„Objednali si u mňa svätú Katarínu. Keď si po ňu prišli, obdivovali moje veci. Urobili mi výstavu v ÚĽUV-e, z ktorej sa skoro všetko predalo,“ zaspomínal umelec, ktorý zajtra oslávi deväťdesiatku. Vo svojom ateliéri v Modre-Harmónii pracuje dodnes. Z hliny formuje svätcov, muzikantov, vinohradníkov či remeselníkov, spodobuje ľudové zvyky a tradície.
Na druhej pražskej výstave sa zoznámil s dcérou Alfonsa Muchu. Keďže ľudia boli na umelca zvedaví, chodieval do Prahy cez víkendy. „Ženy, čo mali dozor, mi hovorili: Jedna stará pani o paliciach sem stále chodí, sadne si na stoličku pri vchode a sleduje návštevníkov. Znova sa mi prihovorila, že je Muchova dcéra, aj mi doniesla jeho podpísaný plagát. Povedala mi: Viete, chodím sem každý deň. Každý sem príde uťahaný, zamračený, nešťastný a von odchádza ako slniečko. Teším ma to, keby to tak vidiel môj otec! Priznám sa, dobre mi to padlo,“ pokračoval výtvarník v spomienkach. Vtedy sa dozvedel aj to, že jeho výstava mala po Muchovej najväčšiu návštevnosť.
Odvtedy vystavoval v Belgicku, vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švajčiarsku, v Kanade, Poľsku, vo Švédsku, v Rakúsku, Egypte i na Slovensku. K osemdesiatym piatym narodeninám mu pripravilo Slovenské národné múzeum v Bratislave retrospektívu pod názvom Čarovný svet (z) hliny. Minulý rok mal veľkú výstavu v Národopisnom múzeu vo Viedni.
Do sveta keramiky ho uviedol zberateľ a keramikár Heřman Landsfeld. „Chodieval k nám do Košolnej a vravieval: Deti, zbierajte čriepky, odkúpim ich. Ľudia hovorili, že nie je normálny. On mi však vysvetľoval, kto boli Habáni a akú kultúru k nám priniesli. Všímal som si, čo zahodil, a viac som také veci nezbieral. Raz vykopal celú habánsku dielňu z roku 1663, ktorú vypálili Turci s celou dedinou,“ povedal Ignác Bizmayer.
Z rodnej Košolnej odišiel do Modry, kde v roku 1938 absolvoval keramické učilište. Potom tam pôsobil ako maliar keramiky, neskôr ako umelecký vedúci maliarskej dielne. Od roku 1957 pracoval ako umelec v slobodnom povolaní vo vlastnom ateliéri v Modre-Harmónii. „Bolo to síce riziko, ale chvalabohu vždy som mal slušný odbyt a toľko žiadostí, že mi to stačilo,“ skonštatoval po rokoch.
Spočiatku modeloval autentické figúrky. „Keď som dokončil dedinskú žobráčku, ľudia kričali: Veď je to Apoliena! Podobne to bolo s terchovskými muzikantmi, hrabačkami, ale aj hrozenkovskými bosorkami. Mnohí sa poznali a tešili,“ povedal umelec.
Vyšli o ňom štyri monografie, v modranskej rotundovej bašte je Galérie Ignáca Bizmayera.
