Päťkilovú knihu si nevezmeme pred spaním do postele. Riziko je nechať ju aj ležať na koberci. Vraj v štrnástom storočí sa takáto veľká, na podlahe ležiaca kniha, stala takmer osudnou mladému Petrarcovi, potkol sa o ňu a našťastie sa iba zranil; keby sa bol zabil, nikdy by nevznikli Sonety pre Lauru.
To, čo nám ponúka Vladislav Rostoka pod názvom CIPÁR & LOGO ET… C, nie je kniha na bežné a pohodlné čítanie. Čo teda? Našepká nám výrok Miroslava Cipára, citovaný na strane 374: „Môj systém práce spočíva v tom, že som sa naučil urobiť si okolo seba poriadok. A poriadok okolo mňa znamená aj poriadok v hlave. Ak má človek okolo seba poriadok, už niet prekážok, aby nezačal robiť niečo vážne…“
Cipárov zmysel pre poriadok je nákazlivý – aj autor knihy oň dbal a aj vďaka jeho zmyslu pre poriadok sa v knihe dobre orientujeme. Vladislav Rostoka jej prvú maketu (pod názvom Miroslav Cipár & logotypy, znaky, symboly) urobil už pred vyše štvrťstoročím: „Maketa presne 25 rokov ležala v jednej zo škatúľ archívu Miroslava Cipára. Až kým sa v roku 2014 nezačala príprava jeho dizajnérskej retrospektívy v práve založenom Slovenskom múzeu dizajnu. Kruh sa konečne uzavrel skoro po tridsiatich rokoch, keď som, poctený dôverou autora, začal pripravovať publikáciu, ktorú držíte v ruke.“
Tých tridsať rokov sa premietlo aj do koncepcie knihy. V roku 2020, keď vyšla, nebola už úzko zameraná len na logotypy, znaky a symboly. Aj keď si toto východisko ponechala v názve, pred zúženým pohľadom nás varuje v záhlaví každej z jej 536 strán sa opakujúci slogan „Miroslav Cipár univerzálny tvorca“. Značí to, že tak, ako sa rozkošaťovala Cipárova tvorba, rozkošatil sa aj Rostokov pohľad na Cipára. V sumarizujúcej knihe sa mu javí ako „majster všetkých druhov vizuálneho umenia, žijúca legenda slovenskej a svetovej výtvarnej scény“.
Bod je ako tón
Prečo sa však o to, byť sadenicou stromu, do ktorého sa za tých 86 rokov, čo je na svete, rozkošatila Cipárova tvorba, uchádza práve logo? Po odpoveď si znova môžeme zájsť do knihy, kde na str. 524 čítame Cipárov výrok: „Keď sa človek naučil urobiť bod a potiahnuť ho, aby bol čiarou, významne pokročil. Stal sa kresliarom. A kresba je projekt, myšlienka, koncept.“ No chyba by bola, keby sme bod, to najmenšie logo, videli len ako štrukturálny element.
Výtvarníkov jediný bod (podobne ako v hudbe jediný tón či v básni jediné slovo) skrýva v sebe aj ľudskú a umeleckú povahu toho, kto bod urobí a odvinie z neho čiaru. V Cipárovom prípade sú bod a čiara nezameniteľne Cipárove. Napríklad to množstvo v knihe zhromaždených značiek! Kto v nej začne listovať, zrazu zistí, že už roky sa pohybuje vo svete poznačenom Cipárovou čiarou.
Milovník hudby si uvedomí, že sa ustavične stretáva s jeho značkou BHS, inšpirovanou husľovým kľúčom, milovník detskej knihy zistí, že aj tá obľúbená „mačacia“ značka Mladých liet je Cipárova. Od Cipára pochádza značka Slovenskej národnej galérie aj značka vydavateľstva Slovenský spisovateľ a mnohé ďalšie. Len na stranách 92 až 95 je tých značiek stodeväťdesiat, a reálne ešte oveľa viac.
