„V mojom veku už viem, že módne trendy sa veľmi rýchlo pominú a po rokoch sa za ne sám autor, ak má svedomie, bude hanbiť,“ vysvetlil 66-ročný maliar a grafik svoju inšpiráciu gotikou a holandskou žánrovou maľbou 17. storočia. Svoju tvorbu charakterizuje slovami „moderná ortodoxia“.
„Môj obdiv k minulosti nevychádza z toho, že predtým bolo všetko lepšie. Gotiku vysvetľujem študentom aj tak, že to boli tiež potoky krvi, cholera a strach. Na starých majstroch ma fascinuje pokora, úcta k práci a vzťah k téme, ktorú spracovávali bez zbytočného chvatu. Keď niekto ovláda perfektne remeslo, a ak aj Boh dá, stane sa tvorba umením,“ pokračoval Nikolaj Feďkovič.
Do príbehov svojich obrazov, zaplnených magickými postavami, vkladá symboly, rozpráva ich cez metafory a rád do nich ukladá skryté významy. Z ich deja vystupuje ľudskosť, harmónia, a najmä hľadanie človečenstva – ako ho nachádzal autor v sebe a ako ho predkladá divákovi. Všetko napokon korení láskavým humorom.
Nikolaj Feďkovič sa narodil v Užhorode na jar roku 1945. Po pripojení Podkarpatskej Rusi k ZSSR sa rodina Feďkovičovcov presídlila do Michaloviec. Za štúdiami sa syn inžiniera a maliarky vybral ešte viac na západ. Strednú školu umeleckých remesiel absolvoval v Brne, scénografiu na DAMU aj Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe. Po absolutóriu sa vrátil na východné Slovensko. V Košiciach pôsobil ako pedagóg a neskôr ako riaditeľ Strednej školy umeleckého priemyslu.
O emigrácii uvažoval už v roku 1968, keď odišiel z republiky jeho brat. Ateliér Zdeňka Sklenářa na pražskej VŠUP však bol priveľkým lákadlom. Zostal. No túžba cestovať, vidieť zahraničné galérie a veľké výstavy ostala tiež. Keď mal v roku 1988 veľkú retrospektívnu výstavu v Galérii mesta Bratislavy, už vedel, že odíde. Urobil tak začiatkom roku 1989, pol roka predtým, ako padla železná opona.
„Nedokázal som preklenúť rozpor, že na jednej strane bola moja tvorba žiadaná a oceňovaná, na druhej strane mi odpočúvajú telefón, sledujú ma, kolegovia na mňa zbierali fotografie a informácie. Tlačili ma do komunistickej strany, pritom ja som nechcel byť v žiadnej… Jednoducho, priveľa sa toho nazbieralo, čo sa nedalo vydržať,“ zaspomínal si Nikolaj Feďkovič. Nový domov našiel neďaleko Kolína nad Rýnom. Pokračoval tam nielen v tvorbe, ale aj pedagogickej činnosti.
Z času na čas sa vráti na Slovensko. Aj s výstavou, ktoré nerobí príliš často. S jeho Divadlom sveta možno viesť stíšený dialóg v kežmarskej Galérii u anjela do 12. januára.
