Koľko stála výstava Pabla Picassa Láska a smrť: La suite Vollard?
Vystavovať Picassa bol môj sen. Získať však množstvo financií na túto výstavu bolo nesmierne zložité. Rozpočet výstavy bol 100-tisíc eur, z toho 70-tisíc sme získali od sponzorov a 30-tisíc zaplatila galéria. Viac ako sme do výstavy investovali, sme však získali zo vstupeniek.
Bolo ťažké dostať na Slovensko výstavu jedného z najslávnejších výtvarníkov sveta?
Áno. Najskôr som to skúšal cez Picassovo múzeum v Paríži, ale to sa nepodarilo. Dlhšiu dobu bolo totiž v rekonštrukcii a nechceli požičiavať žiadne diela. Podarilo sa mi však nadviazať veľmi dobré kontakty s Múzeom kráľovnej Sofie v Madride. Je to jedno z najväčších múzeí súčasného umenia 20. storočia na svete. Okrem iného vlastnia aj Picassov najslávnejší obraz Guernicu a veľkú kolekciu jeho diel. Jeden z členov správnej rady Fernando Castro súhlasil, že bude kurátorom výstavy a zároveň podporil zapožičanie kolekcie grafík Láska a smrť.
Zmagnetizovala Picassova výstava publikum?
Prišlo takmer 14-tisíc návštevníkov, takže by sme mohli byť spokojní. Na druhej strane práve v tom čase sme mali v Pálffyho paláci výstavu Lost and Found amerického fotografa Davida LaChapella. Predpokladal som, že o niečo väčší záujem bude o Picassa, ale opak bol pravdou. LaChapellove fotografie si prišlo pozrieť až 17 500 návštevníkov. Bolo to podmienené aj mediálnou kampaňou. Vzhľadom na bratislavské pomery však bola návštevnosť oboch výstav vysoká.
Galérie vo Viedni vystavujú Picassove diela dosť často, dokázali ste im konkurovať?
Veľa návštevníkov prišlo práve kvôli Picassovi do našej galérie po prvý raz. A to isté sa týka aj výstavy LaChapella. Získali sme nový okruh ľudí, ktorí by inak do galérie neprišli – a pritom si pozreli aj ďalšie výstavy a stále expozície. Obe výstavy mali naviac aj množstvo zahraničných návštevníkov. Tak ako my chodíme na výstavy do Viedne, prišli do Galérie mesta Bratislavy ľudia z Maďarska, Česka, Rakúska, dokonca aj z Poľska. Picassov cyklus Láska a smrť ešte nebol vystavený v strednej Európe a LaChapell mal v stredoeurópskom priestore vôbec prvú výstavu, takže boli lákadlom aj pre zahraničných návštevníkov.
S nápadom urobiť LaChapellovu výstavu prišli iní, neprekážalo vám to?
Určite nie. Patrí k najvýznamnejším svetovým fotografom. A som, samozrejme, rád, keď príde tretí partner, ktorý nám ponúkne spoluprácu a ktorý dokáže takúto dôležitú výstavu zabezpečiť.
Na čo stačí rozpočet galérie?
Peniaze, ktoré dostaneme od zriaďovateľa Galérie mesta Bratislavy, teda magistrátu, nám stačia na pokrytie platov a odvodov. Len v malej časti pokryje rozpočet aj náklady na prevádzku. Ďalšie si musíme zohnať sami.
Nájdu sa sponzori, čo zaplatia faktúry za elektrinu?
To nie. Tieto náklady hradíme z príjmov zo vstupného, z predaja katalógov a čiastočne aj z prenájmov, ktoré robíme. Náklady na výstavy si musíme vo výške takmer sto percent zohnať sami. A nie je jednoduché zohnať na všetky výstavy sponzorov, keďže ročne ich robíme okolo dvadsaťpäť.
Čím dokážete sponzorov presvedčiť?
Predovšetkým kvalitnými projektmi. Akými boli výstavy Francúzska klasická moderna, Mapy/Maps: Umelecká kartografia v strede Európy 1960 – 2011, výstava Ladislava Gudernu Lietajúca ryba, Davida LaChapella či Pabla Picassa. Snažím sa sponzorov presvedčiť, že ak chcú niekam investovať peniaze, aby investovali do kultúry, pretože je to nesmierne dôležitý fenomén. Ďalším dôležitým fenoménom je fakt, že máme dva krásne paláce – Pálffyho a Mirbachov – ktoré sú architektonickými skvostami. A potom je to, samozrejme, aj renomé Galérie mesta Bratislavy.
Depozity, ktoré boli postavené v roku 1983, už nevyhovujú. Ako chcete problém riešiť?
Je to ten najväčší problém našej galérie. Veľmi som sa snažil presvedčiť zriaďovateľa, aby nám pridelili financie na rekonštrukciu depozitov. Zatiaľ som mal pozitívne ohlasy. A verím, že na budúci rok začneme aspoň s prípravnými prácami.
Odvšadiaľ však počuť, že peňazí niet.
Ide o to, ako sa stanovia priority. Som presvedčený, že záchrana kultúrneho dedičstva je jednou z najvýznamnejších a najdôležitejších vecí.
Nevyhovujúce depozity už poznamenali niečo zo zbierok?
Depozity nie sú vykurované ani klimatizované, čo sa, samozrejme, musí odraziť na stave umeleckých diel. Práve sme dokončili rekonštrukciu jednej veľkej miestnosti v Mirbachovom paláci, do ktorej v súčasnosti sťahujeme najkrehkejšie diela, ktoré by sa mohli poškodiť. Snažím sa, aby v depozite ostali prevažne diela, ktoré nie sú až také háklivé na horšie klimatické podmienky. Ako napríklad plastiky z bronzu, ktoré sú určite odolnejšie ako olejomaľby.
Mladí umelci sa sťažujú, že galéria pre nich nemá priestor.
Mladých výtvarníkov je nesmierne veľa. Niektorí môžu, samozrejme, mať pocit, že sa do našej galérie nemôžu dostať. Mladému umeniu však dávame veľký priestor. Je tu projekt Štipendium Radislava Matuštíka pre mladých kurátorov, ktorý môžu zrealizovať v našej galérii. Zapojili sme sa do veľkého medzinárodného projektu Bienále mladého európskeho umenia, čo je putovná výstava toho najzaujímavejšieho umenia mladých. Do tretice úzko spolupracujeme s Nadáciou Mladá maľba a len tento rok sme mali dve výstavy.
Výstava Burning Ingrid Višňovskej vniesla do galérie oheň.
Každý riaditeľ alebo kurátor výstavy sa najviac obáva toho, že v galérii horí. Višňovskej inštalácia je magická a pôsobivá. V podkroví galérie sa premietajú plamene a dopĺňa ich pôsobivá zvuková kulisa. Po rekonštrukcii sme v Mirbachovom paláci vytvorili nový výstavný priestor pre inštalácie, ktoré ešte neboli nikde inde zrealizované. Aj Medzipriestor patrí mladým.
K titulu Galérie roka 2007 pribudol tento rok ďalší – Galéria roka 2010. Získali ste ho ako dar k jubileu?
Nie, je to ocenenie našej minuloročnej činnosti. Mali sme viacero výnimočných výstav ako napríklad 50 rokov talianskej módy, Galandovci či Kanárske umenie. Okrem toho sme vydali viacero publikácií, čo sa každej galérii nepodarilo. A získali sme zaujímavé akvizície do našich zbierok.
