V Danubiane bude celé leto výstava vašej tvorby pod názvom Rozprávky. Čím prekvapí divákov projekt, ktorý sa zrodil z opakovaného vydania úspešnej Veľkej knihy slovenských rozprávok?
Moja výstava je projektom zakladateľa a terajšieho riaditeľa Danubiany Vincenta Polakoviča. Padlo mu do oka nové vydanie Veľkej knihy slovenských rozprávok, ktoré vyšlo v minulom roku vo vydavateľstve Slovart. Je to tretie doplnené vydanie a obsahuje moje nové ilustrácie, ale aj ilustrácie z prvého vydania, ktoré majú osemnásť rokov. Výber sme obmedzili na uzavreté formáty celostranových ilustrácií a ja som nadšený z veľkorysej adjustácie, ktorú poskytla mojim obrázkom Danubiana. Časť menších ilustrácií vystavujem ako detaily osadené v nanovo namaľovanej krajine. Vznikli tak obrazy, ktoré zmenili môj názor na kombináciu maľby a digitálnej techniky.
Čo pre vás znamenajú rozprávky? Prinášajú väčšiu voľnosť alebo naopak?
Príležitosť zobraziť niečo fantastické mi poskytuje toľko slobody, čo pri reálnom príbehu nemám. Ja maľujem z hlavy, väčšinou bez použitia pomocných fotografií. Nevýhodu, ktorá sa prejavuje chybami v mierkach a tvaroch, vyvažujem kompaktnosťou štýlu maľby. Preto mi zobrazovanie fantastických bytostí sedí viac. Ale napriek všetkým zobrazeným ježibabám a drakom sú rozprávky príbehmi šťastných koncov. Ja mám rád šťastné konce.
Nehrozí umelcovi pri práci s rozprávkami, že zdetinštie? Alebo naopak: Nenutká vás vnášať do ilustrácií rozprávok aj trpkosť a drsnosť dnešného sveta?
Detinskosť je len jeden z vyjadrovacích prostriedkov, ktorý si treba oddrieť, aby vyzeral presvedčivo. Aj ten dávam občas do obrázkov. Na začiatku prípravy Veľkej knihy slovenských rozprávok som mal možnosť sledovať, ako Ľubomír Feldek osekáva dekoratívne časti dobových verzií rozprávok a z podstaty príbehu prerozpráva ten svoj. Tešila ma jeho schopnosť racionálne analyzovať, rozdeliť a nanovo spojiť text. Rovnako racionálne pristupujeme ku komponovaniu aj my výtvarníci. Keď pracujem pre inú vekovú skupinu, prispôsobovanie sa môže zdať neúprimné. Nechcem byť ako cukrár, čo neje sladkosti. V otázkach, kedy je dosť a kedy málo, sa viem stratiť. Preto sa radšej vyhýbam prispôsobovaniu a dúfam, že to, čo sa páči mne, sa bude páčiť aj niekomu inému. Veď deti sú také rôzne! Ale maľovať pre naozaj malé deti by som nevedel.
Prídu sa na vašu výstavu pozrieť aj príbuzní z rodných Sobraniec alebo z Japonska, odkiaľ máte manželku? Majú ilustrátori dosť možností vystavovať?
Moje rodné mesto si ma pred pár rokmi uctilo výstavou. Mám však ďalší sen, ešte od strednej školy: Urobiť zaujímavú výstavu v Košiciach. Pre príbuzných, priateľov z rodného kraja a spolužiakov. Ale možnosti vystavovania v Tokiu, Kodani alebo Varšave sú pre mňa dostupnejšie. Síce tohoročnú výstavu v Tokiu museli pre koronakrízu odložiť, ale bude o rok. Výstava ilustrácií je náročný projekt a bez vôle usporiadateľov neuskutočniteľný. Ja vystavovať chcem, pretože ilustrácie v knihe, tlačené troma farbami a čiernou, sú iné ako to, čo maľujem ja. Moje žiarivo zelené zmiznú, oranžové tiež a zo stoviek tónov červenej ich zostane desať. Trvá mi často týždne, kým otvorím svoje novovytlačené knihy. Je to však záležitosť technológie a nie je to možné zmeniť. Preto chcem ukazovať svoje originály.
Čítajte aj Divočina a harmónia v obrazoch Karola Ondreičku. Ako som poznala známeho výtvarníkaV Danubiane striedate výstavu Albína Brunovského. Držíte vy rozprávkari spolu? On už síce nežije, ale jeho dielo je čoraz silnejšie. Ako to vysvetlíte?
Vo svojej dobe ovplyvnil Albín Brunovský niekoľko generácií výtvarných umelcov v okolitých krajinách. Nemáme žiadneho umelca s podobným dosahom. Jeho vplyv je ako zásah meteoritu. Veľmi rád som si pozrel výstavu v Danubiane, ale primeranejšia jeho významu by bola návšteva stálej expozície v jemu venovanom múzeu. Pri rozsahu Brunovského diela by to bolo jedno dôležité pútnické miesto obdivovateľov výtvarného umenia v Európe. Žiaľ, naša výtvarná kultúra práve prejavuje svoje samovražedné tendencie nahradením výtvarníkov v dôležitých rozhodovacích funkciách teoretikmi. A im, pri absencii výtvarného vzdelania, ostáva len presadzovanie nejakých smerníc v predpokladanom pochopení módy. Tento problém nie je nový, ale jeho dôsledky sa stále vyhrocujú. Pred štyrmi a pred dvoma rokmi došlo k pokusom o zrušenie BIB zo strany SNG a Kunsthalle. Našťastie si Bienále ilustrácií našlo dôstojné miesto na Bratislavskom hrade. Ale čo príde ďalej? Niečo ako spálený archív trienále plagátu v Trnave? To si len dávam otázku. Svet je desivé miesto, plné všelijakých príšer, ale zlo sa nakoniec na dobro obráti.
Ktorý obraz na tejto výstave je vám najbližší alebo ku ktorému sa viaže neobyčajná história?
Mne sa vždy páči ten posledný. Veľkoformátové maľby vystavované vo forme digitálnych printov síce v prvých dňoch výstavy ešte neboli nainštalované, ale sú práve tou novou polohou, ktorú chcem prezentovať. Experimentujem v nich s detailmi a plochou v budovaní priestoru. Je to oblasť, ktorej by som sa chcel nejaký čas venovať. A možno aj vytvoriť celý projekt malieb.
Čítajte aj V knihe o Miroslavovi Cipárovi je celá galériaMaľujete do ilustrácií aj konkrétnych ľudí z vášho okolia? Alebo skutočné miesta?
Maľujem spamäti, a tak sa nevyhnem podvedomému citovaniu mnou videnej reality. Našťastie som zlý pozorovateľ, a tak nikoho neurážam. Ale skutočné miesta sa môžu odrážať v mojich krajinách.
Žijete v Pezinku – je to rozprávkové mestečko?
Pezinok sa nám mení a je to zmena z divnej rozprávky. V minulom roku sa z neho stalo mesto kvetináčov. Návštevníci mesta sa nám smejú a ja len čakám, kedy ma násilne novoupravená estetika v mojom podvedomí donúti umiestniť do ilustrácie obrovský plastový kvetináč pastelovej farby.
Ako strávite leto uvoľnenia?
Naozaj dúfam, že nám to vydrží. Po tých obmedzeniach ma poteší aj len káva na terase. A teším sa z ľudských tvárí.