Problému sa bližšie venuje nová publikácia s výstižným názvom Korisť, na ktorej tri roky pracoval medzinárodný tím vyše 80 autorov pod vedením francúzskej kunsthistoričky Bénédicte Savoyovej.
Dielo rozdelili na dve časti – obrazový atlas, kde zmapovali presun „ulúpených“ umeleckých diel, a antológiu s odbornými textami.
Zaujímavé je, že sa nezaoberali len tým, čo sa s kultúrnym dedičstvom bývalých kolónií dialo v posledných storočiach, ale ich výskumy siahajú až k antike, do obdobia 600 rokov pred Kristom. Už vtedy sa tieto veci rabovali a morálne otázky, či je to oprávnené, riešil aj starogrécky historik Polybios alebo slávny rímsky filozof Cicero.
Neskôr sa k tomu vyjadrovali zase známi spisovatelia Victor Hugo, Émile Zola, Friedrich Schiller či Johann Wolfgang Goethe. A ako tvorcovia publikácie postrehli, dôvody, ktorými to obhajovali, bývali veľmi podobné. Väčšinou sa argumentovalo tým, že sa to robí pre záchranu umeleckých diel, aby sa nestratili alebo nezničili.
Spomenutá štúdia však odhaľuje, že častým motívom bola i ukážka sily a starobylé artefakty slúžili ako trofeje. Bolo to tak už za Rímskej ríše, ktorá si podmanila antické Grécko, pri Napoleonovej výprave do Egypta, pri rozširovaní britského impéria, no aj nedávno, keď nacisti kradli umelecké diela z okupovanej Európy.
Na publikácii, ktorá na Slovensku zatiaľ nevyšla, sa podieľalo aj 25 študentov. Podľa spoluautorky Philippy Sissisovej to bolo prínosom, pretože sa tak budúci vedci a múzejní pracovníci mohli oboznámiť s problémom a vyjadriť svoj názor. Možno práve oni budú teraz presadzovať, aby vyspelé krajiny vrátili „korisť“ na pôvodné miesta.
„Keď človek stráca kultúrne hodnoty, stráca i časť svojej identity, a taký stav trvá dlho,“ upozornila ďalšia spoluautorka diela, nemecká kunsthistorička Isabelle Dolezaleková.
Podľa nej sa pri tom nemožno odvolávať na to, že v tých časoch vládli iné pomery a zvyky, alebo že to bolo v súlade s vtedajším právnym poriadkom. Práve krajiny, ktoré sa zbavili kolonistov, potrebujú totiž posilniť identitu svojej spoločnosti, a to sa dosahuje ťažko, ak im cudzie mocnosti ukradli kultúrne dedičstvo, na akom by mohli stavať.
Kultúrna reštitúcia
Publikácia prichádza v čase, keď je „dekolonizácia umenia“ aktuálnou témou. V štátoch ako Francúzsko, Nemecko či Taliansko sa o tom živo diskutuje alebo sa už robia prvé kroky k náprave.
Keďže je to však mimoriadne háklivá a ťažká téma, nemožno očakávať rýchle riešenie. Predstava, že by sa európske múzeá a galérie naraz vzdali všetkých umeleckých diel, ktoré pochádzajú z iných kontinentov, je nereálna.
Prekopníkom v tejto oblasti sa stalo Francúzsko. Keď ho v roku 2016 africký štát Benin požiadal o vrátenie niektorých umelecko-historických diel, ktoré si ešte v roku 1892 odniesli francúzski vojaci, nepochodil. Francúzsko to odmietlo s vysvetlením, že tie predmety sú už vyše sto rokov súčasťou jeho kultúry.
Tento postoj sa však zmenil, keď sa stal francúzskym prezidentom Emmanuel Macron. Ten v novembri 2017 nečakane vyhlásil, že by Beninu mali vyhovieť a 26 umeleckých diel mu aj urýchlene vrátili, napríklad vzácne kráľovské sochy.
