V čase, keď ste študovali, na Slovensku zavládol trend, že „maľba je mŕtva“. Ako ste si zvolili túto nepopulárnu cestu?
Nikdy som o maľbe v týchto intenciách neuvažovala. Napokon sa veľmi rýchlo ukázalo, že žiadny koniec maľby ani nijakého iného média nikdy nenastal. A mám pocit, že práve tí, čo najviac propagovali koniec maľby a jej neperspektívnosť, sa veľmi rýchlo preorientovali a dnes sú priam jej lídrami.
Prežíva dnes maľba búrlivú renesanciu?
Áno, nastala obroda, hoci má svoje limity. Niektorí výtvarníci, ktorí sa k nej dnes hlásia, akoby preskočili istý prirodzený vývoj. Už do školy prichádzajú často akoby to boli vyprofilované osobnosti. Možno získajú isté penzum informácií, vďaka ktorým sa niekam posunú, ale samotná maliarska práca nenapreduje. Ideovo pokročia, ale chýba im skutočný výtvarný vývoj.
Aký je váš umelecký program?
Usilujem sa, aby ma neovplyvňovali trendy, hoci uznávam niektoré nové cesty a autorské programy. No mne ide o obraz môjho vnútorného sveta, nechcem sa niekam zaradiť alebo nejako definovať. Robím niečo, čo je pre mňa v istom okamihu zmysluplné, príťažlivé, fascinujúce.
Ako odolávate vizuálnym vnemom, ktoré ponúka dnešný svet?
Nezatracujem vplyv technológií na tvorbu, som ochotná použiť aj fotografiu, často sa identifikujem s citáciami. Hoci je pravda, že neraz sú to parafrázy starých majstrov.
Akú má pre vás úlohu farba?
Pôsobím, akoby bola farba pre mňa prvoradá, ale nie je to tak. Do plátna vstupujem s ideou a formou a až keď to pre mňa tvorí zmysluplný celok, podporím ho energiou, alebo napätím farby v čo najväčšej miere. Možno je to dané mojimi génmi – aj otca (akademický maliar Ján Berger – pozn. red.) ľudia často vnímajú, ako koloristu. A možno sa aj takto ozýva môj poľský pôvod. Vo svete umenia je poľský kolorizmus pojem.
Často znázorňujete ženské torzo. V čom je pre ženu umelkyňu príťažlivý ženský akt?
Je to téma, ktorá priťahovala maliarov odjakživa. Od prahistorickej Venuše, cez antiku, renesanciu po dnešný deň. Ja sa nesnažím ponímať akt akademicky, často k nemu dospejem na základe vonkajšieho impulzu či zlomu.
K farebnosti pridávate aj dekoratívnosť a ornament. Čo pre vás znamenajú?
Fascinujú ma ornamentálne svety Ďalekého východu a orientu. Niekedy mám vyslovene chuť dostať z ornamentu až akýsi gejzír, hoci sa mi to zatiaľ celkom nedarí. V takzvanom vysokom umení by dnes slovo „krásno“ ani nemalo zaznieť, fenomén krásy sa dôsledne zaznáva. No ale pre mňa je to jedna z hlavných mét.
Neuzurpoval si pojem krásy spotrebný trh, keď ho odhodilo umenie?
Umenie by podľa mňa nemalo slúžiť len ako budíček alebo posol silných morálnych správ, ale malo by plniť dnes tak často zaznávanú estetickú funkciu. Malo by nejakým spôsobom vnášať do sveta aj krásno. Nakoniec to bola prapôvodná myšlienka umenia.
Máte na mysli ospevovanie krásy sveta?
Dnes už naozaj nie je čo ospevovať. Asi aj preto to tak ďaleko dospelo. Otrasné svedectvo, ako to dnes s umením vyzerá, je napríklad fakt, že po ukončení takej významnej výstavy ako je Documenta v Kasseli sa väčšina vystavených prác šrotuje. Nechcem hodnotiť, či je to správne, alebo nie, keď ide o inštalácie, ale o niečom to svedčí.
Kam „dospelo“ umenie v našich končinách?
U nás panuje apriórna selekcia a negácia. Apriórne súdy nadobudli až inštitucionálne rozmery. Záujmom odborníkov a verejnosti si môže byť istá už iba úzka skupina. Hovorím o tom preto, že mnohí kunsthistorici a kurátori nie sú ochotní ani zistiť, o čo ide. Ani sa nepozrú na diela celého radu výtvarníkov, nezájdu do ich ateliérov. Neviem teda, na akom základe vzniká ich názor, keď netušia, čo vytvárajú. Začína to nadobúdať rozmery kádrového posudku – odkiaľ prichádzate a čo ste absolvovali. No a hneď dostanete nálepku, či sa môžete uchádzať o pozornosť, alebo nie.
Nezávisí to od uhla pohľadu?
Holý fakt je, že sú mená, čo okupujú výstavné príležitosti aj celý trh takým násilným spôsobom, že iní autori sa už k slovu nedostanú. Navyše maľba už stráca svoju identitu. U mnohých autorov vstup technológií spôsobí, že ich rukopisy sa začínajú zlievať. Akoby strácali vlastný rukopis a osobitnú pečať. Hranica medzi umením a spotrebným tovarom je čoraz tenšia.
Nie je to len jeden z dôsledkov chýbajúcej kunsthalle?
Nie som si istá, či by sa našiel priestor pre každého, aj keby ho bolo viac.
Nepramení vaša pokora voči maľbe i z toho, že na VŠVU pracujete v reštaurátorskom ateliéri?
V ateliéri som učila maliarsku prípravu reštaurátorov, obrazy som neobnovovala. Napriek tomu, keď sa „vŕtam“ v starších dielach, nachádzam v nich pokoru aj silu, ktoré obsahujú. Často porovnávam a zisťujem, že nie som natoľko pokorná, ako by som mala byť. Môj prístup je niekedy ľahtikársky, ale poháňa ma túžba po dokonalosti, ktorá asi naozaj pramení práve z blízkeho kontaktu so starým umením.
Ako sa vlastne cítite v dnešnom výtvarnom svete vy?
Keby som opomenula domácu umeleckú scénu, tak sa cítim úplne v poriadku a patrične. Netrpím žiadnymi komplexmi. Keď som vystavovala v roku 2008 na pôde Európskej komisie v Bruseli, vedela som, že som rovnocenný partner. S toľkými pozitívnymi reakciami, aké som tam zažila, som sa doma nestretla vari za celý život. Na druhej strane mi vŕta v hlave, ako to teda vlastne je s hodnotením výtvarníkov na Slovensku.
Xénia Bergerová (1977) študovala v Ateliéri maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2001). V roku 2000 absolvovala semestrálny študijný pobyt na Akadémii Sztuk Pieknych v Krakove. Od roku 2004 pôsobí ako odborná asistentka na katedre reštaurovania na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2006 získala diplom a titul Artis doctor. V rokoch 2004 – 2010 pôsobila ako odborná asistentka na Katedre výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Žije a tvorí v Bratislave. Výstava Maľba v bratislavskej Galérii SPP potrvá už len do piatku 2. marca.
