Németh nestavila na emócie, ale na kritickú reflexiu, na sprostredkovanie zážitku a na dialóg s divákom: Jej tvorba vyvoláva smútok, ale aj nabíja energiou. Ako samotný cukor.
Osudom výroby cukru na Slovensku sa začala Ilona Németh venovať už dávnejšie. V roku 2018 mala na túto tému výnimočnú výstavu v bratislavskej Kunsthalle pod názvom Eastern Sugar a teraz vychádza o jej neuveriteľnom projekte kniha pod rovnakým názvom, ktorý v preklade znamená východný cukor, alebo cukor z východu. Vydala ju Slovenská národná galéria v spolupráci so Sternberg Press.
Je to publikácia umelecká aj historická, čítať sa dá zatiaľ po anglicky, ale v júli vyjde aj po slovensky v spolupráci s vydavateľstvom Absynt. Dá sa predpokladať, že zaujme nielen záujemcov o osudy cukru v Európe, ale aj vo svete. Cukor maškrtíme skoro všetci, ale najmä – každá krajina s ním má skúsenosti ako s tovarom.
Cukrovarnícka sága
amotný názov knihy Eastern Sugar je aj názvom francúzsko-britskej obchodnej spoločnosti, ktorá vstúpila do cukrovarníctva strednej Európy v 90. rokoch minulého storočia. Výtvarníčka Ilona Németh skúma, čo sa dialo a deje po tejto zmene. Zaujíma ju to bytostne, lebo napríklad cukrovar v Dunajskej Strede patril do jej každodenného života. Trápilo ju, že rušné centrum časom pohaslo, že objekt chátral a strácal význam. Bolo jej z toho smutno, ale aj si kládla otázku – prečo je to tak? Odpoveď hľadala niekoľko rokov a ja som sa domnievala, že knihou sága vyvrcholila.
„Kniha nie je úplným zavŕšením projektu,“ oponuje však umelkyňa. „Cukrovarom som sa začala venovať v roku 2017. Výstava v Kunsthalle mala byť o rok, a mne sa už vtedy ukazovalo, že vyberiem pre ňu len časť toho, čo som vyskúmala, a že budem musieť konzultovať aj s odborníkmi – s historikmi, s ekonómami, s ľuďmi, čo pracujú s cukrom. Termín výstavy ma nútil zastaviť sa v určitom bode, ale bolo mi jasné, že budem pokračovať a vznikne aj publikácia.“
No a teraz je táto kniha na svete, má vyše tristo strán a ešte stále to nie je dosť! Bude sa pokračovať, no teraz vítame toto kolektívne dielo, ktoré obsahuje viacero kritických textov, veľa fotografií a neobyčajným spôsobom približuje históriu rýchleho úpadku slovenského cukrovarníckeho priemyslu.
Výskum sa rozrástol
Zhodou okolností v čase práce na tomto projekte žil syn Ilony Németh v Londýne a ona sa tam tiež zdržiavala. Často sa zhovárala s manželmi kunsthistorikmi – Majou a Reuben Fowkesovcami , ktorí sa venovali výskumu umenia a ekológie vo východnej Európe. Predtým žili v Maďarsku a zaujala ich aj téma cukrovarov. Výtvarníčke kládli zaujímavé otázky, pri ktorých si viac vedomila, že rieši globálny problém.
