Jej autorkou je umelcova dcéra Alžbeta Vrzgula a dielom vedie symbolický dialóg nielen so svojím otcom. Hrdinkou diela je dcéra, umelkyňa, žena s vlastnými názormi na svet. Hoci Vrzgula vychádza z intimity svojho vnútra, jej premýšľanie ovplyvnila antická literatúra a rozprávanie s rovesníčkami o ich vzťahoch s otcami. Autorka sa v diele usilovala o definíciu univerzálneho a rozmanitého obrazu dcéry.
Od antických dcér po súčasnosť
Impulzom na vznik predstavenia boli úvahy o zmenách vnímania otca. Nechcela však zostať uzavretá vo vlastnom vzťahu, hľadala univerzálnejši obrysy témy. „Snažila som sa poňať archetyp dcéry cez rôzne vyobrazenia dcér. Hráme sa s odkazmi na antické dcéry, ktoré mali pohnuté osudy a končili často neslávne,“ približuje Alžbeta Vrzgula. Pohľad na univerzálnu dcéru dotvárala na základe rozhovorov s rovesníčkami. „Vzťahy dcér a otcov môžu byť rôznorodé, nie sú len vrúcne a blízke. Sú určujúce, či sa s nimi stotožníme alebo sa voči nim vyhraníme. Niekam nás posúvajú.“
Autorka zostavila na základe rozpráv ženský päťhlas univerzálnej dcéry. Predstavenie je rozdelené do dvoch samostatných častí, nadväzuje na výstavný koncept vernisáže a finisáže, a predstavuje dva rôzne výseky hrdinkinej premeny v čase. Prvá dcéra vzhliada k otcovi z podhľadu, ako na väčšieho, silnejšieho, prihliada na jeho nároky a očakávania, ktoré má spĺňať. „Finisážová dcéra je už tá naša, súčasná. Už má svoje ambície, vlastnú cestu a kritické názory na svojho rodiča a s tým sa vyrovnáva. Pýtame sa, či môže byť emancipovaná dcéra dobrá.“
V diele sa pohrávajú s úvahami o spoločenských tlakoch a nárokoch. „Spoločenská rola dcéry je veľmi hlboko zakorenená v každej dcére. Vyrovnáva sa so svojím miestom v spoločnosti: je ženou, dcérou, pýta sa na všetky svoje identity. Tieto motívy sa teda zrkadlia v oboch častiach, no každá z dcér k nim pristupuje rôzne, ovplyvnená inou životnou skúsenosťou,“ pribli- žuje Vrzgula.
Hrá sa medzi obrazmi
„Inšpiroval ma článok o archeologickom výskume pohrebísk z mladšej doby bronzovej, kde archeológovia nenašli pozostatky dcér. Podľa výskumníkov museli dcéry odísť, aby sa v spoločenstve nemiešali genetické informácie. Teda bolo na dcérach, aby sa zbalili a našli si svoje miesto. Na tú dobu dokázali prejsť veľké vzdialenosti, niekoľko stoviek kilometrov. Výskum totiž dokázal, že ich genetická informácia sa dostala do vzdialených oblastí,“ hovorí Alžbeta Vrzgula. Leitmotívom celého predstavenia je, že práve dcéry musia robiť ťažké rozhodnutia.
Predstavenie pracuje s viacerými médiami. „Multimediálnosť vzniká vrstvením klasických médií. Kulisy tvorí výstava obrazov a ako časť výtvarnej inštalácie je do nej vsunutý ateliér maliara. Do priestoru, ktorý je celý javiskom a divák si v ňom musí nájsť miesto a uhol pohľadu sám, vstupuje herečka.“
V inscenácii účinkujú Lena Libjaková a Kristína Svarinská, pod dramaturgiou je podpísaná Katarína K. Cvečková, scénu a kostýmy navrhla Ema Teren. Súčasťou diela je aj videoportrét autorkinho otca Marka Vrzgulu, jeho autorkou je Juliána Horváthová.
