Už to budú dva roky, čo ste získali ocenenie Strabag Artward
International, čo pre vás znamenalo?
Po rokoch, čo je človek von zo školy a snaží sa fungovať na výtvarnej
scéne, je to príjemné potvrdenie toho, že cesta, ktorú si zvolil, je asi
aktuálna, keďže ju ocenila medzinárodná porota. Zároveň s cenou
súvisela aj finančná odmena, navyše diela ostali zakúpené v zbierke,
takže ich môžu vidieť aj iní ľudia. A bola spojená aj so študijným
pobytom a tvorbou v ateliéroch.
Ocenený projekt Mind Games ste vystavovali aj na Slovensku, kresby
ste dokonca preniesli na steny.
Bratislavská Galéria Space je veľmi pekne členitá, vtedy mi napadlo
vystúpiť s kresbami aj na steny a okomentovať priestor galérie. Košické
Kasárne Kulturpark boli práve pred rekonštrukciou. Povedali, že si môžem
robiť, čo chcem, tak som namaľovala nejaké kresby na stenu. Bol to prvotný
moment, keď som si povedala, že vystúpim s kresbou z papiera.
Pokračovaním „vystupovania“ sú 3D objekty na aktuálnej
výstave?
Väčšie diela v atypických rámoch som vytvorila v spolupráci
s dizajnérkou Sylviou Jokelovou. Je to cesta, ktorou sa vydávam ďalej.
Začalo byť pre mňa totiž zaujímavé prepojenie rôznych výtvarných
disciplín. Dala som jej kresby s tým, aby s nimi niečo spravila. Vedela
som, že je to autorka, na ktorú sa môžem spoľahnúť, keďže poznám jej
práce. Išla som síce do rizika, ale jej zásluhou vystúpili moje kresby do
priestoru.
Často používate motívy balónov a vzducholodí, kde ste našli
inšpiráciu?
Už od mladosti ma veľmi oslovujú symbolistickí maliari, konkrétne Odilon
Redon. Na jednom obraze mal oko, ktoré sa vznášalo vo vzduchu. Vnímala som
to symbolistické využívanie predmetov a ich dávanie do rôznych súvislostí
a nových významov. Zároveň sa mi to páči aj ako vizuálny prvok, ktorý sa
vznáša pod oblohou. Pritom v živote som nebola v balóne a ani neviem, či
by som doň vliezla, lebo nemám rada výšky.
Pracujete aj s motívmi antických chrámov či stredovekých
kostolíkov.
Architektúra je ďalšou inšpiráciou. Vychádzam z teórie, že myseľ je
ako dom a architektúra je symbolom našej mysle. Tieto stavby využívam na
zobrazovanie rôznych zákutí svojej mysle. A na hru s divákom, pozývam ho
nazrieť do mojej predstavivosti, do môjho myslenia. Pohrávam sa
s vizuálnymi významami a vizuálnym zobrazením jednotlivých budov a
architektúr.
Kresbám dávate zaujímavé názvy ako Tam, kde sa končia naše
argumenty, sa začína jej sloboda. Zámerne?
Napovedajú, ale neusmerňujú. Názov skôr evokuje, čím som prechádzala.
Divák sa môže inšpirovať slovami, ktoré mu ponúkam. Hovorím – pre
mňa to znamenalo toto a toto, nie je to však nevyhnutný návod na čítanie
tej-ktorej kresby. Zopár ľudí mi povedalo, že moje názvy sa dajú vnímať
aj ako samostatné dielo, čo je pre mňa príjemné.
Názvy aj kresby pripomínajú denníkové záznamy, možno ich
vnímať aj tak?
Vychádzam z denníkových záznamov reality, ktorú žijem a prežívam, ale
zároveň ju dávam do širších súvislostí. Nie sú to konkrétne záznamy,
ale možno prepojenie s mojím svetonázorom. Napríklad ako Naše pravdy sú
ako jej nálady – je to dielo, ktoré sa točí a je na ňom kostol. Z mojej
strany je to kritika cirkevných dogiem. Nemám nič proti viere, ale skôr
proti cirkvi ako inštitúcii.
Vaša výstava je prvou časťou projektu Múzeum budúcnosti.
S akým zámerom vznikol?
Je to projekt skupiny 13 kubíkov. Fungovali sme na Zlatých pieskoch, teraz
sme bez priestoru, iba robíme na rôznych projektoch. Múzeum budúcnosti je
jeden z našich dlhodobých projektov. Existujú teórie o konci sveta,
nakrúcajú sa o tom filmy. My berieme koniec sveta skôr ako folklór, ale
napadlo nám, že keď teda všetci hovoria o konci, tak čo príde potom. Ako
ten moment vidia umelci? Oslovujeme výtvarníkov, ale aj teoretikov a chceme
dávať dokopy diela, ktoré sa zaoberajú touto tematikou z rôznych uhlov
pohľadu.
Čo je cieľom projektu?
V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici pripravujeme výstavu, ktorá
by mala byť na budúci rok. Chceme tie diela zbierať a spoločne vytvoriť
Múzeum budúcnosti, čo je dosť vtipná slovná hra, lebo budúcnosti je
vlastne všetko. Ide vlastne o spájanie, zasieťovanie rôznych ľudí
v rámci spolupráce na jednej myšlienke a jednom projekte.
Videotvorba je už pre vás minulosťou?
Bola to cesta, ktorou sme po škole išli spoločne s kolegyňou Mišou
Nociarovou. Vždy používam techniku, čo sa mi hodí k tematike, ktorú chcem
znázorniť. Momentálne sa mi najviac hodí kresba, ale nevylučujem, že sa
k videu vrátim. Práve v projekte Múzeum budúcnosti chcem oslovovať aj
videoumelcov, aby okomentovali moje kresby.
Aj farby ste sa vzdali, prečo?
Zdalo sa mi, že už bolo veľa farieb. Oblúkom cez rôzne média som sa
v podstate vrátila k tomu, čo som robila ešte predtým, ako som išla na
prijímacie skúšky. Vtedy som sa venovala takejto lineárnej monochromatickej
kresbe. Zatiaľ sa mi zdá, že je pre mňa celkom aktuálna a ešte nejakú
chvíľu pri tom zostanem.
Viackrát ste boli v Spojených štátoch, čo vám študijné
pobyty za oceánom dali?
Je dobré odísť na čas preč a vidieť všetko z diaľky. Nemyslieť si, že
toto je centrum všetkého, lebo len čo človek zájde trochu ďalej, vidí,
že je to len malá dedina. Zároveň je dobré vidieť, ako žijú a tvoria
umelci v zahraničí. V podstate sa všetci boria s podobnými problémami,
rovnako ako tu umelec nemá peniaze, potrebuje zháňať kontakty a podobne.
Nikde to nie je jednoduché s tým rozdielom, že vo väčšom meste je viac
možností.