„Pozvali ma v Londýne na prednášku UCL (University College London), aby som predstavila projekt Eastern Sugar. K mojej prednáške prizvali aj umeleckú dvojicu Cooking Sections, ktorá sa venuje postkolonializmu aj téme cukrovarníctva v Karibiku. Zoznámili ma s expertmi, ktorí robia teoretický výskum v tejto oblasti. Tým bol môj projekt ako keby vložený do svetových súvislostí, hoci my sme nikdy nemali napríklad kolónie, o čo často išlo v iných projektoch.“
Informácií mala zrazu Ilona Németh veľmi veľa, a tak si myslela, že knižka bude iba textová. Našťastie si uvedomila, že sa pohybuje medzi samými kunsthistorikmi, ale ona je výtvarníčka! Cítila, že sa k téme dokáže vyjadriť inak. A to je práve na Ilone Németh najzaujímavejšie: už keď počúvate, ako rozpráva o cukrovaroch na Slovensku, cítite smútok, radosť, vône, viete si predstaviť ľudí, ktorí cukor u nás vyrábali, vybavia sa vám aj staré názvy (napríklad Juhocukor). Premáhajú vás sladké i trpké chute. Zázračnú schopnosť sprostredkovať emócie a osobné vnemy pri technicko-potravinárskej téme výtvarníčka naplno využila.
Foto: András Á. Cséfalvay
Jej dávnejšia výstava v Kunsthalle sa stala vďaka tomu nezabudnuteľnou a publikácia o tom všetkom je viac než katalóg k výstave, ba dá sa povedať, že presahuje hranice našej domácej kultúry. V knihe vystupujú rôzni odborníci zo zahraničia, ale aj náš expert Dušan Janíček, ktorý napísal do knihy históriu cukrovarníctva strednej Európy s dôrazom na českú a slovenskú tradíciu.
Zaujímavá je tiež kapitola výtvarníčky rumunského pôvodu Anety Mona Chise, ktorá žije v Prahe a ktorá napísala originálnu esej o cukre. Podobných textov je v knihe 16 a vizuálnych esejí, ako nazýva Ilona Németh diela fotografky Olje Triaška Stefanovič, osem. V knihe je vyše dvesto fotografií. Fotoeseje o každom bývalom cukrovare tvoria rovnocennú časť s textami.
Čítajte aj Radostina Doganová: Chcela som bývať pri Dunaji
Ani percento slovenské
„Výskum sme začali tým, že sme s Oljou navštívili všetky cukrovary na Slovensku,“ hovorí Ilona Németh. V roku 1989 bolo u nás desať funkčných cukrovarov a všetky v našom vlastníctve. Teraz máme len dva – cukrovar v Seredi, ktorý je ale v rakúsko-nemeckom vlastníctve, a cukrovar v Trenčianskej Teplej, ktorý je v nemeckom vlastníctve. Nemáme teda ani jedno percento slovenského cukrovaru. Samozrejme, pestuje sa cukrová repa, vyrábame cukor, ale nie je to naše vlastníctvo.“ Ilona Németh s Oljou ale navštívili všetky cukrovarnícke objekty na Slovensku, hovorili so zasvätenými a tri roky fotografovali. Prvé snímky vznikali v rokoch 2017 – 18 a ďalšie teraz, pre knihu, čiže v roku 2020. Je to teda aj časozberný dokument.