Podľa Macrona je africké kultúrne dedičstvo zajatcom francúzskych múzeí, a treba to zmeniť. Vypracovaním expertízy, ako by sa to dalo dosiahnuť, poveril Bénédicte Savoyovú a senegalského ekonóma Felwinea Sarra. Obaja vidia riešenie v tzv. kultúrnej reštitúcii.
Prázdne múzeá?
Ako zdôraznil Sarr, dve tretiny asi z 90-tisíc umeleckých diel vo francúzskych národných múzeách, ktorých sa to týka, sa do zbierok dostali počas kolonializmu.
„Privlastnenie nastalo vďaka vojnovej koristi, vedeckým expedíciám, kupovaniu, darom alebo odkázaniu pozostalosti. Keď sa to stalo proti vôli obyvateľstva, zisťovali sme, či v pôvodných afrických krajinách nepožiadali o reštitúciu týchto objektov,“ vysvetlil Sarr pre nemeckú televíziu Deutsche Welle.
Čoskoro sa však ukázalo, že hoci ide o poctivý úmysel, uskutočniť ho nie je vôbec jednoduché. Vo Francúzsku napríklad platí zákon o ochrane kultúrnych hodnôt, ktorý by sa musel zmeniť. Navyše sa ozývajú i ďalšie krajiny dožadujúce sa svojich ukradnutých exponátov. Napríklad Senegal už ohlásil, že si zrejme vypýta 10-tisíc umeleckých predmetov.
Odborníci napriek tomu upokojujú, že obavy z náhleho vyprázdnenia európskych múzeí nie sú namieste. Krajín, ktoré by o reštitúciu prejavili záujem, nie je zatiaľ veľa.
V mnohých prípadoch by sa navyše ani nedalo presne určiť, komu artefakty vrátiť, keďže v niektorých afrických štátoch vládne chaos alebo sú multietnické.
Sarr je preto presvedčený, že ak sa aj objavia požiadavky na vrátenie umeleckých diel, pôjde skôr o tie, čo pre africké obyvateľstvo majú veľkú symbolickú hodnotu. „A tých nie sú tisíce, ale pravdepodobne ich je menej ako sto,“ ubezpečil senegalský ekonóm.
Súčasť histórie
Otázku kultúrnej reštitúcie riešia už aj v Nemecku. Politici a zástupcovia múzeí tam rokovali o navrátení bronzových predmetov do Nigérie, ktorá je tiež dedičom bývalého beninského kráľovstva.
Nemecko vďaka kúpe od iných koloniálnych mocností získalo približne 1 100 týchto artefaktov – 440 z nich sa v súčasnosti nachádza v Berlíne. Z právneho hľadiska je to vlastníctvo legálne, ale je aj legitímne?
Ako totiž pripomínajú experti, tieto artefakty poškvrnila krv pokorených Afričanov. Nemecko sa zaviazalo, že všetky spomenuté exponáty po roku 2022 vráti Nigérii.
„Celé roky sa ozývali hlasy proti tejto reštitúcii, a teraz nastala skutočná zmena,“ pochválila zámer Nanette Snoepová z kolínskeho múzea. „Múzeá a politici si uvedomili, že je naozaj potrebné, aby sa dekolonizovali. A dekolonizácia znamená reštitúciu,“ spresnila odborníčka.
„Sme šťastní z tohto nového vývoja. Po prvý raz za 124 rokov bude mať generácia mladých Nigérijčanov možnosť vidieť také majstrovské diela a môže sa nimi inšpirovať,“ zhodnotil pre nemeckých novinárov nigérijský veľvyslanec v Berlíne Yusuf Tuggar.
Okrem Nigérie Nemecko uvažuje aj o vrátení pamiatok z iných krajín ako Kamerun, Gabon či Namíbia. Pre posledný menovaný štát Nemci preskúmali 1 400 exponátov berlínskej zbierky a 23 z nich už poslali do Afriky.
„Reštitúcia je právo na vlastnú históriu. A preto sú africké hlasy v tejto debate také rozhodujúce,“ uzavrela Snoepová.
