Ste úspešná nielen ako ilustrátorka – vaša tvorba je mnohoraká. A vraj ste ešte aj objavom Martina Benku. Ako to bolo?
Foto: Archív K. Fulierovej
V mladosti som prišla z Moravy na Slovensko a začiatok som mala dobrodružný. Stratila som miesto učiteľky v hudobnej škole, aj výtvarnú spoluprácu s Múzeom J. A. Komenského v Uherskom Brode a hľadala som nové možnosti. Občas som robila ilustrácie, ale potom sa uvoľnilo miesto v Slovenskej akadémii vied v Bratislave a zamestnali ma ako kresličku. Robila som dokumentáciu na slovenských salašoch, ktorým sa venoval Ján Podolák. Niektoré nástroje, ktoré sa už na salašoch nepoužívali, ma čakali v Slovenskom národnom múzeu v Martine a ja som ich kreslila. Raz, keď som večerala v hoteli Slovan, oslovil ma Martin Benka. Pýtal sa, čo robím v Martine a pozval ma k sebe do ateliéru. Naše začínajúce priateľstvo upevnila spoločná hra na husličkách v Benkovom dome, potom listy a aj jeho návšteva Bratislavy. Srdečne mi radil, aby som zanechala spoluprácu so SAV a venovala sa umeniu, pretože mám na viac, ako na kreslenie črpákov. V roku 1963, keď ma prijali do Zväzu slovenských výtvarných umelcov, sa skončilo moje putovanie za ovečkami.
Ako ste sa vlastne dostali na Slovensko?
Vyštudovala som grafiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Brne, stala som sa profesionálnou výtvarníčkou, ale bola som aj aktívnou huslistkou. Môj manžel právnik však pracoval na Slovensku, a tak sme sa v roku 1960, keď dcéra Miriam mala ísť do školy, odsťahovali z rodinného domu v Uherskom Brode do malého bytu v paneláku na Februárke v Bratislave.
Vaším osudovým bol však celkom iný muž – známy konceptuálny umelec Július Koller. Bola to veľká láska, ale aj inšpirujúca spolupráca – vo svojej tvorbe používal napríklad vaše fotografie zo všedných dní. Ako ste sa našli?
S Julom Kollerom som sa zoznámila na výtvarníckom zájazde v roku 1969 v Ríme. V roku 1973 sa začal náš nový život na sídlisku Dúbravka. Julo ako konceptuálny umelec a ja, nekonceptuálna umelkyňa, sme žili až do jeho odchodu do nebíčka v roku 2007 pod jednou strechou, chápali sme sa, rešpektovali sme svoje osobité názory na výtvarníctvo, na svet, ale robili sme aj spoločné výstavy.
Mali ste mať aj spoločnú výstavu v Paríži. Vraj tiež „podľahla“ covidu?
V minulom roku som sa tešila na výstavu Echo v modernej galérii „gb agency“ v Paríži, ktorú som pripravovala ešte v roku 2019 s kurátorkami Nathalie Boutin a Soléne Guillier na tému Výtvarná spolupráca KF+JK, čiže Jula a mňa. Vypracovala som návrh, pripravila práce, výstava bola nainštalovaná a 11. marca 2020 ju – namiesto vernisáže – pandémia zatvorila. Až neskôr ju, len nakrátko, sprístupnili. Podobne to je s mojou účasťou na Bienále voľného výtvarného umenia, ktoré je práve v bratislavskej Umelke. Tiež bolo otvorené len dva dni, ale predĺžili ho do 18. apríla, tak dúfam, že ho verejnosť uvidí.
Nedávno vám vyšla aj neobyčajná kniha o spolupráci s amatérskymi výtvarníkmi. Rezonuje aj dnes táto téma?
V máji 2019 sme si pripomínali nedožitú osemdesiatku Jula Kollera a mne prišlo na um, že mu venujem knižku. Pozbierala som fotografické spomienky na našu prácu s amatérskymi výtvarníkmi. Spolu sme sa tejto nezabudnuteľnej činnosti venovali nielen v Bratislave, ale aj na tvorivých zájazdoch po Slovensku, Morave a Česku. Môj fotografický a textový archív som odovzdala – približne spracovaný ako základ malej knihy – historikovi umenia Danielovi Grúňovi. Téma ho zaujala a namiesto útlej knihy vznikla veľká. Rozšíril ju o texty a fotografie nových autorov. Prezentovali sme ju pod názvom AMA: Ľubomír Ďurček, Květoslava Fulierová, Július Koller a amatérski výtvarníci v septembri v Novej Cvernovke. Na ohlasy som zvedavá, s amatérmi sme pracovali s láskou 24 rokov.
Foto: Květa Fulierová
Ste známa aj tým, že už tradične ilustrujete knihy Etely Farkašovej. Nedávno sme predstavovali nové vydanie jej titulu Záchrana sveta podľa G., na ktorej ste tiež spolupracovali. Ako sa začalo vaše umelecké priateľstvo?
Chodievala som na literárne stretnutia slovenských autorov do Mestskej knižnice v Bratislave, kde bola možnosť spoznávať ich tvorbu a aj ich osobne. Raz ma tam oslovila Etela Farkašová, že slovenské prozaičky zo združenia Femina pripravujú prvú antológiu s názvom Espresso Eva a že by bolo zaujímavé usporiadať k slávnostnej prezentácii knihy moju výstavu grafík. Aj sa tak stalo, v novembri 1994 bola vernisáž výstavy aj uvítanie knihy. Oveľa neskôr sme sa náhodne stretli s Etelou na terase zdravotného strediska, kde sa mi zverila, že pripravuje novú knihu pod názvom Uvidieť hudbu a iné eseje. Keďže vedela, že aj ja milujem hudbu, opýtala sa, či by som knižku nechcela ilustrovať. Súhlasila som a začala sa spolupráca, boli to výmeny názorov, telefonáty, ale stretávali sme sa aj u Etelky na vysokej škole, kde pôsobila ako pedagóg, či v mojom byte. Radovali sme sa z našej prvej krehkej knižky a plánovali, že sa uskutoční spolupráca aj na druhej, tretej a ďalšej. Splnilo sa nám to, máme ich 25.
Čím sú vám Farkašovej texty blízke? Znejú vám ako hudba?
Pri čítaní prózy striedanie situácií ticha a dramatickosti pripomína priamo a forte. Vyvážené texty majú svoju zákonitosť, ako hudobná kompozícia. Hudobnosť Etely Farkašovej ale najviac cítim v jej poézii.
