Výstava Anatómia ľudskosti prináša výber z jeho tvorby od čias štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorú absolvoval v roku 2001, až po súčasnosť. Dalo by sa povedať, že je to retrospektíva, hoci autor má len štyridsať.
„Robert Szittay je človek mimoriadne vnímavý, sčítaný, s hlbokým záujmom o veci. Nekĺže po povrchu, ale tak ako ho zaujíma ľudský príbeh vo všetkých podobách – sociálnych, lásky, filozofie, náboženstva – snaží sa ho jednotlivo do svojich tém dostať. Ide na podstavu veci, a to sa mi na ňom páči. Tento mladý muž ma zaujal intelektom a prístupom k sochárskej tvorbe,“ povedala kurátorka Eva Ľuptáková.
Zraniteľnosť aj sila
Dvojica, ktorú nadnáša láska. A zároveň spútava, ako napovedá špagát, v ktorom sú nahé telá akoby uväznené. Iná dvojica sa o seba opiera chrbtami – chystajú sa vykročiť každý iným smerom? Sústredená sklonená postava, akoby sa už-už chystala vybehnúť do priestoru. Žena sediaca na pätách si opiera hlavu o zložené ruky a radostne sa usmieva.
„Je to o ľudskej postave vo všetkých možných situáciách. Niekde sa sústredí na portrét, niekde na celkovú kompozíciu. Niekde je veľmi presný v anatómii tela, tam trošku cítim autorovo pražské školenie na Akadémii výtvarných umení u Karla Nepraša. Mal aj dobré školenie u Jozefa Jankoviča na bratislavskej VŠVU. Jednoducho Robert mal šťastie na dvoch skvelých pedagógov,“ pokračovala kurátorka. Snažila sa povyberať celky, ktoré by dokázali spolu prehovoriť. A dopovedali všeličo z toho, čo do nich sochár zaklial.
Robert Szittay rozvíja vlastný model tvorby, ktorej stredobodom je primárne človek. „Jeho autorská stratégia, založená na expresívnom uchopení ľudskej figúry, je blízka aktuálnym figuratívnym trendom súčasného svetového sochárstva, orientovaným na témy identity, tela, telesnosti a intimity,“ vysvetlila Eva Ľuptáková.
„Na pozadí naturalisticky stvárneného ľudského tela skúma človeka, ktorý je determinovaný svojou biologickou podstatou, nie je však obmedzovaný v duchovnej rovine,“ vysvetlila kurátorka. Podľa nej nahota sôch Roberta Szittaya v sebe spája dva protichodné aspekty – zraniteľnosť aj silu. Sochára ani tak nezaujíma bezprostredný senzuálny zážitok, ako skôr sebaironický komentár a budovanie osobnej mytológie.
Poodhaľuje dvierka
Vzťahy, sexualita, viera, smrteľnosť. Zložitosť ľudskej existencie, pretkaná túžbami i frustráciami. Aj o tom rozpráva Robert Szittay, ktorý nepotrebuje veľké príbehy, vo svojich sochách. Jeho nahé postavy nie sú figuríny z biologického kabinetu, ale ľudia, ktorí prežívajú svoje bolesti, hrôzy a trápenia alebo sa tešia zo života a jeho príjemných stránok.
Vytvára ich z rôznych materiálov, z bronzu, sadry, kameňa, dreva, betónu, sklolaminátu či včelieho vosku. Využíva tradičné a nové technológie. Dôležitú úlohu zohráva v jeho tvorbe farba ako nositeľ významov. Niekedy biela, ako farba sadry, inokedy až ostro svietiaca fialovými či zelenými tónmi.
„Aby návštevník či divák pochopil, ponúkne mu sochu v takom pohľade, ako keby ho navigoval. Trošičku poodhalí dvierka. Neodkryje však všetko realisticky a nepredloží prvoplánovo ako na tácke. Sochám necháva ich tajomstvo a naznačí – ty sa, milý návštevník, trošku potráp,“ dodala Eva Ľuptáková.
Robert Szittay vystavoval v Paríži, vo Viedni, v Taliansku i na Slovensku. Prechádzku jeho tvorbou ponúka teraz výstava Anatómia ľudskosti v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne. Potrvá do 25. marca.
