Foto: Michal Huba
Antropos/Topos je fotografickou výstavou, ktorú pripravili v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici. Predstavuje tvorbu dvoch mladých umelcov, fotografov Lenky L. Lukačovičovej a Michala Hubu – absolventov odboru fotografie na VŠVU v Bratislave.
Výstava potrvá do nedele 21. marca, ale pre prísne opatrenia v súvislosti s pandémiou je ľuďom prístupná iba virtuálne, pretože galéria zostáva zatvorená.
Expozícia prezentuje dva autorské súbory spojené do jednej výstavy, ktoré vznikli rôznymi technologickými prístupmi.
Názov výstavy Antropos/Topos vychádza z dvoch pojmov – antropos (z gr. ľudské) a topos (krajinné alebo územné) a vypovedá o charaktere výstavného projektu, v ktorom sa ľudské a prírodné prestupuje.
Foto: Lenka L. Lukačovičová
Práce Lenky L. Lukačovičovej a Michala Hubu nie sú klasickým fotografickým dokumentom, ale skôr zmesou akejsi vizuálnej topografie – záznamu konkrétneho krajinného alebo mestského priestoru a poetickej výpovede.
Autori sa spoznali počas štúdií na VŠVU v Bratislave, kde navštevovali Katedru fotografie a nových médií. Lukačovičová tam teraz pôsobí ako asistentka a Huba ako doktorand.
Ich tvorbu prepája záujem o klasické fotografické techniky a skúmanie určitého územia, ktoré autori mapujú počas dlhšieho obdobia. U Lukačovičovej je to mestská časť Ružinov, konkrétne oblasť Trnávky (kde žije), Ostredkov a Zlatých Pieskov, a u Michala Hubu je to ním vytýčené územie ležiace na pomedzí Záhoria a Malých Karpát.
Každý z autorov pristupuje ku skúmaniu vymedzeného územia inak. To, čo ich spája, je aspekt fotografa – chodca, ktorý putuje krajinou, mapuje ju a zaznamenáva.
Historicky jedným z prvých krajinných fotografov bol Angličan Francis Bedford (1816 – 1894), ktorého britská kráľovná Viktória poverila putovaním po krajine a fotografovaním územia spadajúceho pod monarchiu.
Bedford výseky krajiny zaznamenával aj formou dvojkompozícií, ktoré pravdepodobne vznikali ako výstupy z fotoaparátu s dvoma objektívmi. Vtedy boli známe ako stereografie (stereofotografie) vytvárajúce efekt 3D obrazu pre diváka pozerajúceho sa cez špeciálne pomôcky a zariadenia. Boli to akési predchodkyne dnešnej 3D fotografie a virtuálnej reality.
Foto: Lenka L. Lukačovičová
Podobný kompozičný princíp dvojkompozícií využíva aj Lukačovičová (*1987), keď určité miesto fotí s časovým odstupom a umiestňuje k sebe dve fotografie obdobného, ale zároveň mierne zmeneného prostredia.
Zaznamenáva identické, opakujúce sa, ale i premenlivé situácie mestského prostredia, v ktorom hľadá rôzne vrstvy výpovedí o danom priestore vo vzťahu k aktuálnosti, pohybu a performance.
Ako umelkyňa matka nachádza poetiku v momentoch prítomných počas prechádzok so svojou malou dcérou v okrajových častiach Bratislavy. Fotografie tak môžeme vnímať aj ako vizuálne denníkové záznamy, buď formálne zaznamenané, alebo do nich autorka vstupuje formou mierneho zásahu v podobe land artu a performance, čím poukazuje na našu kultúrno-spoločenskú klímu.
Vo fotografiách zachytáva dlhšie procesy, ale i fyzický moment, tu a teraz – napríklad v podobe jednoduchého gesta hodenia kameňov do vody (fotografia Zlatých Pieskov).
Lukačovičová prostredníctvom niektorých diel reflektuje aj stav nášho prostredia počas roku života s koronavírusom. Na výstave sú prítomné záznamy vzniku nového rastlinstva počas trvania „lockdownu" na futbalovom ihrisku (fotografia pred a po) a na okraji mestského parku, ale aj situácia/záber z celoplošného testovania pri saleziánskom kostole v bratislavskej Trnávke, ktorý je na výstave zámerne nainštalovaný v barokovej kaplnke patriacej k výstavným priestorom historickej budovy galérie.
Michal Huba (*1990) neskúma vymedzenú krajinu len z pohľadu jej priamej aktuálnosti a viditeľnosti, ale aj cez neviditeľné súvislosti vzťahujúce sa k jej historickým, archeologickým, genetickým, kultúrnym, geologickým, geografickým, biologickým a mytologickým vrstvám.
Foto: Michal Huba
Tieto vrstvy však vníma cez metaforickú výpoveď vo fotografii a o zobrazovanej krajine uvažuje aj v kontexte filozofie. Pre svoje umelecké skúmanie, ktoré nám môže evokovať princípy až akéhosi archeologického alebo dejepisného bádania, zámerne volí oblasť územia s určitými charakteristickými črtami.
Pre krajinu na pomedzí Záhoria a Malých Karpát to sú: pohraničie, cesty a bariéry, kočovníctvo, les, styk pohoria a nížiny, step, piesok, mokrade, tektonika a zlomy, vietor, horniny…
Huba pracuje s tým, čo v krajine nachádza, ale fotografiu tiež dotvára a inscenuje napríklad ručne vyrobenými artefaktmi, ktoré referujú o skutočných archeologických nálezoch (fotografia hlavy koňa vyrezaná do kosti), alebo reprezentujú istú zhmotnenú ideu/symbol daného územia (fotografia „zakoreneného šípu“).
Jeho cyklus fotografií má podobu mohutného súboru, ktorý pracuje s časopriestorovými charakteristikami miesta a jeho géniom loci.
Človek je tu fyzicky síce neprítomný, no zároveň prítomný, pretože výrazne pretlačil/vtlačil svoju stopu do krajinného prostredia. Územie formuje už od praveku, zanechávajúc v ňom stále častejšie i také odtlačky, ktoré sú viac a viac rozporuplné.
Lukačovičová a Huba prostredníctvom výstavy Antropos/Topos prinášajú zaujímavý pohľad na mestské i krajinné prostredie cez médium fotografie, s ktorým narábajú podobne a zároveň rozdielne.
Aktuálna pandemická situácia do výstavy v Záhorskej galérii Jána Mudrocha v Senici vniesla zvláštny rozpor, keď sa pôvodne fotografie z klasického filmu a ich miestno-špecifické umiestnenie v priestore na diváka prenáša len v digitálnej podobe cez virtuálny priestor sociálnych sietí, keďže výstava je od začiatku návštevníkom fyzicky neprístupná a pravdepodobne aj bude až do ukončenia 21. marca 2021.
