Tridsaťdeväťročný výtvarník nezaprie svojho pedagóga Jozef Jankoviča. V ateliéri výraznej osobnosti slovenskej výtvarnej scény študoval na Vysokej škole výtvarných umení, ktorú absolvoval v roku 2001. Na rozdiel od Jankoviča, v ktorého tvorbe ostali z ľudských tiel len torzá či končatiny ako výkričníky, Robert Szittay pracuje najmä s celou figúrou. Zaujíma ho identita telesnosti a jej intimita.
Ľudské telo stvárňuje takmer naturalisticky. Priznáva biologickú podstatu človeka, ktorú zväčša deformuje. Obmedzenia a hranice však nemá emocionálny a duchovný život človeka. Aj preto nie sú Szittayove nahé postavy figurínami z biologického kabinetu, ale ľudia, ktorí prežívajú svoje bolesti, hrôzy a trápenia, alebo sa tešia zo života a jeho príjemných stránok. V nahote jeho figúr sa stretávajú protiklady – zraniteľnosť a sila. Nezaznamenáva bezprostredný zážitok, zaujíma ho skôr sebaironický komentár a budovanie osobnej mytológie. V nej sa sústreďuje na univerzálnejšie vzťahy, sexualitu, vieru, smrteľnosť či ľudské túžby aj frustrácie.
Sochy vytvára z rôznych materiálov, z bronzu, sadry, kameňa, dreva, betónu, sklolaminátu či včelieho vosku. Využíva tradičné a nové technológie. Dôležitú úlohu zohráva v jeho tvorbe farba ako nositeľ významov. Expresivitou umeleckého výrazu sa Robert Szittay približuje k súčasným trendom európskeho i svetového figurálneho sochárstva.
Výstava Roberta Szittaya Tváre hmoty bude v dolnokubínskej Oravskej galérii do 4. septembra.