Nejeden z tých, čo sa zapozerajú do knihy, zvolá: „Ako to, že som si to dosiaľ neuvedomil?“ Nuž, neuvedomil si to preto, lebo logo býva anonymné, čo môže byť aj pýchou jeho tvorcu, veď anonymita značí aj to, že výtvarné dielo zľudovelo. Na druhej strane však – ak sa má výtvarník so svojím dielom dostať do zbierok Slovenskej národnej galérie, nestačí, aby vytvoril iba značku tejto inštitúcie. To, že Cipár popri významnejších umeleckých zámeroch tak veľa pozornosti venoval značkovej tvorbe, svedčí nielen o jeho dobrom hospodárení s energiou, ktorej mal vždy nazvyš, ale aj o jeho empatii.
Presvedčil aj maľbou
Cipár je empatický človek od narodenia. Keď som ho, ešte ako študenta VŠVU, navštívil na internáte a náhodou som nazrel do jeho oddelenia v skrini, užasol som, aký tam mal poriadok: ani vojak v prísne kontrolovanej kasárni by nemal košele poukladané do takého dokonalého komínčeka, do akého ich mal on poukladané dobrovoľne.
Keď sa Miro v roku 1959 priženil na Michalskú ulicu 7, a keď on a jeho žena Vilma pár rokov bývali pod jednou strechou spolu s jej rodičmi a súrodencami, vždy, keď som ho tam navštívil, žasol som nad tým, že – hoci byt mal dosť izieb – on si nenárokoval, aby mohol v niektorej z nich pracovať osamote. Stačil mu stolík v kúte jedálne, na ktorom ilustroval knihu za knihou, zatiaľ čo na krok od neho mohla popíjať kávu a nahlas sa zhovárať celá tá veľká rodina. A rovnako empaticky sa správal aj vo veľkej rodine slovenských výtvarníkov.
Nielenže si získal renomé ilustráciami kníh, nielenže to bola preňho radostná práca, ktorou sa vedel aj uživiť – ale vždy vynikal aj vo voľnej grafike. Spolu s Albínom Brunovským tvorili hviezdnu dvojicu. Stál nielen pri zrode Clubu grafikov, ale aj pri zrode BIB. Za takúto ilustrátorsko-voľnografickú orientáciu sa však v rozparcelovanom svete výtvarníkov platí aj daň.
Ak začne grafik aj maľovať, tí, čo sa venujú iba maľbe, mu hneď dajú avízo: ty sa nám do maľovania nepleť. Neviem o tom, že by sa to stalo aj Cipárovi, no keby náhodou áno, určite by sa nad tým iba pousmial. On sám vždy najlepšie vedel, že je rovnako dobrý kresliar aj maliar, nuž si pokojne počkal, kým to kolegiálne uznali aj výluční maliari.
Je ako Paganini
Táto kniha, ktorá by zaiste nevznikla bez priazne vydavateľstva Slovart, kniha, ku ktorej zrodu prispelo aj Slovenské múzeum dizajnu, kniha, o ktorú sa postaral Vladislav Rostoka, má ešte jedného spoluautora, a tým je Cipárova povaha. Tento umelec aj dnes popri maliarskej tvorbe a ilustrovaní veľdiel svetovej literatúry (ako sú Goetheho Faust, Danteho Božská komédia či Cervantesov Don Quijote), ochotne a nezištne stíha pomáhať svojou prácou každému, kto ho o pomoc požiada. Či je to charitatívna organizácia, alebo kamarát, ktorý zatúžil po peknej vizitke. No Cipárova poriadkumilovnosť a empatia vždy idú ruka v ruke s jeho majstrovstvom. Vždy vie to majstrovstvo rovnako dobre predviesť na veľkej aj na malej ploche: Podobný Paganinimu, ktorý vedel hrať rovnako dobre, či hral na štyroch, alebo len na jednej strune.
Táto veľká, 4,80 kg vážiaca kniha je v skutočnosti aj výstavná sála. Každý jej vlastník urobí dobre, keď si ju uloží na viditeľné miesto a keď bude hrdý na to, že je nielen vlastníkom veľkej knihy, ale aj vlastníkom galérie.
