Fero Lipták a Juraj Čutek už spolu vystavovali v Paríži aj na chalupe v Lišňove. „Bola to logická a určite veľmi dobrá voľba. Ich veci sa k sebe hodia a potvrdzujú to aj ohlasy návštevníkov,“ povedal galerista Jozef Krasula.
Bez nápadu je zbytočné maľovať
Z vĺn sa vynára morská panna s – netradične – dvoma rybími chvostmi. Aj vodné príšery. Na krásku útočia zuby žraloka. Na hladine mora sa ako orechová škrupinka hojdá nádherná plachetnica aj fajka námorníka. A vo vzduchu sa vznášajú ryby.
Hlava morskej panny má rovnako ako ostatné postavy z obrazov Fera Liptáka podobu hrče s výrazným nosom. Oči gombičky sa usmievajú nevinne aj potmehúdsky. Ruky a nohy akoby nemali kosti. Štylizovaní ľudkovia sú hrdinami príbehov, plných láskavého humoru. Odohrávajú sa na mori, v krajine, kuchyni, spálni aj cirkuse.
„Najlepšie obrazy sú tie, ktoré vznikajú akoby mimo mňa. Tie, nad ktorými veľa špekulujem, sú vydreté. A najhoršie. Bez nápadu je zbytočné maľovať,“ povedal Fero Lipták, ktorý častejšie ako doma vystavuje v zahraničí.
Názvy jeho obrazov sú často slovné hračky. „Názov a text na obrázku súvisí s tým, čo je na ňom namaľované. Majú pointu. Keď sa preloží do iného jazyka, je nebezpečenstvo, že pointa nevyjde. Aj preto som v poslednom čase urobil viac vecí, ktoré sú skôr pocitové a nemajú názov,“ pokračoval divadelný aj filmový scénograf a výtvarník.
„Na výstave v Nantes mi jeden Francúz povedal, či si nemyslím, že obmedzujem ľudí, ktorí sa pozerajú na moje obrázky tým, že im dávam názvy. Povedal som mu, že som si vedomý toho, že obmedzujem. Na mojich obrázkoch si kunsthistorici obrazy nevylámu. Sú jednoduché“ vysvetlil Fero Lipták.
„Fascinujú ma úplne bežné jednoduché veci. Ľudia doma, na zastávke, ľudia, močiaci si nohy v lavóre. Hľadám v tom odľahčenie, vtip a nový nápad,“ dodal päťdesiatjedenročný výtvarník. Z tých najobyčajnejších a najbanálnejších vecí dokáže vytvoriť veselé vizuálne zázraky.
Staré veci majú dušu
Pieroti, klauni, generál i muzikanti. Aj takí sú hrdinovia plastík Juraja Čuteka, ktorí vyvolávajú predstavu čias dávno minulých. Komponuje ich z dreva a rôznych starých kovových predmetov, lebo majú dušu. Starým veciam dáva nové významy.
„Môj dedo bol absolventom viedenskej technickej priemyslovky ešte za Rakúsko-Uhorska. V žilinskej župe zavádzal elektrinu, bol vynálezca a domáci majster. Mal krásnu dielničku, ešte aj na penzii všeličo opravoval susedom. Rád som v nej pobudol a asi tam má korene môj vzťah k vynálezcom a k 19. storočiu, keď zažiarili najviac,“ povedal Juraj Čutek.
Pôvodne nechcel byť sochárom ako jeho otec Anton Čutek. Napokon pri soche skončil a – ako priznáva – je rád. Z jeho plastík sála jemný humor i štipka nostalgie. Základom je drevo, ktoré občas dokonale vyleští, občas necháva v kontraste vyznieť jeho drsnosť. Inšpiráciu objavuje nielen v minulosti, ale aj vo filmoch (Hoří, má panenko) či v literatúre (Hommage a Remarque Traja kamaráti).
,Drevo má nádhernú vôňu, energiu a krásny vzhľad. Keď sa človek dostane do stolárskej dielne alebo na pílu, nemôže ho nechať chladným. Väčšinou si vyberám drevá zo stromov, ktoré sú ranené alebo už nerastú a nedávajú svetu kyslík. K najobľúbenejším patrí takzvaný naplavený dub, čo tisíce rokov ležal v bahne. Má úžasnú farbu, stále ešte má štruktúru dreva, hoci sa už mení na fosíliu," vysvetlil päťdesiattriročný sochár.
Obrazy Fera Liptáka a sochy Juraja Čuteka priťahujú do galérií aj tých, čo sa výstavám zvyčajne naširoko vyhýbajú. V bratislavskej Galérii Michalský dvor budú ich diela viesť vtipný dialóg do 15. januára. Výstava Šašo počmáraný je z kategórie tých, ktoré si netreba nechať ujsť.