„Po prvom fotení však už bolo jasné, že každý cukrovar treba tematizovať. Napríklad pri Dunajskej Strede sme zdôraznili, že zahraniční vlastníci investovali do cukrovaru len na začiatku. Keď boli ale dané kvóty na výrobu cukru a EÚ kompenzovala každú nevyrobenú tonu cukru, obmedzili výrobu, ale kompenzačná suma išla do francúzsko-anglickej firmy, do cudziny. Tu sa veľmi málo kompenzovalo, hoci tie peniaze boli určené na to, že ak zmizne odvetvie poľnohospodárstva či priemyslu, podporia tých, čo na tom stratili. Tá jednorazová kompenzácia nešla teda do Dunajskej Stredy… V Sládkovičove sme tematizovali ich priekopnícku minulosť. Cukrovar, ktorý vznikol v 19. storočí, už na začiatku totiž pracoval metódou, pri ktorej nič nevychádza nazmar. Pridružili si konzerváreň, kde používali svoj cukor, a založili si aj ovocný sad. Chovali tiež dobytok, ktorý kŕmili tým, čo pri výrobe zostávalo. Ak dnes hovoríme, že by sme nemali vyrábať odpad, tak tam to dávno uplatňovali!“
No, žiaľ, dnes je všetko inak. „V Trebišove napríklad rozpredali celý betónový kolos cukrovaru medzi miestnych, tzv. podnikateľov, a teraz to tam celé chátra!“ Hrozné, smutné, komentujeme a výtvarníčka pokračuje: „Všetky tieto miesta pustnú. V Rimavskej Sobote, kde je najväčšia nezamestnanosť, končil cukrovar ešte v roku 2005 a strata bola obrovská. Dnes je tam nákupný areál. Na každom mieste sme hovorili o konkrétnom osude cukrovaru a nasnímali sme – už cielene – ďalšie fotky, sústredili sme fakty o cukrovare. Myslím, že iná publikácia, dokumentujúca bývalé cukrovary, ktoré fungovali ešte v roku 1989, neexistuje.“
Domov sú aj vône
Výtvarníčka Ilona Németh dodnes žije v Dunajskej Strede, ale ateliér má v bratislavskej Novej Cvernovke. Dodnes býva asi 500 metrov od bývalého cukrovaru a vždy, keď ide okolo, rozmýšľa, či to naozaj takto malo skončiť. „Ten cukrovar bol súčasťou mesta, jeho silueta patrila k panoráme Dunajskej Stredy, bol dôležitým zamestnávateľom…“
Čo však bolo konkrétnym impulzom k práci na tému cukrovarníctva? „Impulz prišiel v roku 2010, keď vzrástlo aj slovensko-maďarské národnostné napätie. Nehovorím o nás, o ľuďoch, ale o politikoch! Vtedy som prizvala kolegu Martina Piačka, ktorý sa zaoberá slovenskou históriou a slovenskou identitou, aby sme urobili spoločnú výstavu o tejto téme. Neskôr sme sa dostali aj do spoločného medzinárodného projektu pod názvom Privátny nacionalizmus. Vtedy som si uvedomila, že sa pri téme nacionalizmu treba zamyslieť nad ekonomickými dôvodmi. Tie potom umožňujú zneužívanie rôznych ideológií. Rozhodla som sa ich skúmať a stvárniť to. Vtedy som dostala pozvánku, aby som urobila v Kunsthalle svoju retrospektívu, ale ja som navrhla aktuálnu tému – skazu cukrovarov. Ukázalo sa, že táto téma má potenciál, a tak som skúmala ďalej.“
Čítajte aj Festival talianskej kultúry Dolce Vitaj začína výstavou maliara Corrada Cagliho
Mapky z cukru
Najprv Ilona Németh uvažovala, že predstaví na výstave stroje na výrobu produktov z cukru. Chcela, aby vyrábali kockový cukor v tvare mapiek krajín V4. Počas výskumu však spoznala laborantky v Seredi, ktoré mali vzorky cukru v tradičných homoliach. Jej stará mama ešte také homole predávala v obchode. Cukor sa z nich odkrajoval. Ilona Németh si požičala formy z laboratória, vyskúšala doma vyrobiť homole cukru, bolo to ako hra s formičkami v detstve. Po tejto skúsenosti sa rozhodla sprítomniť na výstave výrobu cukrových homolí a spolu s architektom Mariánom Ravaszom vytvorili manufaktúru.
Homole vyrábali nezamestnaní, ktorí mali vzťah k cukrovarníctvu a ona si ich vyškolila. Návštevníci tiež mohli vyrábať homole. Výstava bola veľmi pôsobivá, vyvolávala aj nostalgickú náladu. „Nie, nemá to byť nostalgické,“ namieta výtvarníčka. „Zmysel projektu je v uvedomení si vlastnej situácie a akomsi poučení sa: ide o to, aby sme aj v iných oblastiach nedopadli tak ako v cukrovarníctve,“ uzatvára Ilona Németh.
