Už to budú dva roky, čo ste získali ocenenie Strabag Artward International, čo pre vás znamenalo?
Po rokoch, čo je človek von zo školy a snaží sa fungovať na výtvarnej scéne, je to príjemné potvrdenie toho, že cesta, ktorú si zvolil, je asi aktuálna, keďže ju ocenila medzinárodná porota. Zároveň s cenou súvisela aj finančná odmena, navyše diela ostali zakúpené v zbierke, takže ich môžu vidieť aj iní ľudia. A bola spojená aj so študijným pobytom a tvorbou v ateliéroch.
Ocenený projekt Mind Games ste vystavovali aj na Slovensku, kresby ste dokonca preniesli na steny.
Bratislavská Galéria Space je veľmi pekne členitá, vtedy mi napadlo vystúpiť s kresbami aj na steny a okomentovať priestor galérie. Košické Kasárne Kulturpark boli práve pred rekonštrukciou. Povedali, že si môžem robiť, čo chcem, tak som namaľovala nejaké kresby na stenu. Bol to prvotný moment, keď som si povedala, že vystúpim s kresbou z papiera.
Pokračovaním „vystupovania“ sú 3D objekty na aktuálnej výstave?
Väčšie diela v atypických rámoch som vytvorila v spolupráci s dizajnérkou Sylviou Jokelovou. Je to cesta, ktorou sa vydávam ďalej. Začalo byť pre mňa totiž zaujímavé prepojenie rôznych výtvarných disciplín. Dala som jej kresby s tým, aby s nimi niečo spravila. Vedela som, že je to autorka, na ktorú sa môžem spoľahnúť, keďže poznám jej práce. Išla som síce do rizika, ale jej zásluhou vystúpili moje kresby do priestoru.
Často používate motívy balónov a vzducholodí, kde ste našli inšpiráciu?
Už od mladosti ma veľmi oslovujú symbolistickí maliari, konkrétne Odilon Redon. Na jednom obraze mal oko, ktoré sa vznášalo vo vzduchu. Vnímala som to symbolistické využívanie predmetov a ich dávanie do rôznych súvislostí a nových významov. Zároveň sa mi to páči aj ako vizuálny prvok, ktorý sa vznáša pod oblohou. Pritom v živote som nebola v balóne a ani neviem, či by som doň vliezla, lebo nemám rada výšky.
Pracujete aj s motívmi antických chrámov či stredovekých kostolíkov.
Architektúra je ďalšou inšpiráciou. Vychádzam z teórie, že myseľ je ako dom a architektúra je symbolom našej mysle. Tieto stavby využívam na zobrazovanie rôznych zákutí svojej mysle. A na hru s divákom, pozývam ho nazrieť do mojej predstavivosti, do môjho myslenia. Pohrávam sa s vizuálnymi významami a vizuálnym zobrazením jednotlivých budov a architektúr.
Kresbám dávate zaujímavé názvy ako Tam, kde sa končia naše argumenty, sa začína jej sloboda. Zámerne?
Napovedajú, ale neusmerňujú. Názov skôr evokuje, čím som prechádzala. Divák sa môže inšpirovať slovami, ktoré mu ponúkam. Hovorím – pre mňa to znamenalo toto a toto, nie je to však nevyhnutný návod na čítanie tej-ktorej kresby. Zopár ľudí mi povedalo, že moje názvy sa dajú vnímať aj ako samostatné dielo, čo je pre mňa príjemné.
Názvy aj kresby pripomínajú denníkové záznamy, možno ich vnímať aj tak?
Vychádzam z denníkových záznamov reality, ktorú žijem a prežívam, ale zároveň ju dávam do širších súvislostí. Nie sú to konkrétne záznamy, ale možno prepojenie s mojím svetonázorom. Napríklad ako Naše pravdy sú ako jej nálady – je to dielo, ktoré sa točí a je na ňom kostol. Z mojej strany je to kritika cirkevných dogiem. Nemám nič proti viere, ale skôr proti cirkvi ako inštitúcii.
Vaša výstava je prvou časťou projektu Múzeum budúcnosti. S akým zámerom vznikol?
Je to projekt skupiny 13 kubíkov. Fungovali sme na Zlatých pieskoch, teraz sme bez priestoru, iba robíme na rôznych projektoch. Múzeum budúcnosti je jeden z našich dlhodobých projektov. Existujú teórie o konci sveta, nakrúcajú sa o tom filmy. My berieme koniec sveta skôr ako folklór, ale napadlo nám, že keď teda všetci hovoria o konci, tak čo príde potom. Ako ten moment vidia umelci? Oslovujeme výtvarníkov, ale aj teoretikov a chceme dávať dokopy diela, ktoré sa zaoberajú touto tematikou z rôznych uhlov pohľadu.
Čo je cieľom projektu?
V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici pripravujeme výstavu, ktorá by mala byť na budúci rok. Chceme tie diela zbierať a spoločne vytvoriť Múzeum budúcnosti, čo je dosť vtipná slovná hra, lebo budúcnosti je vlastne všetko. Ide vlastne o spájanie, zasieťovanie rôznych ľudí v rámci spolupráce na jednej myšlienke a jednom projekte.
Videotvorba je už pre vás minulosťou?
Bola to cesta, ktorou sme po škole išli spoločne s kolegyňou Mišou Nociarovou. Vždy používam techniku, čo sa mi hodí k tematike, ktorú chcem znázorniť. Momentálne sa mi najviac hodí kresba, ale nevylučujem, že sa k videu vrátim. Práve v projekte Múzeum budúcnosti chcem oslovovať aj videoumelcov, aby okomentovali moje kresby.
Aj farby ste sa vzdali, prečo?
Zdalo sa mi, že už bolo veľa farieb. Oblúkom cez rôzne média som sa v podstate vrátila k tomu, čo som robila ešte predtým, ako som išla na prijímacie skúšky. Vtedy som sa venovala takejto lineárnej monochromatickej kresbe. Zatiaľ sa mi zdá, že je pre mňa celkom aktuálna a ešte nejakú chvíľu pri tom zostanem.
Viackrát ste boli v Spojených štátoch, čo vám študijné pobyty za oceánom dali?
Je dobré odísť na čas preč a vidieť všetko z diaľky. Nemyslieť si, že toto je centrum všetkého, lebo len čo človek zájde trochu ďalej, vidí, že je to len malá dedina. Zároveň je dobré vidieť, ako žijú a tvoria umelci v zahraničí. V podstate sa všetci boria s podobnými problémami, rovnako ako tu umelec nemá peniaze, potrebuje zháňať kontakty a podobne. Nikde to nie je jednoduché s tým rozdielom, že vo väčšom meste je viac možností.
