Autorka obrazmi a kresbami uvažuje o zvláštnom období sociálnej izolácie, ale najmä ponúka nádej a temperament. Veď je pôvodom južanka z Bulharska.
Radostina Doganová (nar. 1975) prišla na Slovensko v roku 1996, keď začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Zostala u nás žiť natrvalo a spolu s manželom (je tiež Bulhar) a s deťmi býva v Devíne.
Cíti sa tam šťastná a inam by nešla, lebo sa jej tam aj dobre tvorí: „Veľmi som chcela, aby sme sa usadili pri Dunaji, lebo k životu potrebujem rieku. Mám pocit, že Dunaj ma spája s mojím rodným Bulharskom, s juhom. Stačí pohľad a, obrazne povedané, letím nad krajinou až tam…“
Radostina Doganová vodnú hladinu aj často maľuje. Tento motív nájdu diváci tiež na výstave Felicitas, kde dominuje modrá farba. Je to Dunaj, je to more, sú to končiare hôr – symboly oboch jej srdcu milých krajín. Niektoré obrazy pripomínajú aj vlnky, ale sú maľované netradičným spôsobom.
„Počas karantény sa vo mne rodila predstava aj letu mimo realitu. Realita bola vtedy nejasná, mučivá, hrozivá. Prehodnocovala otázku existencie života, ako sme ho poznali. A vtedy som začala obrazy akoby vyšívať. Pomaly, dotýkajúc sa štetcom plátna, a to aj desaťtisíckrát! Bod, čiara, bod – a znova. Dlhé, nekonečné opakovanie. Bolo to zvláštne: Čas zastal a bolo jedno, ako dlho budem maľovať,“ opisuje výtvarníčka situáciu v mimoriadnych podmienkach pandémie.
A dodáva: „Teraz, keď pozorujem tieto obrazy, mám pocit, že som chcela vyšiť svoju predstavu večnosti.“
Radostina Doganová mala teda našťastie svoj Devín a svoj ateliér. Mohla stvárňovať svoje pocity, obdobie izolácie bolo pre ňu plodné. Maľovala a písala si aj poznámky, hoci, ako hovorí, k poznámkam sa nikdy nevracia.
Dôležité je, čo zostane vo výtvarnom prejave. A toto práve môžu uvidieť diváci na aktuálnej výstave. Nájdu tam rôzne „vyšívané“ vodné hladiny, ale aj dve veľkoformátové kruhové plátna, ktoré predstavujú imaginárne krajiny. Mnohé exponáty majú meditatívny charakter.
No výtvarníčka ponúka aj staršie diela iného obsahu. Diváka iste privedú na veselšie myšlienky kresby tušom inšpirované ženskou erotikou. Kresba tušom je veľmi výrečná, nič neutají, takže – svedectvo o ženskej sexualite je naozaj úprimné a zároveň decentné.
Výstižne charakterizuje Doganovej tvorbu aj kurátorka výstavy v Umelke Xénia Lettrichová. V dielach nachádza radosť, optimizmus (pozri autorkino zvláštne krstné meno), ale aj odkaz na silu starých pravoslávnych byzantských ikon.
Vo svojom texte upozorňuje na rôzne zvláštnosti: „Obrazy majú viac vrstiev, významov a dokonca i farebnosť sa umiestnením a dopadajúcim svetlom mení. Obsahovo i formálne nové sú v jej tvorbe aj dve ireálne krajiny, s imaginárnym prepojením výrazných znakov jej dvoch vlastí – mora a končiarov hôr. Kruhová kompozícia je stvárnená dramaticky a ,bez zvuku', z nadhľadu tichého letu vo sne nad krajinou.“
V podaní Radostiny Doganovej je skrátka všetko plné slnka a života. Kto sa teda chce ešte v posledných májových dňoch naladiť radostne, načerpať južanský temperament, má na to príležitosť v Umelke, ktorá tiež leží pri Dunaji.
