímky, prostredie ateliérov. Na jednej fotke sú napríklad mladí študenti počas štúdia v Prahe (1938 – 1939) – Eugen Nevan, Bedrich Hoffstädter, Ján Želibský, Štefan Bednár. Vidíme ženy, deti, modelky, hrob. Z roku 1947 je snímka Nevana s básnikom Rudolfom Fabrym. Koho zaujíma slovenské umenie, nájde si v monografii bonbóniky. Keď čitateľ vezme túto knihu do rúk, akoby bol na nejakej dávnej vernisáži, stretne tam starú partiu umelcov, ako boli Želibský, Mudroch, Hložník, Matejka…
V Nevanových obrazoch sú niekde aj ich farby, aj ich cítenie. Kdesi na začiatku mali všetci niečo spoločné a potom sa každý vyvinul po svojom. A predsa vedno tvoria akýsi monument, ktorý čnie v čase. Je v ňom svet aj intimita. Aj tie verše. Ľubomír Podušel do knihy zaradil okrem Hrubínovej básne aj báseň Ludvíka Kunderu (Milanov bratranec) Sedm v září, čili Luzern (z roku 1947), v ktorej je aj verš o Nevanovi.
Foto: Foto: Oravská galéria v Dolnom Kubíne
Aká kuriozita, aká fajnovosť!
A báseň Čudná kvetinárka o žene z Kamenného námestia v Bratislave od Jána Raka uvádza zasa kapitolu Obraz ako harmónia. Rraritou je však najmä ten Kundera – kde na báseň Podušel naďabil? Báseň svedčí o tom, že Nevan bol spoločenský človek, obľúbený kamarát. Čo na ňom mali ľudia radi?
„Napriek všetkým starostiam, stresom a komplikáciám, ktoré ho počas života stretávali, bol Nevan spoločenský a zrejme aj vtipný človek. Dokladajú to jeho postrehy týkajúce sa kultúrno–spoločenskej situácie v protektorátnej Prahe, aj v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď popisuje bojovných zástancov nového umenia ľudovodemokratickej republiky. Myslím, že mám vo svojom archíve všeličo, a veľmi mi to pomáha v mojej práci. Týka sa to aj básne Ludvíka Kunderu, ktorého zbierky básní voľne vychádzali v bývalom Československu.“
Nevan často maľoval ženy, no nejako inak: Nie sú to bohyne, ale osobnosti. Sú to aj ženy v kroji, v čepci, v klobúku, nahé aj v bežných šatoch. Väčšinou majú vážne, pokojné tváre. To je jeho sympatická špecialitka – je jasné, že ženy uznával. Videl, aké sú zaujímavé. Iste sa s nimi rozprával… Aj sa mu však páčili. Sú pekné. Rád vraj chodil do divadla, kreslil ich v intimite šatní, vo chvíľach uvoľnenia. Namaľoval krásku, ale za pozornosť mu stála aj babička, ktorá predávala veľkonočné vajcia a korbáče na trhu. Všetko však stvárňoval v civilnom mestskom tóne. Bol sveták z vidieka, mal to v sebe namiešané čarovne a pôsobí to čím ďalej silnejšie.
Tanec na vernisáži
Bolo by zaujímavé, keby mal výstavu v nejakom divadle a prostredie by jeho diela ešte umocnilo. Teraz je pandémia, ale raz? Čo na to hovorí Ľudovít Podušel – obľubujú teoretici výstavy s námetom divadla priamo v divadle? Ako sa vlastne dostal Nevan k týmto námetom?
„O Nevanovi je známe, že maľoval ženy a baletky. Ku svetu tanca a divadla ho priviedla jeho prvá manželka Věra Kotyzová (dcéra sochára Josefa Kotyzu, u ktorého býval spočiatku v Prahe v podnájme). Zosobášili sa na konci vojny. Mylne sa uvádza, že to bola baletka a Nevan vďaka nej začal maľovať baletky. Bola to sochárka, absolventka Umeleckopriemyselnej školy v Prahe, ktorá sa venovala aj tzv. výrazovému tancu, ktorý predvádzala na vernisážach výstav svojich priateľov umelcov (dnešným jazykom by sa dalo povedať, že to boli jej performancie). Vystúpila aj na vernisáži Nevanovej prvej samostatnej výstavy v pražskom Topičovom salóne roku 1944.
Ženy tvoria modus vivendi Nevanovej celoživotnej tvorby. Akiste sa pod to podpísal aj jeho celoživotný vzor, francúzsky maliar Henri Matisse so svojimi obrazmi. A či má Eugen Nevan v tomto smere v slovenskom umení konkurenta? A vôbec, stojí tá otázka takto? Veď celá generačná vrstva slovenského maliarstva 20. storočia, do ktorej býva Nevan klasicky a konvenčne (tzv. Generácia 1909) zaraďovaný, spájala svoj vokabulár foriem a vlastnú výtvarnú poetiku s motívom ženy. Stačí spomenúť Jána Mudrocha a jeho ženy – madony, alebo Petra Matejku s nadrealistickými ženami pred zrkadlom či Millyho blúdiace atď., atď.
Nehovoriac o ďalších generáciách (napr. tzv. galandovcov), kde žena v maliarskej, ale aj sochárskej či grafickej tvorbe zohráva významnú, ak nie rozhodujúcu úlohu. Nehovoriac o Albínovi Brunovskom a jeho grafických cykloch založených na fantazijno-realistických interpretáciách ženy ako múzy alebo tajomnej bytosti (grafický cyklus Žena v klobúku).“
O tom, či žijú ešte modelky, ktoré Nevan maľoval, Podušel nevie a či sa plánuje Nevanovi výstava v divadle, tiež netuší. „Určite by som to privítal a nielen ja. No nie je to také jednoduché. Jedným z rozhodujúcich aspektov v takomto prípade je ochrana vystavených diel, ich zabezpečenie, keďže ide o mimogalerijné (múzejné), verejne prístupné priestory. Podobnú skúsenosť sme mali pred časom s Matúšom Jakabčicom, keď sme sa snažili vyjsť v ústrety ponuke na usporiadanie výstavy obrazov Viery Žilinčanovej (jednej z maliarok, na ktorú sa dnes takisto, ktovie prečo, zabúda) v istej divadelnej inštitúcii, a práve z tohto dôvodu (absencia zabezpečenia ochrany diel zo strany divadla) nakoniec z toho zišlo.“
Ale – vydarená monografia je tiež ako výstava. A je stále poruke. S obrazmi sa dá dobre oboznámiť a s maliarom tiež. Knihu Eugen Nevan vydalo Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave v edícii Judaica Slovaca. Na jej vydaní sa podieľalo vydavateľstvo FO ART.
